.bez brady, fúzov a exotických kostýmov jeho kolegu doktora Karadžića-Dabića, pod menom ako z komiksového časopisu Mikijev zabavnik (Mikiho zábavník) – MiloRad Ko-m(l)adić!
V starých číslach Zabavnika, ktorý som ako dieťa pravidelne čítaval, existoval jednoduchý systém, podľa ktorého postavy dostávali mená. Napríklad úhlavným nepriateľom strýka Držgroša bol pachtivý milionár Zlatko Gramzivić čiže Lakomcovič, bol tu taliansky naftový magnát Benzino Gasolini, potom krysa (po srbsky pacov) a pyroman Pacoli (nijako nesúvisí s bývalým kosovským prezidentom Pacollim) atď.; princíp je vám jasný.
A, samozrejme, v celej tejto situácii z našej hororovej verzie Zabavnika niekoľkotisícová dedina nikdy nevidela nič podozrivé. Ako povedal jeden môj priateľ, to je skoro to isté, ako keby sa bol Ratko Mladić po celý čas „skrýval“ na generálnom štábe (alebo v sídle patriarchu srbskej pravoslávnej cirkvi) a vystupoval v televíznej speváckej súťaži pod menom Srebren Zločinović, a nikto by ho neprezradil.
Táto absurdita však nevypovedá len o vzťahu mocenských orgánov k Mladićovi, Haagu, zločinom a národu, ktorému sa bez hanby servírujú také idiotské kauzy, ale prezrádza čosi aj o samotnom národe. .správa o srbskom národe
O národe, kde 71 percent ľudí tvrdí, že by nikdy neohlásili Mladića na polícii a 51 percent je proti jeho vydaniu do Haagu. Zaujíma ma, aká by bola odpoveď na otázku: Vydali by ste polícii človeka, ktorý je podozrivý, že vám zabil suseda? Pravdepodobne by bola iná; predpokladám, že takmer všetci by povedali „áno“. A človeka, ktorý vám zabil 10 susedov? „Samozrejme!“ 100? „Vy sa ešte pýtate?“ 1 000? „Obeste toho netvora!“ Niekde pri čísle 8 000 sa však názory drasticky menia. „Hej, počkajte, nepovedali ste, že tí susedia sú Moslimovia! Alebo Chorváti. Alebo Albánci. A čo Bratunac, Jasenovac? A koľko oni pobili nás?“
Takýto druh nacionalistického šialenstva, keď sa „náš“ zločin sústavne ospravedlňuje „cudzími“ zločinmi, je v týchto končinách veľmi hlboko zakorenený. Jednoducho je neuveriteľné, ako môžu roky agresívnej propagandy zabetónovať v jednom národe takúto chimérickú myšlienku a urobiť z nej prevažujúci spôsob myslenia a robenia záverov, aby ste nakoniec dospeli k väčšine, ktorá nielenže nemá problém žiť v susedstve masových vrahov, ale aj ich velebí ako hrdinov.
Nasleduje hrozný citát zo stránky DveriSrpske.com, obsahujúci, žiaľ, názory veľkého počtu čitateľov prakticky zo všetkých médií: „Teraz budú súdiť aj Mladića, a to za tzv. ,genocídu v Srebrenici‘, udalosť, o ktorej dodnes neexistujú dôkazy. Srbi môžu byť iba hlboko vďační veliteľovi, ktorý ubránil vyše dva milióny Srbov pred chorvátskym neonacizmom a moslimským fundamentalizmom.“
Genocídu v Srebrenici dokázali rozsudky Medzinárodného súdneho dvora, ako aj jednotlivé rozhodnutia haagskeho tribunálu a, koniec koncov, potvrdila ju aj neprirodzene pôsobiaca deklarácia srbského parlamentu; jej popieranie je preto nielen prejavom vulgárnej hlúposti či neľudskosti, ale je aj v rozpore so zákonom. A nakoniec, ak aj niekto skutočne verí, že Mladić kohokoľvek „bránil a ubránil“, ako to možno spájať so zločinmi, z ktorých je obvinený? Rovnakú nechutnú logiku sme nedávno videli v Chorvátsku, keď „domobranci“ spustili krik, že boli odsúdení „hrdinovia, ktorí bránili vlasť“ – neodsúdili ich však za oslobodzovanie chorvátskych území, ale za zabíjanie srbských civilistov. A tu niekde sa dostávame k jednoduchej pointe celej záležitosti: nie je šanca uzavrieť túto strašnú kapitolu balkánskych dejín a zmeniť vedomie, kým sa bude hovoriť, že obvinených zatýkajú „kvôli Európe“ a z tisícorakých iných príčin, nie však – pre nás samých. Ak niekedy dospejeme do štádia, keď nám bude prekážať zločin ako taký, nech by ho spáchal ktokoľvek, potom už nebude možné, aby si nejaký nový Srebren Zločinović mohol prakticky celé roky voľne chodiť po Srbsku a nikto by nepocítil potrebu niečo s tým urobiť. Autor je filmový režisér, žije v Belehrade. Text bol publikovaný na stránke Pescanik.net. Medzititulky redakcia, krátené.
V starých číslach Zabavnika, ktorý som ako dieťa pravidelne čítaval, existoval jednoduchý systém, podľa ktorého postavy dostávali mená. Napríklad úhlavným nepriateľom strýka Držgroša bol pachtivý milionár Zlatko Gramzivić čiže Lakomcovič, bol tu taliansky naftový magnát Benzino Gasolini, potom krysa (po srbsky pacov) a pyroman Pacoli (nijako nesúvisí s bývalým kosovským prezidentom Pacollim) atď.; princíp je vám jasný.
A, samozrejme, v celej tejto situácii z našej hororovej verzie Zabavnika niekoľkotisícová dedina nikdy nevidela nič podozrivé. Ako povedal jeden môj priateľ, to je skoro to isté, ako keby sa bol Ratko Mladić po celý čas „skrýval“ na generálnom štábe (alebo v sídle patriarchu srbskej pravoslávnej cirkvi) a vystupoval v televíznej speváckej súťaži pod menom Srebren Zločinović, a nikto by ho neprezradil.
Táto absurdita však nevypovedá len o vzťahu mocenských orgánov k Mladićovi, Haagu, zločinom a národu, ktorému sa bez hanby servírujú také idiotské kauzy, ale prezrádza čosi aj o samotnom národe. .správa o srbskom národe
O národe, kde 71 percent ľudí tvrdí, že by nikdy neohlásili Mladića na polícii a 51 percent je proti jeho vydaniu do Haagu. Zaujíma ma, aká by bola odpoveď na otázku: Vydali by ste polícii človeka, ktorý je podozrivý, že vám zabil suseda? Pravdepodobne by bola iná; predpokladám, že takmer všetci by povedali „áno“. A človeka, ktorý vám zabil 10 susedov? „Samozrejme!“ 100? „Vy sa ešte pýtate?“ 1 000? „Obeste toho netvora!“ Niekde pri čísle 8 000 sa však názory drasticky menia. „Hej, počkajte, nepovedali ste, že tí susedia sú Moslimovia! Alebo Chorváti. Alebo Albánci. A čo Bratunac, Jasenovac? A koľko oni pobili nás?“
Takýto druh nacionalistického šialenstva, keď sa „náš“ zločin sústavne ospravedlňuje „cudzími“ zločinmi, je v týchto končinách veľmi hlboko zakorenený. Jednoducho je neuveriteľné, ako môžu roky agresívnej propagandy zabetónovať v jednom národe takúto chimérickú myšlienku a urobiť z nej prevažujúci spôsob myslenia a robenia záverov, aby ste nakoniec dospeli k väčšine, ktorá nielenže nemá problém žiť v susedstve masových vrahov, ale aj ich velebí ako hrdinov.
Nasleduje hrozný citát zo stránky DveriSrpske.com, obsahujúci, žiaľ, názory veľkého počtu čitateľov prakticky zo všetkých médií: „Teraz budú súdiť aj Mladića, a to za tzv. ,genocídu v Srebrenici‘, udalosť, o ktorej dodnes neexistujú dôkazy. Srbi môžu byť iba hlboko vďační veliteľovi, ktorý ubránil vyše dva milióny Srbov pred chorvátskym neonacizmom a moslimským fundamentalizmom.“
Genocídu v Srebrenici dokázali rozsudky Medzinárodného súdneho dvora, ako aj jednotlivé rozhodnutia haagskeho tribunálu a, koniec koncov, potvrdila ju aj neprirodzene pôsobiaca deklarácia srbského parlamentu; jej popieranie je preto nielen prejavom vulgárnej hlúposti či neľudskosti, ale je aj v rozpore so zákonom. A nakoniec, ak aj niekto skutočne verí, že Mladić kohokoľvek „bránil a ubránil“, ako to možno spájať so zločinmi, z ktorých je obvinený? Rovnakú nechutnú logiku sme nedávno videli v Chorvátsku, keď „domobranci“ spustili krik, že boli odsúdení „hrdinovia, ktorí bránili vlasť“ – neodsúdili ich však za oslobodzovanie chorvátskych území, ale za zabíjanie srbských civilistov. A tu niekde sa dostávame k jednoduchej pointe celej záležitosti: nie je šanca uzavrieť túto strašnú kapitolu balkánskych dejín a zmeniť vedomie, kým sa bude hovoriť, že obvinených zatýkajú „kvôli Európe“ a z tisícorakých iných príčin, nie však – pre nás samých. Ak niekedy dospejeme do štádia, keď nám bude prekážať zločin ako taký, nech by ho spáchal ktokoľvek, potom už nebude možné, aby si nejaký nový Srebren Zločinović mohol prakticky celé roky voľne chodiť po Srbsku a nikto by nepocítil potrebu niečo s tým urobiť. Autor je filmový režisér, žije v Belehrade. Text bol publikovaný na stránke Pescanik.net. Medzititulky redakcia, krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.