Na jednej strane postmoderná „španielska revolúcia“ prebieha decentralizovane, nemá jednotné vedenie, mediálnu podporu ani jednotnú formu protestov. Obsahovo sa však popri silných participatívno-emancipačných aspektoch v konfliktoch objavujú aj viaceré prvky tradičných sociálnych konfliktov.
Demonštrácie reagujú na postupné miznutie verejného priestoru, keď sa mimo verejnej kontroly dostali ekonomická a sociálna politika a následne – aj politické elity. Je zarážajúce, ako sa mnohé zo 16 cieľov španielskeho hnutia „Skutočnú demokraciu teraz!“ podobajú na tie, ktoré vznášajú aj občania na Slovensku a prijatiu ktorých sa politické elity bránia. Týka sa to najmä oslabenia moci straníckych sekretariátov, reformy pracovných podmienok politikov, boja proti korupcii, zápas proti diskriminácii a posilnenia prvkov priamej a participatívnej demokracie.
Rovnako však na španielskych námestiach rezonujú aj požiadavky sociálne a environmentálne, akými sú právo na primerané bývanie, bezplatné školstvo a zdravotníctvo, voľný pohyb osôb, obmedzenie vplyvu bankového sektora, uzavretie jadrových elektrární, reforma zákonníka práce a navrátenie privatizovaných podnikov verejnosti. Sociálnymi a občianskymi požiadavky poukazujú na problém súčasnej demokracie, ktorým je narastajúca oligarchizácia verejného života, v dôsledku ktorej politické elity stratili pocit zodpovednosti za občanov a štát.
Ak španielski socialisti prijali pravicový zákonník práce, tak popri pravicovej Ľudovej strane existencia pravicovej PSOE nemá význam. Španielske protesty dokázali, že program emancipácie menšín ľavicovým voličom nestačí, ale sociálna demokracia musí stáť na strane slabších a proti oligarchickým tendenciám.
Nie náhodou protesty prebiehajú najmä v Stredomorí. Nezamestnanosť mládeže v Španielsku dosahuje v niektorých regiónoch až 45 percent. Najmä pre Stredomorie je typický fenomén „generácie 500 eur“, t.j. mladých ľudí s takouto výškou príjmu aj napriek univerzitnému vzdelaniu, ktorí napríklad o samostatnom bývaní aj po tridsiatke môžu len snívať.
Spoločenský konsenzus ohľadne viery vo voľný trh sa v Európe zrejme končí. Do politického diskurzu sa vracia tradičný sociálny konflikt medzi bohatými a chudobnými. Sociálna demokracia naň musí zareagovať aj inak, ako to predviedla pomocou obuškov v Barcelone, inak zanikne. Tí, čo tvrdia, že alternatíva neoliberálnej politiky nie je možná, si musia uvedomiť, že súčasnú sociálnu a ekonomickú politiku bude pri zachovaní demokracie čoraz ťažšie udržať. Autor je politológ, pracuje v Ústave politických vied SAV
Demonštrácie reagujú na postupné miznutie verejného priestoru, keď sa mimo verejnej kontroly dostali ekonomická a sociálna politika a následne – aj politické elity. Je zarážajúce, ako sa mnohé zo 16 cieľov španielskeho hnutia „Skutočnú demokraciu teraz!“ podobajú na tie, ktoré vznášajú aj občania na Slovensku a prijatiu ktorých sa politické elity bránia. Týka sa to najmä oslabenia moci straníckych sekretariátov, reformy pracovných podmienok politikov, boja proti korupcii, zápas proti diskriminácii a posilnenia prvkov priamej a participatívnej demokracie.
Rovnako však na španielskych námestiach rezonujú aj požiadavky sociálne a environmentálne, akými sú právo na primerané bývanie, bezplatné školstvo a zdravotníctvo, voľný pohyb osôb, obmedzenie vplyvu bankového sektora, uzavretie jadrových elektrární, reforma zákonníka práce a navrátenie privatizovaných podnikov verejnosti. Sociálnymi a občianskymi požiadavky poukazujú na problém súčasnej demokracie, ktorým je narastajúca oligarchizácia verejného života, v dôsledku ktorej politické elity stratili pocit zodpovednosti za občanov a štát.
Ak španielski socialisti prijali pravicový zákonník práce, tak popri pravicovej Ľudovej strane existencia pravicovej PSOE nemá význam. Španielske protesty dokázali, že program emancipácie menšín ľavicovým voličom nestačí, ale sociálna demokracia musí stáť na strane slabších a proti oligarchickým tendenciám.
Nie náhodou protesty prebiehajú najmä v Stredomorí. Nezamestnanosť mládeže v Španielsku dosahuje v niektorých regiónoch až 45 percent. Najmä pre Stredomorie je typický fenomén „generácie 500 eur“, t.j. mladých ľudí s takouto výškou príjmu aj napriek univerzitnému vzdelaniu, ktorí napríklad o samostatnom bývaní aj po tridsiatke môžu len snívať.
Spoločenský konsenzus ohľadne viery vo voľný trh sa v Európe zrejme končí. Do politického diskurzu sa vracia tradičný sociálny konflikt medzi bohatými a chudobnými. Sociálna demokracia naň musí zareagovať aj inak, ako to predviedla pomocou obuškov v Barcelone, inak zanikne. Tí, čo tvrdia, že alternatíva neoliberálnej politiky nie je možná, si musia uvedomiť, že súčasnú sociálnu a ekonomickú politiku bude pri zachovaní demokracie čoraz ťažšie udržať. Autor je politológ, pracuje v Ústave politických vied SAV
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.