Od smrti pápeža v roku 2005 sa poľská cirkev stále pozerá naspäť, na kolosálnu postavu Jána Pavla. Nostalgia je namieste. Nielen pre obrovské dielo, ktoré pápež vykonal, ale aj široko zdieľaný sentiment, podľa ktorého bol pápež Božím požehnaním Poľska za jeho vernosť počas desaťročí rozdelenia a totalitnej okupácie. Je však čas pozrieť sa dopredu.
Často dostávam otázky na ľudské vlastnosti Jána Pavla. Zvyknem odpovedať, že pápež bol najzvedavejším človekom, akého som poznal. Vždy chcel vedieť o nových knihách, nových článkoch a diskusiách z môjho intelektuálneho a kultúrneho sveta. Chcel dokonca počuť posledné vtipy, aké sa o pápežovi hovoria.
Táto jeho zvedavosť mala teologickú, nie psychologickú podstatu. Ján Pavol veril v zámer Prozreteľnosti. Čo sa nám môže zdať ako náhoda, je v skutočnosti aspektom Prozreteľnosti, ktorému ešte nerozumieme. Jeho zvedavosť bola pohľadom na to, čo sa deje tu a teraz a akým smerom vanie Duch svätý.
Poľský katolicizmus by si mal osvojiť takýto pohľad. Spomínanie na pápeža by sa malo stať pamätaním na budúcnosť. Poľská cirkev v 21. storočí by sa mala vrátiť k pápežovej encyklike Redemptoris Missio z roku 1991 a vidieť svoje poslanie v misii, nie v inštitúcii, pre ktorú je misia iba jednou z aktivít. Alebo, ako povedal Ján Pavol II. na záver Jubilejného roku 2000, cirkev musí opustiť plytčinu udržiavania inštitúcie a zájsť na hlbinu novej evanjelizácie.
Ako? Poľská cirkev si musí uvedomiť, že vieru viac nemožno odovzdávať prostredníctvom kultúry. Treba ju odvážne a presvedčivo navrhovať a predkladať. Učenie zosnulého pápeža je kapitolou katolíckej apologetiky. Treba Poľsku umožniť, aby toto učenie previedlo do praxe.
Poľský katolicizmus nerozvinul naplno svoj verejný hlas. A keď hovorí o politike a spoločnosti, nehovorí pritom jazykom, ktorému môže každý rozumieť.
A potom je tu Európa. Ján Pavol II. vedel, že „stará Európa“ má vážny problém. V „novej Európe“, Amerike a ochote brať sociálne učenie Cirkvi vážne, videl šancu, aby sa Západ zotavil a vrátil ku kresťanským koreňom. Poľsko sa musí prestať pozerať do spätného zrkadla. Je posilnené veľkým duchovným, morálnym a intelektuálnym dedičstvom svojho noblesného syna. Budú mu postavené ešte mnohé pomníky. Ale najväčším monumentom blahoslavenému pápežovi by bol odvážny poľský katolicizmus, ktorý udržuje svoju vibrujúcu vieru a evanjelizuje Európu. George Weigel/
Je spisovateľ a publicista, pracuje v americkom think-tanku Ethics and Public Policy Center. Napísal životopis Jána Pavla II. Svedok nádeje, ktorého posledná časť vyšla minulý rok pod názvom Koniec a začiatok: pápež Ján Pavol II., Víťazstvo slobody, posledné roky a dedičstvo.
Často dostávam otázky na ľudské vlastnosti Jána Pavla. Zvyknem odpovedať, že pápež bol najzvedavejším človekom, akého som poznal. Vždy chcel vedieť o nových knihách, nových článkoch a diskusiách z môjho intelektuálneho a kultúrneho sveta. Chcel dokonca počuť posledné vtipy, aké sa o pápežovi hovoria.
Táto jeho zvedavosť mala teologickú, nie psychologickú podstatu. Ján Pavol veril v zámer Prozreteľnosti. Čo sa nám môže zdať ako náhoda, je v skutočnosti aspektom Prozreteľnosti, ktorému ešte nerozumieme. Jeho zvedavosť bola pohľadom na to, čo sa deje tu a teraz a akým smerom vanie Duch svätý.
Poľský katolicizmus by si mal osvojiť takýto pohľad. Spomínanie na pápeža by sa malo stať pamätaním na budúcnosť. Poľská cirkev v 21. storočí by sa mala vrátiť k pápežovej encyklike Redemptoris Missio z roku 1991 a vidieť svoje poslanie v misii, nie v inštitúcii, pre ktorú je misia iba jednou z aktivít. Alebo, ako povedal Ján Pavol II. na záver Jubilejného roku 2000, cirkev musí opustiť plytčinu udržiavania inštitúcie a zájsť na hlbinu novej evanjelizácie.
Ako? Poľská cirkev si musí uvedomiť, že vieru viac nemožno odovzdávať prostredníctvom kultúry. Treba ju odvážne a presvedčivo navrhovať a predkladať. Učenie zosnulého pápeža je kapitolou katolíckej apologetiky. Treba Poľsku umožniť, aby toto učenie previedlo do praxe.
Poľský katolicizmus nerozvinul naplno svoj verejný hlas. A keď hovorí o politike a spoločnosti, nehovorí pritom jazykom, ktorému môže každý rozumieť.
A potom je tu Európa. Ján Pavol II. vedel, že „stará Európa“ má vážny problém. V „novej Európe“, Amerike a ochote brať sociálne učenie Cirkvi vážne, videl šancu, aby sa Západ zotavil a vrátil ku kresťanským koreňom. Poľsko sa musí prestať pozerať do spätného zrkadla. Je posilnené veľkým duchovným, morálnym a intelektuálnym dedičstvom svojho noblesného syna. Budú mu postavené ešte mnohé pomníky. Ale najväčším monumentom blahoslavenému pápežovi by bol odvážny poľský katolicizmus, ktorý udržuje svoju vibrujúcu vieru a evanjelizuje Európu. George Weigel/
Je spisovateľ a publicista, pracuje v americkom think-tanku Ethics and Public Policy Center. Napísal životopis Jána Pavla II. Svedok nádeje, ktorého posledná časť vyšla minulý rok pod názvom Koniec a začiatok: pápež Ján Pavol II., Víťazstvo slobody, posledné roky a dedičstvo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.