Prečítal som si umelecký opis môjho syna. Juraj má po mne vizuálny talent a písanie ho baví. Po písomnej maturite bol spokojný. Až kým sa nedozvedel, že dostal z eseje štvorku. Čítal som jeho esej pozorne a mal som z nej radosť. Riaditeľka vyhýbavo vysvetľovala, ako sa deti dostávajú do stresu a profesorov limitujú tabuľky.
„Myslím si, že cenzúru a päťdesiate roky už máme za sebou. Aj negatívny opis je stále umelecký opis, pani riaditeľka,“ povedal som pokojným hlasom.
„Súhlasím, pán Debnár. To by však profesori na školách museli premýšľať. A uznáte, že v dnešnej dobe to nie je jednoduché. Preto máme tabuľky z ministerstva.“
„Uznávam. Myslenie bolí. A čo s tým budeme robiť?“
„V mojom veku, pán Debnár, viem povedať svoj názor, ktorý vyvráti všetky tabuľky,“ povedala riaditeľka vyčerpane.
Nakúpil som vajcia, para orechy, kvasnice, jahody, čučoriedky, memo plus a whisky. Vitamíny a tabletky pre syna, aby sa mu na maturity lepšie učilo. Whisky pre mňa. Aby som čím skôr zabudol na rozhovor s riaditeľkou.
Nemohol som synovi prezradiť, že môj akademický týždeň znamenal pre mňa v tom čase stratu panictva. Chodil som vtedy so staršou spolužiačkou a namiesto maturitných otázok sme sa učili, ako si nerušene zasúložiť.
„Dúfam, že si mu to nepovedal?“ spýtala sa manželka pri prvom pohári whisky.
„Ktorú časť myslíš? Panictvo alebo riaditeľkine múdro?“
Sľúbil som žene, že sa s ním už konečne chlapsky porozprávam o možnostiach ochrany, ale popri Kukučínovi, Macovi Mliečovi a Suchej ratolesti som nemal šancu. Horšie bolo, že som si už fakt nič nepamätal. Teda z tej literatúry. Začal som spolu so synom užívať memo plus a jesť čučoriedky. Podľa výskumu sa skupine seniorov výrazne zlepšila pamäť po niekoľkotýždňovom popíjaní čučoriedkovej šťavy. Mne nie. Dostal som zápchu a zle som spal. Juraj tiež. Vzali sme ho aj s Hanou na večeru do mesta, aby prišiel na iné myšlienky.
„Konečne sme sa učili to rozmnožovanie trochu podrobnejšie!“ vykríkla zrazu pri stole Hana. A bez toho, aby sme mali šancu ju zastaviť, radostne pokračovala: „Takže ten váš pipík je vlastne penis a všetko, čo je dôležité, sú spermie a tie máte v semenníkoch. Vôbec som nevedela, že vajcia sú vlastne semenníky. Mohol si mi to aj skôr povedať.“
Hana vyčítavo pozrela na svojho brata. Juraj pozrel bezmocne na mňa. Žena ma prebodla pohľadom. V reštaurácii to zašumelo.
„Už si sa s ním porozprával?“ vyprskla na mňa manželka.
„Nebolo kedy,“ priznal som dobrovoľne. „Je akademický týždeň, zabudla si?“
„Vedela som to! Presne TOTO som vedela!“ vstala tak prudko, že minerálka na jej stole sa zachvela. Fľaška nevydržala ten náhly príval negatívnej energie, spadla pod stôl a rozbila sa. Manželka sa ani neobzrela. Odkráčala rozrušene z reštaurácie.
Vysvetlil som deťom aj čašníkovi, že sa nič vážne nedeje. Akademický týždeň prináša stres aj rodičom.
Neskôr doma pri ďalšej whisky vytiahnem na manželku teóriu, že niektoré veci sa dajú robiť výhradne pomaly. Napríklad zasadiť strom, čítať dobrý román aj rozprávať sa so synom o antikoncepcii. Po treťom poháriku sa pristihneme, ako Jurajovi vysvetľujeme kvalitu kondómov a prerušovaný styk. Po piatom poháriku vysvetľujem na príklade Antigony, do akej miery sa oplatí počúvať hlas svojho srdca. Manželka chvíľu telefonuje s Jurajovou frajerkou Maťou a vysvetľuje jej rozdiel medzi apoptózou a nekrózou bunky a čo prebieha v interfáze a čo v mitotickej fáze. Nerozumiem jej ani slovo. Ale Maťa maturuje z biológie. Malá Hana tajne načúva. Viem si predstaviť, že keď zajtra žena odíde do ambulancie, bude zo mňa moja deväťročná dcéra ťahať informácie o interfáze. Nechcem vedieť, čo jej práve teraz prebieha hlavou a posielam ju spať.
Našťastie, akademický týždeň trvá len pár dní. Inak by u nás určite zazvonila sociálka.
Náš syn šťastne zmaturoval a jeho frajerka tiež. Oslavujeme vo veľkom. Bolo treba dokúpiť fľašu whisky.
Cez víkend si Hana písala úlohy. Na otázku o zmysloch z prírodovedy „Čo majú tvoji rodičia najradšej?“ napísala: „Moji rodičia majú najradšej alkohol.“ Nebudem jej to hádam cenzurovať. Napísala to krásne celou vetou. Objal som ju a ona mi pošepkala tajomstvo:
„Kiara mi hovorila, že padla do Dunaja. Ale ja viem, že to urobila naschvál. Ona hrozne pekne kreslí a minule mali kresliť radosť. Chápeš, akože radosť.“
„Chápem. A ona má rada Dunaj alebo čo?“
„Niéééé! Ona nakreslila srnku, ako pije vodu. Ty tati, vieš akú super senzačnú srnku vie Kiara nakresliť? A učka jej povedala, že to má zle, lebo to nie je žiadna radosť.“
„Aha, tak skočila do Dunaja?“
Hanka prikývla a vysvetlila mi, že Kiare sa nič nestalo, ale že o tom nevedia jej rodičia, a tak to nesmiem nikomu povedať. Musím zájsť do školy. Vysvetliť tej učiteľke, že aj srnka, keď je smädná, môže mať radosť, ak narazí na vodu.
„Myslím si, že cenzúru a päťdesiate roky už máme za sebou. Aj negatívny opis je stále umelecký opis, pani riaditeľka,“ povedal som pokojným hlasom.
„Súhlasím, pán Debnár. To by však profesori na školách museli premýšľať. A uznáte, že v dnešnej dobe to nie je jednoduché. Preto máme tabuľky z ministerstva.“
„Uznávam. Myslenie bolí. A čo s tým budeme robiť?“
„V mojom veku, pán Debnár, viem povedať svoj názor, ktorý vyvráti všetky tabuľky,“ povedala riaditeľka vyčerpane.
Nakúpil som vajcia, para orechy, kvasnice, jahody, čučoriedky, memo plus a whisky. Vitamíny a tabletky pre syna, aby sa mu na maturity lepšie učilo. Whisky pre mňa. Aby som čím skôr zabudol na rozhovor s riaditeľkou.
Nemohol som synovi prezradiť, že môj akademický týždeň znamenal pre mňa v tom čase stratu panictva. Chodil som vtedy so staršou spolužiačkou a namiesto maturitných otázok sme sa učili, ako si nerušene zasúložiť.
„Dúfam, že si mu to nepovedal?“ spýtala sa manželka pri prvom pohári whisky.
„Ktorú časť myslíš? Panictvo alebo riaditeľkine múdro?“
Sľúbil som žene, že sa s ním už konečne chlapsky porozprávam o možnostiach ochrany, ale popri Kukučínovi, Macovi Mliečovi a Suchej ratolesti som nemal šancu. Horšie bolo, že som si už fakt nič nepamätal. Teda z tej literatúry. Začal som spolu so synom užívať memo plus a jesť čučoriedky. Podľa výskumu sa skupine seniorov výrazne zlepšila pamäť po niekoľkotýždňovom popíjaní čučoriedkovej šťavy. Mne nie. Dostal som zápchu a zle som spal. Juraj tiež. Vzali sme ho aj s Hanou na večeru do mesta, aby prišiel na iné myšlienky.
„Konečne sme sa učili to rozmnožovanie trochu podrobnejšie!“ vykríkla zrazu pri stole Hana. A bez toho, aby sme mali šancu ju zastaviť, radostne pokračovala: „Takže ten váš pipík je vlastne penis a všetko, čo je dôležité, sú spermie a tie máte v semenníkoch. Vôbec som nevedela, že vajcia sú vlastne semenníky. Mohol si mi to aj skôr povedať.“
Hana vyčítavo pozrela na svojho brata. Juraj pozrel bezmocne na mňa. Žena ma prebodla pohľadom. V reštaurácii to zašumelo.
„Už si sa s ním porozprával?“ vyprskla na mňa manželka.
„Nebolo kedy,“ priznal som dobrovoľne. „Je akademický týždeň, zabudla si?“
„Vedela som to! Presne TOTO som vedela!“ vstala tak prudko, že minerálka na jej stole sa zachvela. Fľaška nevydržala ten náhly príval negatívnej energie, spadla pod stôl a rozbila sa. Manželka sa ani neobzrela. Odkráčala rozrušene z reštaurácie.
Vysvetlil som deťom aj čašníkovi, že sa nič vážne nedeje. Akademický týždeň prináša stres aj rodičom.
Neskôr doma pri ďalšej whisky vytiahnem na manželku teóriu, že niektoré veci sa dajú robiť výhradne pomaly. Napríklad zasadiť strom, čítať dobrý román aj rozprávať sa so synom o antikoncepcii. Po treťom poháriku sa pristihneme, ako Jurajovi vysvetľujeme kvalitu kondómov a prerušovaný styk. Po piatom poháriku vysvetľujem na príklade Antigony, do akej miery sa oplatí počúvať hlas svojho srdca. Manželka chvíľu telefonuje s Jurajovou frajerkou Maťou a vysvetľuje jej rozdiel medzi apoptózou a nekrózou bunky a čo prebieha v interfáze a čo v mitotickej fáze. Nerozumiem jej ani slovo. Ale Maťa maturuje z biológie. Malá Hana tajne načúva. Viem si predstaviť, že keď zajtra žena odíde do ambulancie, bude zo mňa moja deväťročná dcéra ťahať informácie o interfáze. Nechcem vedieť, čo jej práve teraz prebieha hlavou a posielam ju spať.
Našťastie, akademický týždeň trvá len pár dní. Inak by u nás určite zazvonila sociálka.
Náš syn šťastne zmaturoval a jeho frajerka tiež. Oslavujeme vo veľkom. Bolo treba dokúpiť fľašu whisky.
Cez víkend si Hana písala úlohy. Na otázku o zmysloch z prírodovedy „Čo majú tvoji rodičia najradšej?“ napísala: „Moji rodičia majú najradšej alkohol.“ Nebudem jej to hádam cenzurovať. Napísala to krásne celou vetou. Objal som ju a ona mi pošepkala tajomstvo:
„Kiara mi hovorila, že padla do Dunaja. Ale ja viem, že to urobila naschvál. Ona hrozne pekne kreslí a minule mali kresliť radosť. Chápeš, akože radosť.“
„Chápem. A ona má rada Dunaj alebo čo?“
„Niéééé! Ona nakreslila srnku, ako pije vodu. Ty tati, vieš akú super senzačnú srnku vie Kiara nakresliť? A učka jej povedala, že to má zle, lebo to nie je žiadna radosť.“
„Aha, tak skočila do Dunaja?“
Hanka prikývla a vysvetlila mi, že Kiare sa nič nestalo, ale že o tom nevedia jej rodičia, a tak to nesmiem nikomu povedať. Musím zájsť do školy. Vysvetliť tej učiteľke, že aj srnka, keď je smädná, môže mať radosť, ak narazí na vodu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.