Odmietnutie kandidáta Valka, na čo sa minulý týždeň odhodlala premiérka, čím na seba strhla veľký hnev Roberta Fica, má predohru doslova pri kolíske vlády. Totiž zrejme preto, aby Smer nerobil problémy v NR SR pri menovaní ministrov (spočívajúce mandáty, nastupovanie náhradníkov), Radičová pristúpila na Ficovu hru, že „ÚVO patrí opozícii“. Prvá koaličná nominácia (Roman Šipoš) bola takto opozičná... Tento paradox paradoxov sa pritom udial zoči-voči vlne „last minute“ zmlúv, ktoré sa podpisovali v rezortoch Ficovej vlády už po voľbách, i všetkému, čo sa udialo predtým...
Ak odhliadneme od faktu, že reforma verejného obstarávania by sa mala začať práve týmto úradom, tak po tom, čo prvý Ficov kandidát vypratal pole (za nejasných okolností), by sa čakalo, že koalícia vyvinie úsilie obsadiť ÚVO kvalitným človekom. Namiesto toho Radičová a spol. vo Ficovej hre pokračovali a požiadali ho o ďalšiu nomináciu... Na otázku, či predseda Smeru navrhol nepriechodného kandidáta zámerne, je odpoveď neznáma. Ale ak je dnes po odmietnutí Valka verejnosť bombardovaná výkrikmi, že „Radičová opäť všetkých oklamala, koalícia chce ovládnuť ÚVO“, tak si na tom nesie svoj diel zodpovednosti.
To, že „ÚVO patrí opozícii“, totiž nie je žiadne demokratické krédo, ale Ficova účelová improvizácia (či manipulácia) z čias, keď škandály vlastných ministrov potreboval rozmazať poukazovaním na právomoci, rozhodovanie, respektíve nečinnosť úradu, ktorému vtedy šéfoval nominant SMK. Existujú minimálne tri nepriestrelné argumenty, prečo je heslo „ÚVO patrí opozícii“ číry nezmysel (politologicky i prakticky). Podstatnejšie je vidieť, ako účelové preberanie „pravidiel“ Fica destabilizuje inštitúcie a napokon i dôveryhodnosť koalície. Kohokoľvek totiž teraz Radičová na post nominuje, spod kampane, že vzala opozícii kontrolnú pozíciu, o ktorej predtým sama uznala, že jej patrí, sa nevymoce.
Ešte o stupeň smutnejší príbeh je NBÚ. Jeho dobudovanie na dôveryhodných základoch bolo kedysi podmienkou „sine qua non“ vstupu do NATO. Takže samotná skutočnosť, že vo funkcii riaditeľa stále zotrváva človek, ktorý nespĺňa zákonné predpoklady, je po roku azda najstrašnejšia správa o koalícii. Pričom štyri mesiace neschopnosti nájsť kvalifikovaného nástupcu sú vysvedčením nielen SaS, ktorá má akože nominačné právo, ale opäť celého spolku. To, že dôvodom, ktorý brzdí obsadenie jednej z najvýznamnejších bezpečnostných funkcií v štáte, je delenie úradov podľa straníckeho kľúča v rámci koalície, je niečo priam neuveriteľné. Takisto, že sa tým nijako netaja pred verejnosťou – teda ani zahraničnou, odbornou – a odklady predkladajú ako niečo normálne. SaS, ktorá ničí vlastných kandidátov predčasnou prezentáciou, tým akoby chcela dokázať, že patrí k tej zvláštnej kaste ľudí, ktorí sa neučia ani na vlastných chybách. Prvý lapsus, ktorý sa Sulíkovi a spol. vyčítal pred rokom, súvisel totiž s menami budúcich ministrov, ktoré sa dozvedela skôr verejnosť, než SDKÚ, KDH a Most...
Ak odhliadneme od faktu, že reforma verejného obstarávania by sa mala začať práve týmto úradom, tak po tom, čo prvý Ficov kandidát vypratal pole (za nejasných okolností), by sa čakalo, že koalícia vyvinie úsilie obsadiť ÚVO kvalitným človekom. Namiesto toho Radičová a spol. vo Ficovej hre pokračovali a požiadali ho o ďalšiu nomináciu... Na otázku, či predseda Smeru navrhol nepriechodného kandidáta zámerne, je odpoveď neznáma. Ale ak je dnes po odmietnutí Valka verejnosť bombardovaná výkrikmi, že „Radičová opäť všetkých oklamala, koalícia chce ovládnuť ÚVO“, tak si na tom nesie svoj diel zodpovednosti.
To, že „ÚVO patrí opozícii“, totiž nie je žiadne demokratické krédo, ale Ficova účelová improvizácia (či manipulácia) z čias, keď škandály vlastných ministrov potreboval rozmazať poukazovaním na právomoci, rozhodovanie, respektíve nečinnosť úradu, ktorému vtedy šéfoval nominant SMK. Existujú minimálne tri nepriestrelné argumenty, prečo je heslo „ÚVO patrí opozícii“ číry nezmysel (politologicky i prakticky). Podstatnejšie je vidieť, ako účelové preberanie „pravidiel“ Fica destabilizuje inštitúcie a napokon i dôveryhodnosť koalície. Kohokoľvek totiž teraz Radičová na post nominuje, spod kampane, že vzala opozícii kontrolnú pozíciu, o ktorej predtým sama uznala, že jej patrí, sa nevymoce.
Ešte o stupeň smutnejší príbeh je NBÚ. Jeho dobudovanie na dôveryhodných základoch bolo kedysi podmienkou „sine qua non“ vstupu do NATO. Takže samotná skutočnosť, že vo funkcii riaditeľa stále zotrváva človek, ktorý nespĺňa zákonné predpoklady, je po roku azda najstrašnejšia správa o koalícii. Pričom štyri mesiace neschopnosti nájsť kvalifikovaného nástupcu sú vysvedčením nielen SaS, ktorá má akože nominačné právo, ale opäť celého spolku. To, že dôvodom, ktorý brzdí obsadenie jednej z najvýznamnejších bezpečnostných funkcií v štáte, je delenie úradov podľa straníckeho kľúča v rámci koalície, je niečo priam neuveriteľné. Takisto, že sa tým nijako netaja pred verejnosťou – teda ani zahraničnou, odbornou – a odklady predkladajú ako niečo normálne. SaS, ktorá ničí vlastných kandidátov predčasnou prezentáciou, tým akoby chcela dokázať, že patrí k tej zvláštnej kaste ľudí, ktorí sa neučia ani na vlastných chybách. Prvý lapsus, ktorý sa Sulíkovi a spol. vyčítal pred rokom, súvisel totiž s menami budúcich ministrov, ktoré sa dozvedela skôr verejnosť, než SDKÚ, KDH a Most...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.