Lenže aj tvrdá diskusia, ktorá má potenciál sa ešte vyhrocovať, by mala mať v civilizovanej krajine aspoň elementárne pravidlá – napríklad úctu k faktom.
Minulý týždeň zástancovia uzákonenia homosexuálnych zväzkov presviedčali verejnosť, že súčasný stav sa vlastne bije s našou Ústavou a medzinárodnými záväzkami. Komentátor SME Marián Leško označil za „škandál ako republika“, že ústavní činitelia a politici doteraz neuznali registrované partnerstvá, lebo je to v rozpore s tým, čo nám „ukladá Ústava, medzinárodné zmluvy a antidiskriminačný zákon“. Do diskusie sa však najviditeľnejšie zamiešali 20 veľvyslanci a diplomati, ktorí podporili ciele júnového pochodu (okrem iného aj homosexuálne manželstvá a adopcie detí pármi rovnakého pohlavia). Veľvyslanci Holandska, Nórska a Dánska neskôr zdôraznili, že práva „LGBT osôb“ nie sú našou vecou, ale vyplývajú nám zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv a preto dúfajú, že sa inšpirujeme ich zákonmi. Aj podľa politológa Miroslava Kusého účastníci pochodu majú požiadavky v súlade s dohovormi o ľudských právach. Riaditeľka združenia Občan, demokracia a zodpovednosť Šarlota Pufflerová v tejto súvislosti zdôraznila, že Slovensko je signatárom dohôd OSN, EÚ a Rady Európy.
Z uvedeného teda vyplýva, že ak Slovensko dosiaľ neuzákonilo partnerstvá či manželstvá homosexuálov, ide o porušenie či aspoň nenapĺňanie Ústavy alebo medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov. Je to naozaj tak?
Naša Ústava len konštatuje, že „manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona“. Iba pri mimoriadnej dávke fantázie si možno predstaviť, že autori našej Ústavy mali pod pojmom manželstvo na mysli niečo iné než zväzok muža a ženy. Poďme však ďalej: základným ľudskoprávnym dokumentom, ktorý musíme dodržiavať ako člen Rady Európy, je Európsky dohovor o ľudských právach. Ten v článku 12 zakotvuje, že „muži a ženy spôsobilí vekom na uzavretie manželstva majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi“. Na dodržiavanie tohto dohovoru dbá Európsky súdny dvor pre ľudské práva v Štrasburgu. A tento súd presne pred rokom rozhodol, že Rakúsko v roku 2002 neporušilo ľudské práva dvoch rakúskych homosexuálov, ktorých viedenský magistrát odmietol zosobášiť. Sudcovia sa uzniesli, že Dohovor o ľudských právach „žiaden štát nezaväzuje, aby rozšíril právo uzavrieť manželstva aj na homosexuálne páry“. Povinnosť uzákoniť homosexuálne zväzky akéhokoľvek stupňa nám zatiaľ neukladá ani Európska únia, hoci tieto snahy tu majú silnú loby. Agentúra EÚ pre ľudské práva so sídlom vo Viedni však výslovne uvádza, že „právne predpisy EÚ nezaväzujú členské štáty, aby povolili alebo uznali partnerstvá alebo manželstvá osôb rovnakého pohlavia“.
Ak nám spomínaní veľvyslanci pripomínajú Všeobecnú deklaráciu ľudských práv z roku 1948 ako zdroj novej „homomanželskej“ legislatívy v ich domovských štátoch, ide o čistý nezmysel. Deklarácia totiž za manželstvo zjavne pokladá zväzok muža a ženy, ktorí, ak dosiahli plnoletosť, „majú právo bez obmedzenia z dôvodov rasovej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti uzavrieť manželstvo a založiť rodinu“.
Hoci sme na Slovensku len v začiatkoch vážnej diskusie, tá je už teraz príznakom úpadku. Veľvyslanci škandalóznym spôsobom zasahujú do vnútorných záležitostí krajiny a s podporou časti „pochodujúcich“ médií sa tu rozširuje blud, že slovenská zdržanlivosť voči požiadavkám „LGBT komunity“ je v rozpore s ľudskými právami, zakotvenými v základných dokumentoch. Pritom takéto hysterické a skôr nevedomé zavádzanie ani nie je nutné, keďže v dnešnej európskej realite je len otázkou času, keď sa aj u nás zavedú registrované partnerstvá alebo manželstvá homosexuálov. Treba si zvykať, že kým sa tak nestane, tón debaty určia skôr radikálni než umiernení prívrženci tejto agendy. Ich argumentácia bude vyzerať nasledovne: Ste proti ľudským právam, vy homofób?
Minulý týždeň zástancovia uzákonenia homosexuálnych zväzkov presviedčali verejnosť, že súčasný stav sa vlastne bije s našou Ústavou a medzinárodnými záväzkami. Komentátor SME Marián Leško označil za „škandál ako republika“, že ústavní činitelia a politici doteraz neuznali registrované partnerstvá, lebo je to v rozpore s tým, čo nám „ukladá Ústava, medzinárodné zmluvy a antidiskriminačný zákon“. Do diskusie sa však najviditeľnejšie zamiešali 20 veľvyslanci a diplomati, ktorí podporili ciele júnového pochodu (okrem iného aj homosexuálne manželstvá a adopcie detí pármi rovnakého pohlavia). Veľvyslanci Holandska, Nórska a Dánska neskôr zdôraznili, že práva „LGBT osôb“ nie sú našou vecou, ale vyplývajú nám zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv a preto dúfajú, že sa inšpirujeme ich zákonmi. Aj podľa politológa Miroslava Kusého účastníci pochodu majú požiadavky v súlade s dohovormi o ľudských právach. Riaditeľka združenia Občan, demokracia a zodpovednosť Šarlota Pufflerová v tejto súvislosti zdôraznila, že Slovensko je signatárom dohôd OSN, EÚ a Rady Európy.
Z uvedeného teda vyplýva, že ak Slovensko dosiaľ neuzákonilo partnerstvá či manželstvá homosexuálov, ide o porušenie či aspoň nenapĺňanie Ústavy alebo medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov. Je to naozaj tak?
Naša Ústava len konštatuje, že „manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona“. Iba pri mimoriadnej dávke fantázie si možno predstaviť, že autori našej Ústavy mali pod pojmom manželstvo na mysli niečo iné než zväzok muža a ženy. Poďme však ďalej: základným ľudskoprávnym dokumentom, ktorý musíme dodržiavať ako člen Rady Európy, je Európsky dohovor o ľudských právach. Ten v článku 12 zakotvuje, že „muži a ženy spôsobilí vekom na uzavretie manželstva majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi“. Na dodržiavanie tohto dohovoru dbá Európsky súdny dvor pre ľudské práva v Štrasburgu. A tento súd presne pred rokom rozhodol, že Rakúsko v roku 2002 neporušilo ľudské práva dvoch rakúskych homosexuálov, ktorých viedenský magistrát odmietol zosobášiť. Sudcovia sa uzniesli, že Dohovor o ľudských právach „žiaden štát nezaväzuje, aby rozšíril právo uzavrieť manželstva aj na homosexuálne páry“. Povinnosť uzákoniť homosexuálne zväzky akéhokoľvek stupňa nám zatiaľ neukladá ani Európska únia, hoci tieto snahy tu majú silnú loby. Agentúra EÚ pre ľudské práva so sídlom vo Viedni však výslovne uvádza, že „právne predpisy EÚ nezaväzujú členské štáty, aby povolili alebo uznali partnerstvá alebo manželstvá osôb rovnakého pohlavia“.
Ak nám spomínaní veľvyslanci pripomínajú Všeobecnú deklaráciu ľudských práv z roku 1948 ako zdroj novej „homomanželskej“ legislatívy v ich domovských štátoch, ide o čistý nezmysel. Deklarácia totiž za manželstvo zjavne pokladá zväzok muža a ženy, ktorí, ak dosiahli plnoletosť, „majú právo bez obmedzenia z dôvodov rasovej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti uzavrieť manželstvo a založiť rodinu“.
Hoci sme na Slovensku len v začiatkoch vážnej diskusie, tá je už teraz príznakom úpadku. Veľvyslanci škandalóznym spôsobom zasahujú do vnútorných záležitostí krajiny a s podporou časti „pochodujúcich“ médií sa tu rozširuje blud, že slovenská zdržanlivosť voči požiadavkám „LGBT komunity“ je v rozpore s ľudskými právami, zakotvenými v základných dokumentoch. Pritom takéto hysterické a skôr nevedomé zavádzanie ani nie je nutné, keďže v dnešnej európskej realite je len otázkou času, keď sa aj u nás zavedú registrované partnerstvá alebo manželstvá homosexuálov. Treba si zvykať, že kým sa tak nestane, tón debaty určia skôr radikálni než umiernení prívrženci tejto agendy. Ich argumentácia bude vyzerať nasledovne: Ste proti ľudským právam, vy homofób?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.