.už ako 14-ročný nastúpil na strednú vojenskú školu v Zemune, čiže prakticky celý život strávil vo vojenských štruktúrach, píše srbský týždenník Vreme. Politika ho nikdy nezaujímala, hoci bol členom Zväzu komunistov Juhoslávie a pri sčítaní ľudu sa označil za „Juhoslovana“. Aj na vojenskej akadémii, aj počas neskoršej služby v Skopje a Prištine mal vynikajúce hodnotenia. Najlepšie sa cítil v teréne medzi vojakmi, často vodil na cvičenia a pochody aj svoje deti. Vojna ho zastihla v chorvátskom Knine, okamžite po implementácii Vanceovho plánu ho prevelili do Bosny – tu sa aj začala jeho premena.
Armáda Republiky srbskej mala asi až do konca roku 1993 prevahu vďaka nezanedbateľnej logistickej a kádrovej pomoci z Belehradu. V druhom polčase vojny, keď Mladič čelil silnejšiemu alebo aspoň rovnocennému protivníkovi (napríklad okolo mesta Bihač), sa veľmi nevyznamenal. V lete 1995, keď Chorváti a Bosniaci postupovali na Banja Luku, Mladič namiesto toho, aby bránil Knin, Kozaru a Petrovac, sústredil všetky svoje sily na slabo bránenú Srebrenicu. Evidentne nemal rád bitky, v ktorých nebolo vopred jasné víťazstvo.
Posledné stopy niečoho, čo by sa dalo označiť ako morálne zábrany, Mladič preukázal 12. mája 1992 na neverejnom zasadnutí parlamentu Republiky srbskej, kde predstavili vojenské ciele – oddelenie Srbov od ostatných národov, obsadenie viac ako 80 percent územia BaH vrátane polovice Sarajeva. Mladič vtedy povedal: „Ľudia a národy nie sú kamienky ani kľúče vo vrecku, aby sme ich premiestňovali sem a tam. Vojnu nemôžeme viesť ani na všetkých frontoch, ani proti národu. Nechceme ísť do vojny, ale ak nás napadnú, budeme sa brániť, a že nechceme vojnu proti Moslimom ako národu ani proti Chorvátom ako národu, ale proti tým, ktorí ten národ poštvali proti nám. Nemôžeme mať nejaké sito, aby sme to preosiali, nech tam ostanú len Srbi, alebo nech cezeň prepadnú len Srbi a ostatní nech odídu. To je, ľudia, genocída.“ Vtedy ešte Mladič mohol odmietnuť účasť na tom monštruóznom projekte – v najhoršom prípade by upadol do nemilosti v Belehrade, odišiel by však do penzie s pokojným svedomím.
V roku 1996, keď Mladič prestal byť veliteľom Armády Republiky srbskej, odišiel do Belehradu. Veril sľubom Miloševičovho režimu, že bude chránený pred haagskou obžalobou. Objavoval sa na verejnosti, žil vo svojom dome v belehradskej mestskej časti Banovo brdo, chodieval na športové podujatia. Bol však pod viditeľnou ochranou civilných aj vojenských služieb. Od roku 2001 do roku 2006 mal aj naďalej plnú podporu armády a štátnej bezpečnosti, ktoré neboli lojálne novému režimu po páde Miloševiča. V Belehrade sa radšej veľmi neukazuje, pohybuje sa po západnom Srbsku blízko hraníc s BaH, údajne choval včely... „Zaručené“ správy o tom, že ho niekde videli, mali za cieľ zmiasť štátne orgány, ktoré po ňom pátrali: v odbornom žargóne sa to volá „zápalková taktika“ – čím viac je zápalkových škatuliek, tým je ťažšie zistiť, v ktorej z nich je guľka. V roku 2008 sa Mladič utiahol do najhlbšej ilegality.
V apríli 2010 sarajevský týždenník Slobodna Bosna uverejnil článok o tom, že podľa ich informácií videli Mladiča v Lazareve pri Zrenjanine. Bola to ďalšia zo sérií správ o generálovi, ktorá rýchlo upadla do zabudnutia – bola však pravdivá. Mladiča zatkli v Lazareve v zlom stave, bol chudobný ako kostolná myš, bez podpory a ochrany. Ani mu nezišlo na um uchopiť jednu z dvoch pištolí, ktoré mal pri sebe.
Armáda Republiky srbskej mala asi až do konca roku 1993 prevahu vďaka nezanedbateľnej logistickej a kádrovej pomoci z Belehradu. V druhom polčase vojny, keď Mladič čelil silnejšiemu alebo aspoň rovnocennému protivníkovi (napríklad okolo mesta Bihač), sa veľmi nevyznamenal. V lete 1995, keď Chorváti a Bosniaci postupovali na Banja Luku, Mladič namiesto toho, aby bránil Knin, Kozaru a Petrovac, sústredil všetky svoje sily na slabo bránenú Srebrenicu. Evidentne nemal rád bitky, v ktorých nebolo vopred jasné víťazstvo.
Posledné stopy niečoho, čo by sa dalo označiť ako morálne zábrany, Mladič preukázal 12. mája 1992 na neverejnom zasadnutí parlamentu Republiky srbskej, kde predstavili vojenské ciele – oddelenie Srbov od ostatných národov, obsadenie viac ako 80 percent územia BaH vrátane polovice Sarajeva. Mladič vtedy povedal: „Ľudia a národy nie sú kamienky ani kľúče vo vrecku, aby sme ich premiestňovali sem a tam. Vojnu nemôžeme viesť ani na všetkých frontoch, ani proti národu. Nechceme ísť do vojny, ale ak nás napadnú, budeme sa brániť, a že nechceme vojnu proti Moslimom ako národu ani proti Chorvátom ako národu, ale proti tým, ktorí ten národ poštvali proti nám. Nemôžeme mať nejaké sito, aby sme to preosiali, nech tam ostanú len Srbi, alebo nech cezeň prepadnú len Srbi a ostatní nech odídu. To je, ľudia, genocída.“ Vtedy ešte Mladič mohol odmietnuť účasť na tom monštruóznom projekte – v najhoršom prípade by upadol do nemilosti v Belehrade, odišiel by však do penzie s pokojným svedomím.
V roku 1996, keď Mladič prestal byť veliteľom Armády Republiky srbskej, odišiel do Belehradu. Veril sľubom Miloševičovho režimu, že bude chránený pred haagskou obžalobou. Objavoval sa na verejnosti, žil vo svojom dome v belehradskej mestskej časti Banovo brdo, chodieval na športové podujatia. Bol však pod viditeľnou ochranou civilných aj vojenských služieb. Od roku 2001 do roku 2006 mal aj naďalej plnú podporu armády a štátnej bezpečnosti, ktoré neboli lojálne novému režimu po páde Miloševiča. V Belehrade sa radšej veľmi neukazuje, pohybuje sa po západnom Srbsku blízko hraníc s BaH, údajne choval včely... „Zaručené“ správy o tom, že ho niekde videli, mali za cieľ zmiasť štátne orgány, ktoré po ňom pátrali: v odbornom žargóne sa to volá „zápalková taktika“ – čím viac je zápalkových škatuliek, tým je ťažšie zistiť, v ktorej z nich je guľka. V roku 2008 sa Mladič utiahol do najhlbšej ilegality.
V apríli 2010 sarajevský týždenník Slobodna Bosna uverejnil článok o tom, že podľa ich informácií videli Mladiča v Lazareve pri Zrenjanine. Bola to ďalšia zo sérií správ o generálovi, ktorá rýchlo upadla do zabudnutia – bola však pravdivá. Mladiča zatkli v Lazareve v zlom stave, bol chudobný ako kostolná myš, bez podpory a ochrany. Ani mu nezišlo na um uchopiť jednu z dvoch pištolí, ktoré mal pri sebe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.