.čomu sa venujete?
Vznikli sme v júni 2006, venujeme sa výskumu vojny v Bosne rokoch 1992 až 1995. Zhromažďujeme materiály a dokumenty, ktoré vznikali v armáde, polícii, v civilných orgánoch aj v médiách. Ak poukazujú na spáchanie vojnového zločinu, podávame trestné oznámenia. A nielen to, vyvíjame nátlak na prokuratúru v Bosne, aby si plnila svoje poslanie. .ako pracuje prokuratúra?
Pomaly. Pokiaľ budú pracovať týmto tempom, časom už nebudú žalobcovia, páchatelia ani svedkovia. Od roku 1995 až doteraz bolo riešených len 80 prípadov, pričom odhady hovoria o 13-tisíc ľuďoch, voči ktorým by malo byť vedené trestné stíhanie. .dôvod pomalej práce prokuratúry?
Nedostatok žalobcov, politické obštrukcie a problém pátrania po vojnových zločincoch v celom regióne – čiže v Srbsku, v Chorvátsku aj v Bosne. Mnohí svedkovia žijú v zahraničí, postupne umierajú. Štátna prokuratúra preberá najcitlivejšie prípady. Tie menej závažné preberajú prokuratúry na úrovni obidvoch entít – Federácie Bosny a Hercegoviny a Republiky srbskej. A tretia úroveň je kantonálna. Ale všetci fungujú oddelene, čo je zle. Spomeniem prípad zločinu zo 4. júna 1993. .o čo išlo?
O útok Chorvátskej rady obrany (HVO) na záchranný konvoj bosnianskych utečencov do obkľúčenej Tuzly. Bolo to 200 nákladných áut zo západnej Európy s jedlom a liekmi. Vyrabovali ich, náklad za 17 miliónov nemeckých mariek aj autá skonfiškovali. Ukradli aj 1,5 milióna mariek v hotovosti, čo boli peniaze, ktoré posielali gastarbeiteri svojim príbuzným. Máme dokumenty, že bolo pri tom zabitých päť ľudí, šoférov. .nezabránili tomu jednotky UNPROFOR?
Naopak, stalo sa to na ich kontrolnom stanovišti. Utiekli. .čo sa stalo s prípadom za osemnásť rokov?
Prokuratúra v Zenici viedla vyšetrovanie, nič sa však nedeje. Predmet posielajú ďalšej prokuratúre do Travnika v strednej Bosne. V roku 2007 štátna prokuratúra vyslovuje názor, že ide o mimoriadne citlivú kauzu, ktorú preberajú na seba – a údajne niečo robia. Tri roky to u nich stálo, potom to vrátili do Travnika. Každý rok sa pýtame, čo urobili. Tvrdil som, že jedným z dôvodov neriešenia tohto prípadu pred štyrmi rokmi bol fakt, že vtedajším štátnym prokurátorom v Bosne bol Chorvát Marinko Jurčević, ktorý bol v čase spáchania tohto zločinu vojenským prokurátorom HVO. Keby chcel niečo urobiť, urobil by to už v roku 1993. S takouto záťažou sa stal generálnym prokurátorom. .hovorí sa o Mladičovi, Karadžičovi. Kde sú však radoví bojovníci, vrahovia?
Prechádzajú sa aj tu v Tuzle po meste. Sú na univerzitách, v parlamentoch, v súdoch, v polícii. Krajina neurobila nijakú očistu. V Srebrenici sa prechádzajú policajti, ktorí v roku 1992 zatýkali a vraždili aj inde – v Bijeljine alebo v Mostare. To sú ľudia, ktorí brzdia tento proces, boja sa vyšetrovania. Čiastočne sa presunuli do kriminálnej sféry, kde sú peniaze a moc. Už netreba prepadávať konvoje. .vy týchto ľudí poznáte?
Samozrejme, poznám ich desiatky. Jeden z nich je poradcom Milorada Dodika pre médiá. Bol hlavným vykonávateľom popráv, spoločne s Arkanovými oddielmi. Ja toho človeka poznám 30 rokov. Alebo vrah z Vlasenice, aj ten je dnes Dodikovým poradcom. .nemožno ich postaviť pred súd?
Prokuratúry sú neschopné, žiadajú priamu súvislosť medzi textom a nejakou popravou. To je, samozrejme, veľmi ťažké, ani Goebbels nemal priame spojenie s vraždením. Existuje veľa príkladov, kde by bolo potrebné súdiť novinárov ako spoluzodpovedných za vojnové zločiny. Najmiernejšie bolo vojnové štvanie, keď novinár napíše, že každý Moslim sa musí zaprisahať, že bude mať svojho Srba a toho zabije. To sa tu písalo. Výzvy na lynčovanie. .vyhrážali sa vám a vašim kolegom?
Boli nejaké anonymné telefonáty, ja to však považujem za súčasť tejto práce, ako novinár som zvyknutý na všeličo. Nebojím sa, bol som v Bijeljine, keď sa tam nikto neodvážil ísť, chodím aj do Banja Luky. Celých 32 rokov som pracoval pre miestne noviny Front slobode, ktoré začali vychádzať v roku 1943 a zanikli po vojne v roku 1995. Nikto nám nemohol diktovať, čo máme uverejniť. Tunajší lídri pochopili, že nie sme dostatočne vlasteneckí. Naopak, v ich očiach sme boli projuhoslovanskí „četnici“. Také nálepky sme ako Bosniaci dostávali od tých, ktorí žiadali, aby každý Bosniak zabil jedného Srba, a ktorí sú dnes na univerzitách. .aj vlastnými – teda Bosniakmi – ste tu považovaný za zradcu?
Prirodzene. Mám knihu, ktorú vydala islamská obec ešte v roku 1993: je tam zoznam „nepriateľov islamu“, na ktorom figuruje aj moje meno. Bol som jedným z tých, ktorí sa snažili zabrániť tomu, aby islamská obec nariaďovala politické presvedčenie. Podobne aj katolícka či pravoslávna cirkev. Som z moslimskej rodiny, nie som veriaci, no považovali ma raz za nepriateľa Moslimov, inokedy za „četnika“. Za vojny to bol pre šialencov terč na odstrel. Vtedy ma chránila polícia. Teraz je už okolo toho pokoj. Noviny boli našou základňou, baštou občianskeho projektu. Viac ako 15-tisíc občanov Tuzly zo všetkých etnických komunít podpísalo žiadosť o vstup do našej organizácie, ich mená boli uverejnené v novinách. .čo si myslíte o zatknutí generála Mladiča?
Je to cirkus. Nikto ma nepresvedčí, že Srbi nevedeli, kde je. Slúži srbskej politike pre potreby obchodu. Oni vedia manipulovať, klamať. Úžitok z toho budú mať oni, nie obete vojny. Srbsko napokon vstúpi do EÚ skôr ako Bosna, ktorá bola obeťou. .je podľa vás Mladič zodpovedný za Srebrenicu?
Prirodzene, on má však ešte inú genocídu: Prijedor, Kozarac. Právo je kategória, ktorá sa niekedy ťažko zmestí do zdravého rozumu. Ako sa dokazuje genocída? Musí tam byť zámer a ten treba dokázať. Miloševič poslal cez médiá jasný odkaz: ani jedna mešita na srbskom území neostane zachovaná. A tak aj bolo. To už je systém. To nie je dielo Mladiča.
<//strong>Keď som bol na exhumácii obetí na Crnom vrhu, čo je najväčší sekundárny masový hrob, kde je okolo 800 obetí, pochopil som, že Mladič ani ktokoľvek iný nemohol sám zabiť 800 ľudí, pochovať ich, potom ich vykopať, preniesť na iné miesto a opäť pochovať. Na to treba logistiku, bagre, systém. .prečo je Mladič podstatný?
Verím, že prostredníctvom neho sa odhalia doteraz skrývané dokumenty, kde je opísaná úloha srbského štátu. Bez nej by vojna nebola trvala tak dlho a ani by nebolo toľko obetí. To je podstatné pre podanie obžaloby Bosny voči Srbsku. .ako vidíte zločiny druhej strany, teda bosniansko-moslimskej? Naser Orič a iní, ktorí zabíjali Srbov.
Normálny človek nemôže ani jeden zločin ospravedlňovať iným zločinom. To je v rozpore s civilizáciou. Ako súvisia ľudia v Srebrenici s koncentračným táborom Jasenovac, čo bolo za 2. svetovej vojny? Toto je však doba idiotov. V roku 1992 v dedinách v okolí Srebrenice nepochybne dochádzalo aj k zločinom voči Srbom. Vieme o tom. V čom je problém? Orič bol na súde, oslobodili ho pre nedostatok dôkazov. Určite je zodpovedný za tie zločiny, avšak pokiaľ prokuratúra nezabezpečila svedkov a dôkazy, súd nič nezmôže. Takmer identický je prípad kosovského expremiéra Ramuša Haradinaja. Ani tam niet svedkov. Všetci zmizli.
Vznikli sme v júni 2006, venujeme sa výskumu vojny v Bosne rokoch 1992 až 1995. Zhromažďujeme materiály a dokumenty, ktoré vznikali v armáde, polícii, v civilných orgánoch aj v médiách. Ak poukazujú na spáchanie vojnového zločinu, podávame trestné oznámenia. A nielen to, vyvíjame nátlak na prokuratúru v Bosne, aby si plnila svoje poslanie. .ako pracuje prokuratúra?
Pomaly. Pokiaľ budú pracovať týmto tempom, časom už nebudú žalobcovia, páchatelia ani svedkovia. Od roku 1995 až doteraz bolo riešených len 80 prípadov, pričom odhady hovoria o 13-tisíc ľuďoch, voči ktorým by malo byť vedené trestné stíhanie. .dôvod pomalej práce prokuratúry?
Nedostatok žalobcov, politické obštrukcie a problém pátrania po vojnových zločincoch v celom regióne – čiže v Srbsku, v Chorvátsku aj v Bosne. Mnohí svedkovia žijú v zahraničí, postupne umierajú. Štátna prokuratúra preberá najcitlivejšie prípady. Tie menej závažné preberajú prokuratúry na úrovni obidvoch entít – Federácie Bosny a Hercegoviny a Republiky srbskej. A tretia úroveň je kantonálna. Ale všetci fungujú oddelene, čo je zle. Spomeniem prípad zločinu zo 4. júna 1993. .o čo išlo?
O útok Chorvátskej rady obrany (HVO) na záchranný konvoj bosnianskych utečencov do obkľúčenej Tuzly. Bolo to 200 nákladných áut zo západnej Európy s jedlom a liekmi. Vyrabovali ich, náklad za 17 miliónov nemeckých mariek aj autá skonfiškovali. Ukradli aj 1,5 milióna mariek v hotovosti, čo boli peniaze, ktoré posielali gastarbeiteri svojim príbuzným. Máme dokumenty, že bolo pri tom zabitých päť ľudí, šoférov. .nezabránili tomu jednotky UNPROFOR?
Naopak, stalo sa to na ich kontrolnom stanovišti. Utiekli. .čo sa stalo s prípadom za osemnásť rokov?
Prokuratúra v Zenici viedla vyšetrovanie, nič sa však nedeje. Predmet posielajú ďalšej prokuratúre do Travnika v strednej Bosne. V roku 2007 štátna prokuratúra vyslovuje názor, že ide o mimoriadne citlivú kauzu, ktorú preberajú na seba – a údajne niečo robia. Tri roky to u nich stálo, potom to vrátili do Travnika. Každý rok sa pýtame, čo urobili. Tvrdil som, že jedným z dôvodov neriešenia tohto prípadu pred štyrmi rokmi bol fakt, že vtedajším štátnym prokurátorom v Bosne bol Chorvát Marinko Jurčević, ktorý bol v čase spáchania tohto zločinu vojenským prokurátorom HVO. Keby chcel niečo urobiť, urobil by to už v roku 1993. S takouto záťažou sa stal generálnym prokurátorom. .hovorí sa o Mladičovi, Karadžičovi. Kde sú však radoví bojovníci, vrahovia?
Prechádzajú sa aj tu v Tuzle po meste. Sú na univerzitách, v parlamentoch, v súdoch, v polícii. Krajina neurobila nijakú očistu. V Srebrenici sa prechádzajú policajti, ktorí v roku 1992 zatýkali a vraždili aj inde – v Bijeljine alebo v Mostare. To sú ľudia, ktorí brzdia tento proces, boja sa vyšetrovania. Čiastočne sa presunuli do kriminálnej sféry, kde sú peniaze a moc. Už netreba prepadávať konvoje. .vy týchto ľudí poznáte?
Samozrejme, poznám ich desiatky. Jeden z nich je poradcom Milorada Dodika pre médiá. Bol hlavným vykonávateľom popráv, spoločne s Arkanovými oddielmi. Ja toho človeka poznám 30 rokov. Alebo vrah z Vlasenice, aj ten je dnes Dodikovým poradcom. .nemožno ich postaviť pred súd?
Prokuratúry sú neschopné, žiadajú priamu súvislosť medzi textom a nejakou popravou. To je, samozrejme, veľmi ťažké, ani Goebbels nemal priame spojenie s vraždením. Existuje veľa príkladov, kde by bolo potrebné súdiť novinárov ako spoluzodpovedných za vojnové zločiny. Najmiernejšie bolo vojnové štvanie, keď novinár napíše, že každý Moslim sa musí zaprisahať, že bude mať svojho Srba a toho zabije. To sa tu písalo. Výzvy na lynčovanie. .vyhrážali sa vám a vašim kolegom?
Boli nejaké anonymné telefonáty, ja to však považujem za súčasť tejto práce, ako novinár som zvyknutý na všeličo. Nebojím sa, bol som v Bijeljine, keď sa tam nikto neodvážil ísť, chodím aj do Banja Luky. Celých 32 rokov som pracoval pre miestne noviny Front slobode, ktoré začali vychádzať v roku 1943 a zanikli po vojne v roku 1995. Nikto nám nemohol diktovať, čo máme uverejniť. Tunajší lídri pochopili, že nie sme dostatočne vlasteneckí. Naopak, v ich očiach sme boli projuhoslovanskí „četnici“. Také nálepky sme ako Bosniaci dostávali od tých, ktorí žiadali, aby každý Bosniak zabil jedného Srba, a ktorí sú dnes na univerzitách. .aj vlastnými – teda Bosniakmi – ste tu považovaný za zradcu?
Prirodzene. Mám knihu, ktorú vydala islamská obec ešte v roku 1993: je tam zoznam „nepriateľov islamu“, na ktorom figuruje aj moje meno. Bol som jedným z tých, ktorí sa snažili zabrániť tomu, aby islamská obec nariaďovala politické presvedčenie. Podobne aj katolícka či pravoslávna cirkev. Som z moslimskej rodiny, nie som veriaci, no považovali ma raz za nepriateľa Moslimov, inokedy za „četnika“. Za vojny to bol pre šialencov terč na odstrel. Vtedy ma chránila polícia. Teraz je už okolo toho pokoj. Noviny boli našou základňou, baštou občianskeho projektu. Viac ako 15-tisíc občanov Tuzly zo všetkých etnických komunít podpísalo žiadosť o vstup do našej organizácie, ich mená boli uverejnené v novinách. .čo si myslíte o zatknutí generála Mladiča?
Je to cirkus. Nikto ma nepresvedčí, že Srbi nevedeli, kde je. Slúži srbskej politike pre potreby obchodu. Oni vedia manipulovať, klamať. Úžitok z toho budú mať oni, nie obete vojny. Srbsko napokon vstúpi do EÚ skôr ako Bosna, ktorá bola obeťou. .je podľa vás Mladič zodpovedný za Srebrenicu?
Prirodzene, on má však ešte inú genocídu: Prijedor, Kozarac. Právo je kategória, ktorá sa niekedy ťažko zmestí do zdravého rozumu. Ako sa dokazuje genocída? Musí tam byť zámer a ten treba dokázať. Miloševič poslal cez médiá jasný odkaz: ani jedna mešita na srbskom území neostane zachovaná. A tak aj bolo. To už je systém. To nie je dielo Mladiča.
<//strong>Keď som bol na exhumácii obetí na Crnom vrhu, čo je najväčší sekundárny masový hrob, kde je okolo 800 obetí, pochopil som, že Mladič ani ktokoľvek iný nemohol sám zabiť 800 ľudí, pochovať ich, potom ich vykopať, preniesť na iné miesto a opäť pochovať. Na to treba logistiku, bagre, systém. .prečo je Mladič podstatný?
Verím, že prostredníctvom neho sa odhalia doteraz skrývané dokumenty, kde je opísaná úloha srbského štátu. Bez nej by vojna nebola trvala tak dlho a ani by nebolo toľko obetí. To je podstatné pre podanie obžaloby Bosny voči Srbsku. .ako vidíte zločiny druhej strany, teda bosniansko-moslimskej? Naser Orič a iní, ktorí zabíjali Srbov.
Normálny človek nemôže ani jeden zločin ospravedlňovať iným zločinom. To je v rozpore s civilizáciou. Ako súvisia ľudia v Srebrenici s koncentračným táborom Jasenovac, čo bolo za 2. svetovej vojny? Toto je však doba idiotov. V roku 1992 v dedinách v okolí Srebrenice nepochybne dochádzalo aj k zločinom voči Srbom. Vieme o tom. V čom je problém? Orič bol na súde, oslobodili ho pre nedostatok dôkazov. Určite je zodpovedný za tie zločiny, avšak pokiaľ prokuratúra nezabezpečila svedkov a dôkazy, súd nič nezmôže. Takmer identický je prípad kosovského expremiéra Ramuša Haradinaja. Ani tam niet svedkov. Všetci zmizli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.