Preto keď prišiel ako hosť našej delegácie vojenských špecialistov v bruselskom sídle Aliancie, a ešte povedal, že si pokojne môžeme pustiť magnetofóny a to, čo povie, aj zverejniť, tak som sa spolu s mojimi novinárskymi kolegami usmial.
Je to totiž niečo iné, keď máte hodiny a hodiny takzvaných neformálnych rozhovorov, z ktorých nemôžete prakticky nič napísať, ako keď sa pred vás posadí človek takého formátu a hodinu odpovedá na desiatky otázok. Di Paola, ktorý sa podieľal už na operáciách v Kosove či na talianskej bezpečnostnej operácii v Albánsku v roku 1997, alebo ako náčelník talianskeho generálneho štábu na nasadení veľkého talianskeho kontingentu v Iraku, si dal jedinú podmienku. Že sa bude hovoriť o Líbyi.
Pravdu povediac si ťažšiu tému ani nemohol vybrať. Líbyjská operácia NATO je zrejme najrozpačitejšou akciou Aliancie za celé jej dejiny. Je tu síce akýsi chatrný mandát OSN na bezletovú zónu a zbrojné embargo, doplnený snahou o ochranu civilistov, ale to je tak trochu figový list. Líbyjskí rebeli, u ktorých je nejasné, koho vlastne predstavujú, a navyše je medzi nimi mnoho bývalých predstaviteľov režimu Muammara Kaddáfího, sa dajú len ťažko vydávať za nejakých líbyjských revolucionárov.
Samozrejme, Kaddáfí je bývalý terorista, šialený diktátor a mnohopočetný vrah, ktorý nechával v Líbyi popravovať a miznúť desiatky rokov svojej vlády kohokoľvek, kto sa mu zdal pre neho osobne nebezpečný. Líbya, vďaka malému počtu obyvateľov a veľkému množstvu plynu a ropy najbohatšia zo všetkých severoafrických štátov (životná úroveň je tu porovnateľná so Slovenskom), bola však v posledných rokoch pre Západ spojeneckou krajinou. A Kaddáfí prípadom síce trochu bláznivého, no polepšeného diktátora, ktorého Západ rád predvádzal ako protipól zvrhnutého, a potom obeseného irackého diktátora Saddáma Husajna.
Výsledkom týchto politických komplikácií je, že na operácii NATO sa aktívne zúčastňuje iba osem štátov Aliancie z dvadsiatich ôsmich, čo hovorí samo za seba – je to oveľa menej než v nealiančnej vojne s Irakom. Medzi nimi nie je okrem Rumunska žiadna „nová krajina“ NATO. Tak ako je operácia NATO v Líbyi problematická politicky, podobne je podivná aj z vojenského hľadiska. Trochu to pripomína bombardovanie Juhoslávie, s tým rozdielom, že prebieha s omnoho, omnoho menšou intenzitou a úspešnosťou. Aliancia dúfa, že za ďalšie tri mesiace Kaddáfí kapituluje, ale ak budú bomby na „vojenské ciele“ padať tak riedko, ako padajú, je to asi len zbožné prianie. Jedinou šancou je, že sa podarí zabiť Kaddáfího, čo by bol zrejme rýchly koniec vojny. Ak by ste však počúvali a brali za bernú mincu admirála Di Paolu, tak by ste asi dve tretiny predchádzajúcich riadkov museli škrtnúť. Di Paola totiž s vojenskou rozhodnosťou a talianskym zmyslom pre slovné súboje opísal operáciu v Líbyi celkom inak.
Aliancia vraj úspešne ničí Kaddáfího armádu, civilné ciele nezasahuje a obetiam medzi civilistami sa vyhýba. Keď to už novinár z Turecka nevydržal a ozval sa, prečo admirál rovno nepovie, že cieľom operácie je zabiť Kaddáfího, tak sa Di Paola tak trochu rozčúlil a vyhlásil, že to tak nikdy nebolo a nebude. A vraj cieľom nie je líbyjský režim poraziť, ale donútiť ho, aby prestal útočiť na civilistov. To, že tým Aliancia podporuje rebelov, je len vedľajší účinok. A pokiaľ ide o rezolúciu OSN, tá je vraj úplne jasná a NATO ju do písmena dodržiava.
Hoci mal človek pocit, že to, čo práve počul, bola čistokrvná vojenská propaganda, aj tak sa nemohol ubrániť neurčitému obdivu voči presvedčivosti, s akou admirál svoje videnie líbyjskej operácie predstavil. A musel sa tiež zamyslieť nad tým, ako dlho sa ešte budú môcť krajiny ako Česko či Slovensko tváriť, že sa ich Líbya vôbec netýka. Pretože, nech už sa na Líbyu dívame, ako chceme, je to aj naša vojna, lebo ju vedie naše NATO. Náš ostentatívny nezáujem sa nám môže vypomstiť za pár rokov, až sa trebárs úplne zblázni Lukašenko v Bielorusku, alebo sa začne bojovať na Ukrajine. To nám potom zase západná časť Aliancie môže odkázať, že je to vec len našej časti NATO. Podobne ako bola Líbya vecou tej ich. A čo potom? Autor je redaktor Lidových novín
Je to totiž niečo iné, keď máte hodiny a hodiny takzvaných neformálnych rozhovorov, z ktorých nemôžete prakticky nič napísať, ako keď sa pred vás posadí človek takého formátu a hodinu odpovedá na desiatky otázok. Di Paola, ktorý sa podieľal už na operáciách v Kosove či na talianskej bezpečnostnej operácii v Albánsku v roku 1997, alebo ako náčelník talianskeho generálneho štábu na nasadení veľkého talianskeho kontingentu v Iraku, si dal jedinú podmienku. Že sa bude hovoriť o Líbyi.
Pravdu povediac si ťažšiu tému ani nemohol vybrať. Líbyjská operácia NATO je zrejme najrozpačitejšou akciou Aliancie za celé jej dejiny. Je tu síce akýsi chatrný mandát OSN na bezletovú zónu a zbrojné embargo, doplnený snahou o ochranu civilistov, ale to je tak trochu figový list. Líbyjskí rebeli, u ktorých je nejasné, koho vlastne predstavujú, a navyše je medzi nimi mnoho bývalých predstaviteľov režimu Muammara Kaddáfího, sa dajú len ťažko vydávať za nejakých líbyjských revolucionárov.
Samozrejme, Kaddáfí je bývalý terorista, šialený diktátor a mnohopočetný vrah, ktorý nechával v Líbyi popravovať a miznúť desiatky rokov svojej vlády kohokoľvek, kto sa mu zdal pre neho osobne nebezpečný. Líbya, vďaka malému počtu obyvateľov a veľkému množstvu plynu a ropy najbohatšia zo všetkých severoafrických štátov (životná úroveň je tu porovnateľná so Slovenskom), bola však v posledných rokoch pre Západ spojeneckou krajinou. A Kaddáfí prípadom síce trochu bláznivého, no polepšeného diktátora, ktorého Západ rád predvádzal ako protipól zvrhnutého, a potom obeseného irackého diktátora Saddáma Husajna.
Výsledkom týchto politických komplikácií je, že na operácii NATO sa aktívne zúčastňuje iba osem štátov Aliancie z dvadsiatich ôsmich, čo hovorí samo za seba – je to oveľa menej než v nealiančnej vojne s Irakom. Medzi nimi nie je okrem Rumunska žiadna „nová krajina“ NATO. Tak ako je operácia NATO v Líbyi problematická politicky, podobne je podivná aj z vojenského hľadiska. Trochu to pripomína bombardovanie Juhoslávie, s tým rozdielom, že prebieha s omnoho, omnoho menšou intenzitou a úspešnosťou. Aliancia dúfa, že za ďalšie tri mesiace Kaddáfí kapituluje, ale ak budú bomby na „vojenské ciele“ padať tak riedko, ako padajú, je to asi len zbožné prianie. Jedinou šancou je, že sa podarí zabiť Kaddáfího, čo by bol zrejme rýchly koniec vojny. Ak by ste však počúvali a brali za bernú mincu admirála Di Paolu, tak by ste asi dve tretiny predchádzajúcich riadkov museli škrtnúť. Di Paola totiž s vojenskou rozhodnosťou a talianskym zmyslom pre slovné súboje opísal operáciu v Líbyi celkom inak.
Aliancia vraj úspešne ničí Kaddáfího armádu, civilné ciele nezasahuje a obetiam medzi civilistami sa vyhýba. Keď to už novinár z Turecka nevydržal a ozval sa, prečo admirál rovno nepovie, že cieľom operácie je zabiť Kaddáfího, tak sa Di Paola tak trochu rozčúlil a vyhlásil, že to tak nikdy nebolo a nebude. A vraj cieľom nie je líbyjský režim poraziť, ale donútiť ho, aby prestal útočiť na civilistov. To, že tým Aliancia podporuje rebelov, je len vedľajší účinok. A pokiaľ ide o rezolúciu OSN, tá je vraj úplne jasná a NATO ju do písmena dodržiava.
Hoci mal človek pocit, že to, čo práve počul, bola čistokrvná vojenská propaganda, aj tak sa nemohol ubrániť neurčitému obdivu voči presvedčivosti, s akou admirál svoje videnie líbyjskej operácie predstavil. A musel sa tiež zamyslieť nad tým, ako dlho sa ešte budú môcť krajiny ako Česko či Slovensko tváriť, že sa ich Líbya vôbec netýka. Pretože, nech už sa na Líbyu dívame, ako chceme, je to aj naša vojna, lebo ju vedie naše NATO. Náš ostentatívny nezáujem sa nám môže vypomstiť za pár rokov, až sa trebárs úplne zblázni Lukašenko v Bielorusku, alebo sa začne bojovať na Ukrajine. To nám potom zase západná časť Aliancie môže odkázať, že je to vec len našej časti NATO. Podobne ako bola Líbya vecou tej ich. A čo potom? Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.