Aspoň tak to tvrdí Martin Čičvák prostredníctvom hlavnej postavy svojej hry Kukura, ktorou je riaditeľ bratislavského divadla Aréna Juraj Kukura. Ten v hre vystupuje ako Čičvákov mentor a záchranca slovenského divadla. Inscenácia Kukura však nevypovedá iba o pomeroch v kultúre, ergo v divadle, ale aj o stave spoločnosti a medziľudských vzťahoch, keďže závisť, nenávisť, priemernosť či mazanie minulosti sú emócie a javy, ktoré sa v rôznych podobách týkajú všetkých.
Inscenácia Kukura je pamflet, ktorý útočí nielen na vkus malomeštiackeho diváka, ale aj na slovenských hercov a herečky, ktorí – podľa postavy Kukuru – utápajú svoj kumšt v televíznych seriáloch a toto nenáročné herectvo následne prenášajú aj na javiská divadiel, vypudzujúc z nich divadelnosť. Svojich angažmánov v národných divadlách sa však nechcú vzdať, lebo im prinášajú spoločenský status. Mimochodom, tieto repliky – so zmyslom pre sebairóniu – hovorí v Aréne aj člen SND a televízny herec Alexander Bárta, ktorý stvárnil Kukuru spolu s Mariánom Prevendarčíkom, Martinom Hronským a Radomírom Miličom.
V pomyselnej druhej časti venuje inscenácia výrazný priestor aj herečkám, ktoré sú presvedčené o svojej nenahraditeľnosti, myslia si, že vedia o pocitoch a problémoch žien viac ako ich kolegovia – muži, ktorých označujú za impotentov. Siahodlhý monológ bezmennej herečky poskladal autor Čičvák zo skutočných výpovedí slovenských herečiek a jeho uchopenie Janou Oľhovou bolo fenomenálne. Postavu herečky Oľhová drobnými jazykovými a výrazovými zásahmi dokonale zhodila.
Kritikou Kukura nešetrí len publikum a herecké elity, ale hovorí aj o nekultúrnosti ako takej. Do protikladu stavia nekonečné rady po umení bažiacich mladých ľudí stojacich pred galériami v Barcelone, Londýne či Berlíne a prázdnotu múzeí na Slovensku. Dalo by sa namietať, že porovnáva neporovnateľné, avšak minimálny záujem Slovákov o výtvarné umenie je fakt, ktorý by zrejme nezmenilo ani zavedenie bezplatného vstupu na stále expozície, ako to urobili vo Veľkej Británii.
Kukura je jedinou domácou spoločensky angažovanou hrou na našich javiskách – podobnou tým, aké písali Peter Handke a Thomas Bernhard. Po inscenácii 33 variácií zároveň predstavuje druhú časť trilógie o posadnutosti a zápase o kultúru. Okrem témy spája oba kusy i scénografická kostra Hansa Hoffera – akýsi výsek nekonečna, v ktorom obzvlášť silne vyznievajú slová o relatívnosti slávy a ťažobe priemernosti, s ktorou sa ako malá kultúra konfrontujeme. Úspech sa na Slovensku neodpúšťa, pričom podľa Kukuru ho bratislavskí prominenti dokážu oceniť maximálne dvojitou porciou zemiakov.
Po divadelnej stránke je inscenácia v réžii Rastislava Balleka výtvarne úsporná, čistá a najmä v prvej časti rytmicky hravá a dynamická, čo je výsledok obsadenia hlavnej postavy štyrmi hercami, ktorých repliky sa na javisku melodicky dopĺňajú. Po vitálnom rozbehu prichádza záverečná – kontemplatívna časť, v ktorej je jadrom divadelnosti tvárna bábka zostarnutého Kukuru na invalidnom vozíčku „z dielne“ Ivana Martinku, plasticky ovládaná Miriam Pavelkovou a Radomírom Miličom. Kukura v nej letmo spomína na roky strávené v cudzine či vzťah s matkou.
Hoci je pohrávanie sa so sebairóniou v inscenácii zrejmé, názorový protipól k prezentovaným postojom nesupluje. Ak doteraz časť divadelnej obce Juraja Kukuru iba ignorovala, odteraz ho bude zrejme nenávidieť. V jednom s ním však bude určite súhlasiť, a síce, že život je príliš krátky na to, aby sme ho márnili zlým vínom... Autor je divadelný publicista.
Inscenácia Kukura je pamflet, ktorý útočí nielen na vkus malomeštiackeho diváka, ale aj na slovenských hercov a herečky, ktorí – podľa postavy Kukuru – utápajú svoj kumšt v televíznych seriáloch a toto nenáročné herectvo následne prenášajú aj na javiská divadiel, vypudzujúc z nich divadelnosť. Svojich angažmánov v národných divadlách sa však nechcú vzdať, lebo im prinášajú spoločenský status. Mimochodom, tieto repliky – so zmyslom pre sebairóniu – hovorí v Aréne aj člen SND a televízny herec Alexander Bárta, ktorý stvárnil Kukuru spolu s Mariánom Prevendarčíkom, Martinom Hronským a Radomírom Miličom.
V pomyselnej druhej časti venuje inscenácia výrazný priestor aj herečkám, ktoré sú presvedčené o svojej nenahraditeľnosti, myslia si, že vedia o pocitoch a problémoch žien viac ako ich kolegovia – muži, ktorých označujú za impotentov. Siahodlhý monológ bezmennej herečky poskladal autor Čičvák zo skutočných výpovedí slovenských herečiek a jeho uchopenie Janou Oľhovou bolo fenomenálne. Postavu herečky Oľhová drobnými jazykovými a výrazovými zásahmi dokonale zhodila.
Kritikou Kukura nešetrí len publikum a herecké elity, ale hovorí aj o nekultúrnosti ako takej. Do protikladu stavia nekonečné rady po umení bažiacich mladých ľudí stojacich pred galériami v Barcelone, Londýne či Berlíne a prázdnotu múzeí na Slovensku. Dalo by sa namietať, že porovnáva neporovnateľné, avšak minimálny záujem Slovákov o výtvarné umenie je fakt, ktorý by zrejme nezmenilo ani zavedenie bezplatného vstupu na stále expozície, ako to urobili vo Veľkej Británii.
Kukura je jedinou domácou spoločensky angažovanou hrou na našich javiskách – podobnou tým, aké písali Peter Handke a Thomas Bernhard. Po inscenácii 33 variácií zároveň predstavuje druhú časť trilógie o posadnutosti a zápase o kultúru. Okrem témy spája oba kusy i scénografická kostra Hansa Hoffera – akýsi výsek nekonečna, v ktorom obzvlášť silne vyznievajú slová o relatívnosti slávy a ťažobe priemernosti, s ktorou sa ako malá kultúra konfrontujeme. Úspech sa na Slovensku neodpúšťa, pričom podľa Kukuru ho bratislavskí prominenti dokážu oceniť maximálne dvojitou porciou zemiakov.
Po divadelnej stránke je inscenácia v réžii Rastislava Balleka výtvarne úsporná, čistá a najmä v prvej časti rytmicky hravá a dynamická, čo je výsledok obsadenia hlavnej postavy štyrmi hercami, ktorých repliky sa na javisku melodicky dopĺňajú. Po vitálnom rozbehu prichádza záverečná – kontemplatívna časť, v ktorej je jadrom divadelnosti tvárna bábka zostarnutého Kukuru na invalidnom vozíčku „z dielne“ Ivana Martinku, plasticky ovládaná Miriam Pavelkovou a Radomírom Miličom. Kukura v nej letmo spomína na roky strávené v cudzine či vzťah s matkou.
Hoci je pohrávanie sa so sebairóniou v inscenácii zrejmé, názorový protipól k prezentovaným postojom nesupluje. Ak doteraz časť divadelnej obce Juraja Kukuru iba ignorovala, odteraz ho bude zrejme nenávidieť. V jednom s ním však bude určite súhlasiť, a síce, že život je príliš krátky na to, aby sme ho márnili zlým vínom... Autor je divadelný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.