Európa 1938. Mníchovská dohoda. Sudety pripojené k nemeckej ríši. Utečenci hľadajú útočisko vo vnútrozemí Československa. Mraky sa sťahujú, ale ešte je nádej. Starý kontinent sa snaží normálne žiť. Priviera oči, aby sa nemusel pozerať. .úspešný mladý muž
V Londýne v tom čase žije úspešný mladý muž. Pracuje v bankovníctve. Rád cestuje, zabáva sa, venuje sa šermu – keby sa nezačala vojna, mal za Veľkú Britániu súťažiť na olympiáde – a letectvu. Chystá sa s priateľom na lyžovačku do Švajčiarska. Zazvoní telefón a veci naberú iný smer a rýchly spád. Lyžovačka sa na pár tvrdých rokov odkladá. Na programe sú dôležitejšie veci: v roku 1942 narukovanie do služieb vojenského letectva britských ozbrojených síl a pred tým ešte, celkom solitérne, bez zaštítenia oficiálnou inštitúciou, záchrana šesťsto šesťdesiatich deviatich (nielen židovských) detí z územia Československa. Bolo by ich oveľa viac, keby sa poslednému transportu vedúcemu do bezpečia nepostavil do cesty 1. september 1939.
Nicholas Winton, vtedy ani nie tridsiatnik, odchádza do cudzej krajiny stíhanej nešťastím a všetky sily sústredí na zháňanie víz pre ohrozené deti, kontaktov, vhodných rodín v núdzi tu a rodín ochotných pomôcť tam (napríklad v Británii či vo Švédsku), lekárskych potvrdení... Mohol sedieť doma v teple. Vlastne, on nemohol. On je z takého cesta, že nemohol. Aj preto, lebo už v tom čase, keď nejestvovali ani vyhladzovacie nacistické tábory, ani Endlösung den Judenfrage, ten mladík jasnozrivo rozpoznal, ako sa bude vyvíjať osud rodičov „jeho“ detí – skôr či neskôr ich čakala smrť. Keby nezakročil, v stovkách prípadov by s matkami a otcami umreli aj dcéry a synovia. .návrat k Wintonovi
Filmový režisér Matej Mináč sa sirovi Nicholasovi Wintonovi venuje už dlho. Stalo sa to náhodou. Koncom roka 1997 objavil v Prahe v knižnici Židovského múzea knihu Věry Gissingovej. Volala sa Perličky dětství a autorka v nej spomína akéhosi Brita Wintona, ktorý organizoval záchranné akcie pre židovské deti. Mináč sa pustil po stope s vytrvalosťou dostihového chrta. Vznikla snímka Nicholas Winton – Sila ľudskosti (2002), získala mnoho ocenení, aj International Emmy Award za najlepší zahraničný dokumentárny film, naozaj prestížnu cenu. Po čase, obohatený o ďalšie objavené osudy, o novonakrútený materiál a inšpirovaný silnou (celosvetovou) odozvou na zverejnenie príbehu Wintonovho hrdinstva, sa Mináč k téme vrátil. Filmom Nickyho rodina, poldruhahodinovým dokumentom s mnohými (skvelo urobenými) hranými scénami. Tie ho robia stráviteľnejším, emocionálnejším a približujú ho k divákom, ktorým je (podľa autorov) primárne určený – mladým. (Ale aj nemladí si pochutnajú.)
Dej filmu vlastne „kopíruje“ vývin záchrannej akcie aj okolo svištiacich dejinných udalostí od samotného počiatku (od osudného telefonátu lyžovačkychtivému švihákovi) až po horúcu súčasnosť, teda aj vrátane stretnutí s konkrétnymi wintonskými „deťmi“ vo veku stareniek a starčekov (napríklad s Alice Mastersovou – bývalou riaditeľkou Svetového menového fondu vo Washingtone, s Tomom Schreckerom – spoluzakladateľom Reader´s Digest, s lordom Alfredom Dubsom – ministrom pre Severné Írsko vo vláde Tonyho Blaira či s Benom Abelesom – autorom systému pohonu pre sondy Voyager). A vrátane (miestami možno priveľmi melodramatických) obrazov toho, ako sa vďaka iskre voľakedajšej ľudskosti zapaľujú stále nové a nové plamienky vzájomnej pomoci a obety. .wintonove deti
Dovoľte mi uviesť dve „historky z nakrúcania“, ktoré spomína režisér Matej Mináč.
Prvá: „Jedna z najdôležitejších hraných scén sa odohráva na Wilsonovej stanici, keď sa deti navždy lúčili s rodičmi. Predlohou pre nás bola legenda, podľa ktorej sa jedna z mamičiek nedokázala rozlúčiť so svojím dieťaťom a krátko pred odjazdom vlaku ho vytiahla von, objímala ho, plakala a potom, v poslednej chvíli, keď sa už vlak pohol, vrátila dieťa do vagónu, a tak mu zachránila život. Medzitým sme šli do Washingtonu nakrútiť rozhovor s Alicou Mastersovou. A ona mi hovorí: ‚Moja mama na stanici vytiahla moju mladšiu sestru cez okno vagóna, sestra veľmi plakala, mama tiež a ja som vykríkla: Tak si ju nechaj, nechaj si ju! V tom výpravca zapískal na píšťalku a vlak sa dal do pohybu. Bezradná mama bežala i s mojou sestrou za vlakom, nevedela, čo má robiť, a v poslednej chvíli mi sestru vrátila cez okno kupé späť...´ Chápete?“ pýta sa Mináč. „Normálne ma zamrazilo. Ten príbeh, ktorý som doposiaľ poznal iba ako legendu, zrazu ožil a bol ešte dramatickejší! Akému lepšiemu scenáristovi, než je sám život, by napadlo, že keď sa ten vlak dal do pohybu, vtedy rozhodnutie matky dostalo priam apokalyptický rozmer, v mnohom mi to pripomínalo Sophiinu voľbu.“
Druhá: „Na festivale v San Diegu v USA som po projekcii filmu Sila ľudskosti ako zvyčajne diskutoval s divákmi. Jeden z nich sa ma pýtal, že on tiež ako polročný v roku 1939 odcestoval vlakom do Anglicka, ale vlastne o tom nič nevie a či by som mu neporadil, kde by mohol získať nejaké informácie. Povedal som mu, že niečo môžeme zistiť hneď. Otvoril som Wintonov zoznam a naozaj som tam našiel jeho meno, dátum narodenia a ďalšie údaje. Len čo som ich prečítal, muž sčervenel a celý bez seba zrazu vybehol z miestnosti. Stretli sme sa až na druhý deň pri obede, ospravedlnil sa mi, že to preňho bolo obrovské prekvapenie a on nechcel pred divákmi plakať ako malé dieťa.“ .tiché hrdinstvo
Príbeh sa nekončí. Jeho hlavný hrdina nedávno oslávil úctyhodné stodruhé narodeniny. Ešte stále je dôvod pripomínať si odvahu a ľudskosť sira Nicholasa Wintona. Nielen preto, lebo väčšinu z detí, ktoré vyrval istej smrti, sa ešte stále nepodarilo nájsť, a story tak môže pokračovať. Najmä preto, lebo my ľudia sme sa ešte stále nepoučili a robíme zlé veci, ktoré potrebujú hrdinov, aby sa Zem zrovnovážila.
Fascinujúce na celej tejto histórii je, že sir Nicholas Winton o svojich činoch polstoročie mlčal. Neprezradil nič ani manželke Grete. Až keď našla na povale ich domu kufor s dokumentmi, záznamy o prevozoch, plány, až vtedy sa to prevalilo. Nerozumiem presne, ako je niečo také vôbec možné, ale pripadá mi to veľké. Tiché hrdinstvo je jedna z najúžasnejších vecí tohto sveta. (Aj to tiché hrdinstvo stoviek matiek a otcov, čo vtedy v roku 1939 našli v sebe silu – a zároveň i pokoru – zveriť svoje, niekedy aj celkom malinké deti osudu, na ktorý viac nemali dosah.) Nickyho rodina (Česko, Slovensko 2011). Námet a scenár: Matej Mináč, Patrik Pašš. Réžia: Matej Mináč. Kamera: Dodo Šimončič, Antonín Daňhel, Martin Kubala, Peter Zubaľ. Hudba: Janusz Stoklosa. 96 minút.
V Londýne v tom čase žije úspešný mladý muž. Pracuje v bankovníctve. Rád cestuje, zabáva sa, venuje sa šermu – keby sa nezačala vojna, mal za Veľkú Britániu súťažiť na olympiáde – a letectvu. Chystá sa s priateľom na lyžovačku do Švajčiarska. Zazvoní telefón a veci naberú iný smer a rýchly spád. Lyžovačka sa na pár tvrdých rokov odkladá. Na programe sú dôležitejšie veci: v roku 1942 narukovanie do služieb vojenského letectva britských ozbrojených síl a pred tým ešte, celkom solitérne, bez zaštítenia oficiálnou inštitúciou, záchrana šesťsto šesťdesiatich deviatich (nielen židovských) detí z územia Československa. Bolo by ich oveľa viac, keby sa poslednému transportu vedúcemu do bezpečia nepostavil do cesty 1. september 1939.
Nicholas Winton, vtedy ani nie tridsiatnik, odchádza do cudzej krajiny stíhanej nešťastím a všetky sily sústredí na zháňanie víz pre ohrozené deti, kontaktov, vhodných rodín v núdzi tu a rodín ochotných pomôcť tam (napríklad v Británii či vo Švédsku), lekárskych potvrdení... Mohol sedieť doma v teple. Vlastne, on nemohol. On je z takého cesta, že nemohol. Aj preto, lebo už v tom čase, keď nejestvovali ani vyhladzovacie nacistické tábory, ani Endlösung den Judenfrage, ten mladík jasnozrivo rozpoznal, ako sa bude vyvíjať osud rodičov „jeho“ detí – skôr či neskôr ich čakala smrť. Keby nezakročil, v stovkách prípadov by s matkami a otcami umreli aj dcéry a synovia. .návrat k Wintonovi
Filmový režisér Matej Mináč sa sirovi Nicholasovi Wintonovi venuje už dlho. Stalo sa to náhodou. Koncom roka 1997 objavil v Prahe v knižnici Židovského múzea knihu Věry Gissingovej. Volala sa Perličky dětství a autorka v nej spomína akéhosi Brita Wintona, ktorý organizoval záchranné akcie pre židovské deti. Mináč sa pustil po stope s vytrvalosťou dostihového chrta. Vznikla snímka Nicholas Winton – Sila ľudskosti (2002), získala mnoho ocenení, aj International Emmy Award za najlepší zahraničný dokumentárny film, naozaj prestížnu cenu. Po čase, obohatený o ďalšie objavené osudy, o novonakrútený materiál a inšpirovaný silnou (celosvetovou) odozvou na zverejnenie príbehu Wintonovho hrdinstva, sa Mináč k téme vrátil. Filmom Nickyho rodina, poldruhahodinovým dokumentom s mnohými (skvelo urobenými) hranými scénami. Tie ho robia stráviteľnejším, emocionálnejším a približujú ho k divákom, ktorým je (podľa autorov) primárne určený – mladým. (Ale aj nemladí si pochutnajú.)
Dej filmu vlastne „kopíruje“ vývin záchrannej akcie aj okolo svištiacich dejinných udalostí od samotného počiatku (od osudného telefonátu lyžovačkychtivému švihákovi) až po horúcu súčasnosť, teda aj vrátane stretnutí s konkrétnymi wintonskými „deťmi“ vo veku stareniek a starčekov (napríklad s Alice Mastersovou – bývalou riaditeľkou Svetového menového fondu vo Washingtone, s Tomom Schreckerom – spoluzakladateľom Reader´s Digest, s lordom Alfredom Dubsom – ministrom pre Severné Írsko vo vláde Tonyho Blaira či s Benom Abelesom – autorom systému pohonu pre sondy Voyager). A vrátane (miestami možno priveľmi melodramatických) obrazov toho, ako sa vďaka iskre voľakedajšej ľudskosti zapaľujú stále nové a nové plamienky vzájomnej pomoci a obety. .wintonove deti
Dovoľte mi uviesť dve „historky z nakrúcania“, ktoré spomína režisér Matej Mináč.
Prvá: „Jedna z najdôležitejších hraných scén sa odohráva na Wilsonovej stanici, keď sa deti navždy lúčili s rodičmi. Predlohou pre nás bola legenda, podľa ktorej sa jedna z mamičiek nedokázala rozlúčiť so svojím dieťaťom a krátko pred odjazdom vlaku ho vytiahla von, objímala ho, plakala a potom, v poslednej chvíli, keď sa už vlak pohol, vrátila dieťa do vagónu, a tak mu zachránila život. Medzitým sme šli do Washingtonu nakrútiť rozhovor s Alicou Mastersovou. A ona mi hovorí: ‚Moja mama na stanici vytiahla moju mladšiu sestru cez okno vagóna, sestra veľmi plakala, mama tiež a ja som vykríkla: Tak si ju nechaj, nechaj si ju! V tom výpravca zapískal na píšťalku a vlak sa dal do pohybu. Bezradná mama bežala i s mojou sestrou za vlakom, nevedela, čo má robiť, a v poslednej chvíli mi sestru vrátila cez okno kupé späť...´ Chápete?“ pýta sa Mináč. „Normálne ma zamrazilo. Ten príbeh, ktorý som doposiaľ poznal iba ako legendu, zrazu ožil a bol ešte dramatickejší! Akému lepšiemu scenáristovi, než je sám život, by napadlo, že keď sa ten vlak dal do pohybu, vtedy rozhodnutie matky dostalo priam apokalyptický rozmer, v mnohom mi to pripomínalo Sophiinu voľbu.“
Druhá: „Na festivale v San Diegu v USA som po projekcii filmu Sila ľudskosti ako zvyčajne diskutoval s divákmi. Jeden z nich sa ma pýtal, že on tiež ako polročný v roku 1939 odcestoval vlakom do Anglicka, ale vlastne o tom nič nevie a či by som mu neporadil, kde by mohol získať nejaké informácie. Povedal som mu, že niečo môžeme zistiť hneď. Otvoril som Wintonov zoznam a naozaj som tam našiel jeho meno, dátum narodenia a ďalšie údaje. Len čo som ich prečítal, muž sčervenel a celý bez seba zrazu vybehol z miestnosti. Stretli sme sa až na druhý deň pri obede, ospravedlnil sa mi, že to preňho bolo obrovské prekvapenie a on nechcel pred divákmi plakať ako malé dieťa.“ .tiché hrdinstvo
Príbeh sa nekončí. Jeho hlavný hrdina nedávno oslávil úctyhodné stodruhé narodeniny. Ešte stále je dôvod pripomínať si odvahu a ľudskosť sira Nicholasa Wintona. Nielen preto, lebo väčšinu z detí, ktoré vyrval istej smrti, sa ešte stále nepodarilo nájsť, a story tak môže pokračovať. Najmä preto, lebo my ľudia sme sa ešte stále nepoučili a robíme zlé veci, ktoré potrebujú hrdinov, aby sa Zem zrovnovážila.
Fascinujúce na celej tejto histórii je, že sir Nicholas Winton o svojich činoch polstoročie mlčal. Neprezradil nič ani manželke Grete. Až keď našla na povale ich domu kufor s dokumentmi, záznamy o prevozoch, plány, až vtedy sa to prevalilo. Nerozumiem presne, ako je niečo také vôbec možné, ale pripadá mi to veľké. Tiché hrdinstvo je jedna z najúžasnejších vecí tohto sveta. (Aj to tiché hrdinstvo stoviek matiek a otcov, čo vtedy v roku 1939 našli v sebe silu – a zároveň i pokoru – zveriť svoje, niekedy aj celkom malinké deti osudu, na ktorý viac nemali dosah.) Nickyho rodina (Česko, Slovensko 2011). Námet a scenár: Matej Mináč, Patrik Pašš. Réžia: Matej Mináč. Kamera: Dodo Šimončič, Antonín Daňhel, Martin Kubala, Peter Zubaľ. Hudba: Janusz Stoklosa. 96 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.