A tak čítam, že som tmár. Som totiž konzervatívec a dokonca katolík (v oboch neustále „bublajúci pochybnosťami“, ale zjednodušenie sa teraz nosí). A teraz prezradím jedno tajomstvo: myslím si, že spoločnosť sa má správať k homosexuálom s čo najvyššou mierou tolerancie. A tento svoj postoj opieram práve o tieto svoje tmárske pozadia. Ako konzervatívec som presvedčený, že jednotlivec má najvyššiu cenu a aj kolektív je iba sumou takýchto cenných jedincov. Ak ktokoľvek môže, mal by iným jedincom pomôcť v snahe žiť lepší a spokojnejší život. Preto, ak niečo tak neosobné ako štát už musí plniť aj funkciu spájania ľudí do zväzkov (vždy ma pobaví, ako nejaký poslanec v tesilkách hovorí na svadbách kvetnaté reči), tak neviem, prečo by to nemohol urobiť aj homosexuálom. Im by bolo ľahšie a nám by neubudlo, tesilkáči a recitátori by mali viac roboty, a tým aj pijatiky a koláčov. Ako kresťan (ach, tie neustále pochyby...!) by som chcel, aby ľudia žili šťastne a spokojne. Moja viera či neviera naozaj nestojí na tom, či niekto doma objíma muža alebo ženu, ničím ju to neohrozuje, najviac ju ohrozujem ja sám, a to pomerne často. Preto nevidím žiaden dôvod na to, aby veriaci nemohli dožičiť dvom dospelým ľuďom nejaký úradný akt na svetskej inštitúcii patriacej štátu, ktorý nemá s mojou cirkvou nič spoločné, okrem celkom nepochopiteľnej totálnej závislosti, ktorá sa dúfam časom zruší a farári nebudú ponižovaní tým, že o nich rozhoduje napríklad nejaký moderátor. No, môžete namietať, že som výnimka, podobných výnimiek vám ukážem kedykoľvek, koľko chcete. Tak, prosím, nekategorizujte a netvorte škatuľky správnych a rozhľadených verzus tmárskych a spiatočníckych, vy dúhové liberálno-freudovské ľavičiarske rohaté čertiská! Vidíte, ale som sa vyfarbil, čo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.