Nosila do kúpeľne víno, potom ho tam pila a rozrušovala nás a my sme tomu boli radi, a tak sme celú noc žúrovali pri červenej lampe, s červeným vínom a červenými očami od chemikálií. Vyvolali sme iba dva negatívy a 4 fotky. Moja prvá alchymistická noc sa skončila nad moje očakávania – je to drahá, nepochopiteľná úchylka, vyvolávať si fotky sám, a preto to budem odteraz robiť. Ten moment prekvapenia, keď sa človek kuká do tej vývojky, točí sa mu hlava, lebo v kúpeľni sa nevetrá a potom tam vylezie obraz. Len tak z ničoho. Nebol a zrazu je. Úplne stvoriteľský pocit. Vyvolala som fotku kamaráta, ktorý je klaun a robí srandy s klobúkom. Furt je veselý, ale má smutné oči. Ako správny klaun. Druhá fotka patrila kamarátovi, ktorému v ten deň zomrela mama. Zachytáva ho s pohárom vína, s pohľadom dolu. Je hrozne smutná. Zjavila sa v tej miske vo vani na tom bielom papieri ako taká krutá pravda života. Traja mladí ľudia, ktorí by mali podľa správností fotiť na iPhone, upravovať fotky v špeciálnych aplikáciach a s rýchlosťou blesku ich hádzať na sociálne siete, žúrovali celú noc v kúpeľni a vyvolávali čiernobiele filmy. Od desiatej večer do piatej ráno sa tak nadýchali tých chemikálii a vydýchaného vzduchu, že im už úplne začalo šibať a neboli schopní artikulovať a povedať zmysluplnú vetu. Na niektorých negatívoch sa zjavila kamarátova bývalá, čo trpko okomentoval slovami, že jej nehodlá venovať ani jeden fotopapier a radšej vyvolal fotku mokrej bratislavskej križovatky. Celkovo neviem kde pramení tá moja fascinácia týmito starými vecami – jazdím na trabante, fotím na film a sama si ho vyvolávam...trochu to vyzerá ako taká póza, klišé mladého umelca, ale nemôžem si pomôcť. Dnes mi došlo pred dom auto plné starých kníh, ktoré som mala sprostredkovane odovzdať do antikvariátu, nad ktorým bývam. A skončilo sa to tak, že som hodinu sedela na chodbe a hrabala sa v knihách., ktoré smrdeli povalou a prachom a myšami a ktoré vonkoncom nemám kam položiť, lebo ak v tej garsónke pribudne čo i len jedna ďalšia vec, celé sa to tam zborí, prepadne a zagniavi ma to. A aj tak som ich vynášala hore natrikrát. Milujem starú „veteš". Milujem červenú lampu, spínacie hodiny, vývojku a prištipcované fotky, na ktorých sú úplne iné obrázky ako na tých z fotolabu. Obrázky zo života. Obrázky smutnoveselého klauna, mokrej križovatky a kamaráta s vínom. Bývalým partnerom, samozrejme, nevenujeme žiadny fotopapier. A aj to je zo života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.