V lete 1990 som bol na letnom stretnutí rakúskych veľvyslancov v Grazi. Témou bol vznik nových štátov. Srbskí, chorvátski a slovinskí intelektuáli unisono prisahali, že rozdelenie Juhoslávie bude pokojné a mierumilovné. Západní politici prikyvovali, práve si tak trocha umývali ruky. Neveriacky som počúval a nahlas som sa spýtal, ako to bude s novými menšinami. Všetci unisono odpovedali, ako sa o ne nové štáty postarajú. To bolo v čase, keď už intelektuáli zo Srbskej akadémie vied a umení, Srbského zväzu spisovateľov a Srbskej pravoslávnej cirkvi roky blúznili o revanši za Kosovo pole, o veľkom pravoslávnom Srbsku, v čase, v ktorom sa párili statné speváčky turbofolku so zabijakmi, Bosniakom sa hovorilo len musulmani, Turci alebo „balije“, svine, a ešte jednoduchšie genetický odpad.
O rok na to bolo všetko ináč a začalo sa vraždenie, aké nemalo v povojnovej Európe páru. Ratko Mladič sa stal stelesnením jeho najhoršej formy – samoúčelného zabíjania civilných obetí s úsmevom na tvári a s kartónom cigariet pod pazuchou. V tom kolotoči násilia, na konci ktorého boli státisíce mŕtvych, vyhnaných a vyháňaných, boli vinníci a obete. Boli však aj obete, ktoré sa zmenili na vinníkov a vinníci, z ktorých sa stávali obete. Na jeho konci ostala zdevastovaná krajina a dosnívaný sen o veľkom pravoslávnom Srbsku s Ruskom po boku.
Bilancia posledného dvadsaťročia je zo srbského pohľadu zdrvujúca. Zmenšené územie, likvidácia a útlak srbských menšín v ostatných krajinách bývalej Juhoslávie, strata prístupu k moru. Hrdé miesto, ktoré mal rád svet aj my, sa nestalo miestom na ľútosť, ale sebaľútosť. Ekonomický úpadok, ekologická devastácia, pomýlené vedomie a pamäť. Miesto, v ktorom len utopisti minulosti vidia zárodok veľkej slovanskej budúcnosti.
Ale krajina musí žiť. Po dvadsiatich rokoch sa nemôže obracať do minulosti, musí začať pracovať na svojej reálnej budúcnosti. Napriek tomu, že v Srbsku sa zvykne hovoriť, že práca je pre ženy, vojna pre muža. Preto je dnešné Srbsko ochotné zaplatiť cenu, ktorá by preň bola pred dvadsiatimi rokmi nepredstaviteľná. V mojom nebojachtivom stredoeurópskom mozgu však tiká neodbytná otázka: Načo to všetko bolo?
O rok na to bolo všetko ináč a začalo sa vraždenie, aké nemalo v povojnovej Európe páru. Ratko Mladič sa stal stelesnením jeho najhoršej formy – samoúčelného zabíjania civilných obetí s úsmevom na tvári a s kartónom cigariet pod pazuchou. V tom kolotoči násilia, na konci ktorého boli státisíce mŕtvych, vyhnaných a vyháňaných, boli vinníci a obete. Boli však aj obete, ktoré sa zmenili na vinníkov a vinníci, z ktorých sa stávali obete. Na jeho konci ostala zdevastovaná krajina a dosnívaný sen o veľkom pravoslávnom Srbsku s Ruskom po boku.
Bilancia posledného dvadsaťročia je zo srbského pohľadu zdrvujúca. Zmenšené územie, likvidácia a útlak srbských menšín v ostatných krajinách bývalej Juhoslávie, strata prístupu k moru. Hrdé miesto, ktoré mal rád svet aj my, sa nestalo miestom na ľútosť, ale sebaľútosť. Ekonomický úpadok, ekologická devastácia, pomýlené vedomie a pamäť. Miesto, v ktorom len utopisti minulosti vidia zárodok veľkej slovanskej budúcnosti.
Ale krajina musí žiť. Po dvadsiatich rokoch sa nemôže obracať do minulosti, musí začať pracovať na svojej reálnej budúcnosti. Napriek tomu, že v Srbsku sa zvykne hovoriť, že práca je pre ženy, vojna pre muža. Preto je dnešné Srbsko ochotné zaplatiť cenu, ktorá by preň bola pred dvadsiatimi rokmi nepredstaviteľná. V mojom nebojachtivom stredoeurópskom mozgu však tiká neodbytná otázka: Načo to všetko bolo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.