.ešte ako podpredseda SAV som v roku 2000 prijal profesora Leona Kieresa, prvého prezidenta poľského Inštitútu národnej pamäti (IPN). A bolo to pre mňa veľmi užitočné stretnutie, pochopil som význam takejto ustanovizne aj pre Slovensko.
Keď sa zakladal na Slovensku Ústav pamäti národa (ÚPN), nebolo to ľahké rozhodnutie. Napokon úspešne vznikol a bolo dobre, že sa tak stalo. Krstný list mu vystavili osobnosti našej ponovembrovej politiky a na jeho čelo sa postavil Ján Langoš. Jeho činnosť som podporoval neskôr ako poslanec a podpredseda vlády, a vždy som bol ochotný podať mu pomocnú ruku, i keď často to nebolo jednoduché. Podporil som v tajnej voľbe Jána Langoša v parlamente, lebo som to pokladal za správne rozhodnutie. Žiaľ, nepodarilo sa mi presadiť, aby obdobím neslobody bol ponímaný čas od Mníchova a Viedne v roku 1938, blokovala to vo vtedajšej vládnej koalícii SMK. Považoval som za potrebné, aby sa ÚPN mohol presťahovať do nových priestorov ponúknutých ministerstvom dopravy, keď už bol v podnájme na ministerstve spravodlivosti nežiaduci. Žiaľ, nepodarilo sa definitívne vyriešiť priestory ani pre archív tejto ustanovizne.
ÚPN mal svoje detské choroby, mal problémy pri protizákonných únikoch informácií z lustrácií, často sa napadala nevyváženosť medzi výskumom období dvoch totalít. Aj o tom by sa dalo diskutovať. A prosím, konečne si zvyknime aj na rôzne interpretácie konkrétnych historických javov, ale odmietajme zamlčiavanie historických faktov, dokumentov. Historik nemá súdiť dejiny, má ich vysvetľovať, a preto nebráňme pluralite názorov. Mali by to pochopiť aj politici. Prečo? Pretože politici príliš často túžia vlastniť dejiny, odsudzujú jedných či druhých, sprava či zľava našej politickej scény.
ÚPN je dnes etablovanou inštitúciou doma aj v medzinárodnom kontexte. Začala sa spolupráca medzi historickými pracoviskami na Slovensku. ÚPN preto nepotrebuje ďalšie personálne zemetrasenia. Aj preto sa hlásim k stanovisku Jana Čarnogurského a Františka Mikloška. Odmietam prijať nový koaličný návrh zákona o pamäti národa, ktorý má vytvoriť prostredie pre personálne zmeny. Podporujem však tie časti, ktoré skvalitňujú podmienky na efektívnu, transparentnú a profesionálnu prácu ústavu vrátane rozšírenia výskumu a poznania obdobia neslobody už od 30. septembra 1938. Treba tiež doriešiť vhodné pracovné priestory a umiestnenie archívu. To sa však robí konkrétnymi skutkami, nie novým zákonom. Najmä ak je jeho cieľom zmocniť sa ÚPN a riadiť prácu jeho historikov. Autor je poslancom NR SR.
Keď sa zakladal na Slovensku Ústav pamäti národa (ÚPN), nebolo to ľahké rozhodnutie. Napokon úspešne vznikol a bolo dobre, že sa tak stalo. Krstný list mu vystavili osobnosti našej ponovembrovej politiky a na jeho čelo sa postavil Ján Langoš. Jeho činnosť som podporoval neskôr ako poslanec a podpredseda vlády, a vždy som bol ochotný podať mu pomocnú ruku, i keď často to nebolo jednoduché. Podporil som v tajnej voľbe Jána Langoša v parlamente, lebo som to pokladal za správne rozhodnutie. Žiaľ, nepodarilo sa mi presadiť, aby obdobím neslobody bol ponímaný čas od Mníchova a Viedne v roku 1938, blokovala to vo vtedajšej vládnej koalícii SMK. Považoval som za potrebné, aby sa ÚPN mohol presťahovať do nových priestorov ponúknutých ministerstvom dopravy, keď už bol v podnájme na ministerstve spravodlivosti nežiaduci. Žiaľ, nepodarilo sa definitívne vyriešiť priestory ani pre archív tejto ustanovizne.
ÚPN mal svoje detské choroby, mal problémy pri protizákonných únikoch informácií z lustrácií, často sa napadala nevyváženosť medzi výskumom období dvoch totalít. Aj o tom by sa dalo diskutovať. A prosím, konečne si zvyknime aj na rôzne interpretácie konkrétnych historických javov, ale odmietajme zamlčiavanie historických faktov, dokumentov. Historik nemá súdiť dejiny, má ich vysvetľovať, a preto nebráňme pluralite názorov. Mali by to pochopiť aj politici. Prečo? Pretože politici príliš často túžia vlastniť dejiny, odsudzujú jedných či druhých, sprava či zľava našej politickej scény.
ÚPN je dnes etablovanou inštitúciou doma aj v medzinárodnom kontexte. Začala sa spolupráca medzi historickými pracoviskami na Slovensku. ÚPN preto nepotrebuje ďalšie personálne zemetrasenia. Aj preto sa hlásim k stanovisku Jana Čarnogurského a Františka Mikloška. Odmietam prijať nový koaličný návrh zákona o pamäti národa, ktorý má vytvoriť prostredie pre personálne zmeny. Podporujem však tie časti, ktoré skvalitňujú podmienky na efektívnu, transparentnú a profesionálnu prácu ústavu vrátane rozšírenia výskumu a poznania obdobia neslobody už od 30. septembra 1938. Treba tiež doriešiť vhodné pracovné priestory a umiestnenie archívu. To sa však robí konkrétnymi skutkami, nie novým zákonom. Najmä ak je jeho cieľom zmocniť sa ÚPN a riadiť prácu jeho historikov. Autor je poslancom NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.