.vtáky menšie ako goliáš
Aby ste si vedeli predstaviť veľkosť najmenšieho kolibríka, použijem prirovnanie: je menší ako goliáš. Čo je to za hlúposť? Veď goliáš bol obor, ktorý meral takmer štyri metre! Existujú však aj iní goliáši. Africký chrobák goliáš je obrom iba medzi chrobákmi. Patrí do príbuzenstva známych hovniválov a meria od hlavy až po koniec kroviek desať až jedenásť centimetrov. No a najmenší kolibrík, čmeľovec kubánsky, napriek dlhému zobáku dosahuje iba polovicu dĺžky tohto chrobáka. A ako potvrdzujú ornitológovia, tým sa zároveň stáva víťazom v kategórii najmenší vták sveta. .psychedelické farby
Pri navrhovaní vzhľadu týchto jedinečných vtákov sa príroda poriadne odviazala. Základné farebné vyhotovenie sa síce spravidla drží strohých tmavých, kovovo lesklých odtieňov, ale keď na povrch tela dopadne čo i len nepatrný záblesk svetla, oči náhodného pozorovateľa zažijú laserovú šou. Perie kolibríkov nikdy nezosivie pod nánosom pozemského prachu, kolibríky totiž trávia celý svoj život prevažne vo vzduchu. Voľne v priestore ich udržiavajú rýchlo kmitajúce krídla. Na zdolanie enormnej záťaže je prispôsobené mohutné prsné svalstvo, ako aj výkonné, silné srdce, ktoré vypĺňa takmer polovicu tela. Drobnejšie druhy kolibríkov, len čosi väčšie od čmeľovca, kmitajú krídelkami s frekvenciou okolo 80 mávnutí za sekundu, väčšie druhy sú o niečo pomalšie. .treba natankovať
Ustavičné mávanie peruťami dokáže poriadne unaviť. Preto sa kolibríky, s výnimkou noci, takmer bez prestávky napchávajú. Keďže ich hlavnou potravou je nektár, a ten je chudobný na živiny, občas si musia prilepšiť, najlepšie kusom mäsa v podobe drobného hmyzu, ktorý lovia počas letu. Aby sa udržali pri silách, denne musia skonzumovať až trikrát viac potravy ako samy vážia. Je to podobné, akoby človek s hmotnosťou sedemdesiat kilogramov denne zjedol stotridsať kilogramov mäsa alebo päťdesiat kilogramov chleba. Ako však pri takejto spotrebe „paliva" kolibrík bez ujmy prečká dlhú a neraz chladnú noc? Odpoveďou je stav podobný hibernácii, pri ktorom sa výrazne zníži činnosť životne dôležitých orgánov a spotrebuje sa minimum energie. Do podobného stavu strnulosti upadajú kolibríky každú noc. .základom je nektár
Doteraz si biológovia mysleli, že o tom, ako kolibríky získavajú nektár z kvetov, vedia všetko. Až nedávno sa niekoľko pochybovačov dalo dokopy a začali do toho vŕtať priamo na akademickej pôde Connecticutskej univerzity. Pohľad do kolibričieho zobáka odhalil, že tieto operence majú špeciálny jazyk. Presnejšie, veľmi dlhý, priesvitný a rozdelený na dve podobné časti so zvláštnou štruktúrou. Aristotelovská logika by nám mohla mylne našepkávať, že taký dlhý jazyk predsa musí kolibríkovi trčať zo zobáka a zavadzať pri ekvilibristických vzdušných kreáciách. V skutočnosti je jazyk nielen čiastočne pružný, ale podobne ako u ďatľov sa obtáča zo spodnej a zadnej strany okolo lebky a jeho koreň sa nachádza až vpredu medzi očami. Jazyk sa dnu a von pohybuje pomocou svalov a funguje aj vďaka jazylke (to je kosť, ktorú máme aj my a ktorá hýbe hrtanom napríklad počas prehĺtania). .princíp vtáčieho pera
Na kolibričom jazýčku je zaujímavý aj spôsob, akým vyťahuje z kvetu nektár. Biológovia mohli tento proces detailne preskúmať pomocou kamery. A zistili, že nasávanie nektáru neprebieha tak, že sa jazyk zvinie do rúrky, ako by sa dalo čakať. Namiesto toho obidve strany jazyka využívajú centrálnu plytkú drážku, po bokoch lemovanú tenkou, lamelovitou štruktúrou. Celý princíp by sa dal prirovnať k procesu, pri ktorom by sme chceli úzkym vtáčím pierkom nabrať hustejšiu tekutinu. Keď sa do nej vnorí, lamely sa rozšíria. Logicky by sme mohli predpokladať, že sa pri spätnom pohybe primknú k stredu, ale v tomto prípade sa len ohnú, čím vytvoria dutinky, v ktorých sa priľnavý nektár udrží až dovtedy, kým je dopravený tam, kde má skončiť. Ak máte možnosť, pozrite si to na videozázname na stránke wired.com (zadajte slovo hummingbird). .otroci vášní
Po vyčerpávajúcom pozorovaní kolibričieho kŕmenia si dajme trošku oddychovejšiu časť, presnejšie, kolibričie zápasy. Samce sa medzi sebou ruvú často a s radosťou a využívajú pritom silu svojich ostrých zobákov. Dôvodom bitiek však nie je len samička, ale aj obľúbený kvet jedného z bitkárov. Kolibríky svoje milované rastliny dokonca bránia aj pred takými titanmi, akými sú sovy či iné dravce, aj keď ťažko povedať, v čom by im mohli byť rivalmi. Okrem toho, kvetinové objekty kolibričieho záujmu sú síce veľké a pevné, ale nevoňajú. Bolo by to aj zbytočné, keďže operence majú slabý čuch. Svojich hostí lákajú pestrými farbami, medzi ktorými prevláda ohnivočervená v kombinácii s čiernou, fialovou, zelenou a rôznymi inými odtieňmi. Inou pozoruhodnosťou je závislosť kolibríkov od určitého druhu kvetov. Toto vazalstvo je v nich zakódované a súvisí s tvarom ich tela a najmä zobáka, zhotoveného na mieru, presne podľa kalicha rastliny. Príroda si tento malý prepych (a tiež žartík) mohla dovoliť aj preto, že v trópoch o kvitnúce kvety nikdy nie je núdza. A čo v prípade, že obľúbené rastliny odkvitnú? Kolibríky sa jednoducho a pohotovo presťahujú tam, kde o hlavný zdroj ich potravy nie je núdza. Takže napriek vášnivým súbojom a natriasaniu pierok kolibrík nikdy nebude konkurovať napríklad takej hrdličke, ikone cnosti a vernosti. Autor je zoológ.
Aby ste si vedeli predstaviť veľkosť najmenšieho kolibríka, použijem prirovnanie: je menší ako goliáš. Čo je to za hlúposť? Veď goliáš bol obor, ktorý meral takmer štyri metre! Existujú však aj iní goliáši. Africký chrobák goliáš je obrom iba medzi chrobákmi. Patrí do príbuzenstva známych hovniválov a meria od hlavy až po koniec kroviek desať až jedenásť centimetrov. No a najmenší kolibrík, čmeľovec kubánsky, napriek dlhému zobáku dosahuje iba polovicu dĺžky tohto chrobáka. A ako potvrdzujú ornitológovia, tým sa zároveň stáva víťazom v kategórii najmenší vták sveta. .psychedelické farby
Pri navrhovaní vzhľadu týchto jedinečných vtákov sa príroda poriadne odviazala. Základné farebné vyhotovenie sa síce spravidla drží strohých tmavých, kovovo lesklých odtieňov, ale keď na povrch tela dopadne čo i len nepatrný záblesk svetla, oči náhodného pozorovateľa zažijú laserovú šou. Perie kolibríkov nikdy nezosivie pod nánosom pozemského prachu, kolibríky totiž trávia celý svoj život prevažne vo vzduchu. Voľne v priestore ich udržiavajú rýchlo kmitajúce krídla. Na zdolanie enormnej záťaže je prispôsobené mohutné prsné svalstvo, ako aj výkonné, silné srdce, ktoré vypĺňa takmer polovicu tela. Drobnejšie druhy kolibríkov, len čosi väčšie od čmeľovca, kmitajú krídelkami s frekvenciou okolo 80 mávnutí za sekundu, väčšie druhy sú o niečo pomalšie. .treba natankovať
Ustavičné mávanie peruťami dokáže poriadne unaviť. Preto sa kolibríky, s výnimkou noci, takmer bez prestávky napchávajú. Keďže ich hlavnou potravou je nektár, a ten je chudobný na živiny, občas si musia prilepšiť, najlepšie kusom mäsa v podobe drobného hmyzu, ktorý lovia počas letu. Aby sa udržali pri silách, denne musia skonzumovať až trikrát viac potravy ako samy vážia. Je to podobné, akoby človek s hmotnosťou sedemdesiat kilogramov denne zjedol stotridsať kilogramov mäsa alebo päťdesiat kilogramov chleba. Ako však pri takejto spotrebe „paliva" kolibrík bez ujmy prečká dlhú a neraz chladnú noc? Odpoveďou je stav podobný hibernácii, pri ktorom sa výrazne zníži činnosť životne dôležitých orgánov a spotrebuje sa minimum energie. Do podobného stavu strnulosti upadajú kolibríky každú noc. .základom je nektár
Doteraz si biológovia mysleli, že o tom, ako kolibríky získavajú nektár z kvetov, vedia všetko. Až nedávno sa niekoľko pochybovačov dalo dokopy a začali do toho vŕtať priamo na akademickej pôde Connecticutskej univerzity. Pohľad do kolibričieho zobáka odhalil, že tieto operence majú špeciálny jazyk. Presnejšie, veľmi dlhý, priesvitný a rozdelený na dve podobné časti so zvláštnou štruktúrou. Aristotelovská logika by nám mohla mylne našepkávať, že taký dlhý jazyk predsa musí kolibríkovi trčať zo zobáka a zavadzať pri ekvilibristických vzdušných kreáciách. V skutočnosti je jazyk nielen čiastočne pružný, ale podobne ako u ďatľov sa obtáča zo spodnej a zadnej strany okolo lebky a jeho koreň sa nachádza až vpredu medzi očami. Jazyk sa dnu a von pohybuje pomocou svalov a funguje aj vďaka jazylke (to je kosť, ktorú máme aj my a ktorá hýbe hrtanom napríklad počas prehĺtania). .princíp vtáčieho pera
Na kolibričom jazýčku je zaujímavý aj spôsob, akým vyťahuje z kvetu nektár. Biológovia mohli tento proces detailne preskúmať pomocou kamery. A zistili, že nasávanie nektáru neprebieha tak, že sa jazyk zvinie do rúrky, ako by sa dalo čakať. Namiesto toho obidve strany jazyka využívajú centrálnu plytkú drážku, po bokoch lemovanú tenkou, lamelovitou štruktúrou. Celý princíp by sa dal prirovnať k procesu, pri ktorom by sme chceli úzkym vtáčím pierkom nabrať hustejšiu tekutinu. Keď sa do nej vnorí, lamely sa rozšíria. Logicky by sme mohli predpokladať, že sa pri spätnom pohybe primknú k stredu, ale v tomto prípade sa len ohnú, čím vytvoria dutinky, v ktorých sa priľnavý nektár udrží až dovtedy, kým je dopravený tam, kde má skončiť. Ak máte možnosť, pozrite si to na videozázname na stránke wired.com (zadajte slovo hummingbird). .otroci vášní
Po vyčerpávajúcom pozorovaní kolibričieho kŕmenia si dajme trošku oddychovejšiu časť, presnejšie, kolibričie zápasy. Samce sa medzi sebou ruvú často a s radosťou a využívajú pritom silu svojich ostrých zobákov. Dôvodom bitiek však nie je len samička, ale aj obľúbený kvet jedného z bitkárov. Kolibríky svoje milované rastliny dokonca bránia aj pred takými titanmi, akými sú sovy či iné dravce, aj keď ťažko povedať, v čom by im mohli byť rivalmi. Okrem toho, kvetinové objekty kolibričieho záujmu sú síce veľké a pevné, ale nevoňajú. Bolo by to aj zbytočné, keďže operence majú slabý čuch. Svojich hostí lákajú pestrými farbami, medzi ktorými prevláda ohnivočervená v kombinácii s čiernou, fialovou, zelenou a rôznymi inými odtieňmi. Inou pozoruhodnosťou je závislosť kolibríkov od určitého druhu kvetov. Toto vazalstvo je v nich zakódované a súvisí s tvarom ich tela a najmä zobáka, zhotoveného na mieru, presne podľa kalicha rastliny. Príroda si tento malý prepych (a tiež žartík) mohla dovoliť aj preto, že v trópoch o kvitnúce kvety nikdy nie je núdza. A čo v prípade, že obľúbené rastliny odkvitnú? Kolibríky sa jednoducho a pohotovo presťahujú tam, kde o hlavný zdroj ich potravy nie je núdza. Takže napriek vášnivým súbojom a natriasaniu pierok kolibrík nikdy nebude konkurovať napríklad takej hrdličke, ikone cnosti a vernosti. Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.