Ešte to nič neznamená, len to ukladám do pamäti. Slastne vychutnávam tridsať sekúnd červenej, vpred vyrážam vyslovene s nevôľou.
Je opojné zastaviť sa, až je mi ľúto, že práve to nie je naším civilizačným programom, namiesto permanentnej cesty vpred, ktorú ktosi nemúdry nazval trvalo udržateľným rozvojom. Zvlášť sústredene sa pozriem na telku vždy, keď tá fráza odznie, na človeka, ktorý ju dáva, či nenájdem aspoň náznak úškrnu, lebo neverím, že niekto ju môže brať vážne. O to zarážajúcejšie je, že neexistuje opačný koncept, aspoň ako teoretická platforma, ku ktorej by sme sa mohli obrátiť, až to rupne. A teraz nevravím o New Age, voodoo, ezoterických platformách, čo ani na východe nefungujú a dobre by horeli v inkvizičných plameňoch, ale o normálnom pragmatickom koncepte trvalo udržateľného poklesu, ktorého čas jednoducho musí prísť. Niet kam kráčať, keď cesta vedie stále vpred.
Zastavili by sme sa, a potom začali pomaličky cúvať, tá túžba už visí vo vzduchu a prichádza aj na ľudí, ktorí by sa ešte včera pokúsili ma na tých semaforoch predbehnúť. Lenže takto spontánne sa zastaviť znamená automaticky katastrofu a strmý pád dole, kam sa nikto vrátiť nechce. Neviem, kde presne to miesto je, ale čoraz častejšie sa ho snažím zahliadnuť a vždy, keď sa mi to na chvíľu podarí, nevyzerá to miesto desivo, naopak, je až krásne jednoduché. To, čo je strašidelné, je ten strmý pád a ten náraz, ktorý nebude ľahké prežiť.
A práve tomuto riziku by sme sa mohli vyhnúť, ak by sme mali plán trvalo udržateľného poklesu, plán, v ktorom by nešlo o imaginárny blahobyt pre všetkých, ale o konkrétny dostatok pre každého. V praxi to znamená, obávam sa, čosi ako komunizmus, a to už nás radšej nechajme spadnúť. Alebo ešte lepšie, nečakajme, skočme!
Je opojné zastaviť sa, až je mi ľúto, že práve to nie je naším civilizačným programom, namiesto permanentnej cesty vpred, ktorú ktosi nemúdry nazval trvalo udržateľným rozvojom. Zvlášť sústredene sa pozriem na telku vždy, keď tá fráza odznie, na človeka, ktorý ju dáva, či nenájdem aspoň náznak úškrnu, lebo neverím, že niekto ju môže brať vážne. O to zarážajúcejšie je, že neexistuje opačný koncept, aspoň ako teoretická platforma, ku ktorej by sme sa mohli obrátiť, až to rupne. A teraz nevravím o New Age, voodoo, ezoterických platformách, čo ani na východe nefungujú a dobre by horeli v inkvizičných plameňoch, ale o normálnom pragmatickom koncepte trvalo udržateľného poklesu, ktorého čas jednoducho musí prísť. Niet kam kráčať, keď cesta vedie stále vpred.
Zastavili by sme sa, a potom začali pomaličky cúvať, tá túžba už visí vo vzduchu a prichádza aj na ľudí, ktorí by sa ešte včera pokúsili ma na tých semaforoch predbehnúť. Lenže takto spontánne sa zastaviť znamená automaticky katastrofu a strmý pád dole, kam sa nikto vrátiť nechce. Neviem, kde presne to miesto je, ale čoraz častejšie sa ho snažím zahliadnuť a vždy, keď sa mi to na chvíľu podarí, nevyzerá to miesto desivo, naopak, je až krásne jednoduché. To, čo je strašidelné, je ten strmý pád a ten náraz, ktorý nebude ľahké prežiť.
A práve tomuto riziku by sme sa mohli vyhnúť, ak by sme mali plán trvalo udržateľného poklesu, plán, v ktorom by nešlo o imaginárny blahobyt pre všetkých, ale o konkrétny dostatok pre každého. V praxi to znamená, obávam sa, čosi ako komunizmus, a to už nás radšej nechajme spadnúť. Alebo ešte lepšie, nečakajme, skočme!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.