Čumím do blba
Fungujem vo vlnách, veľká aktivita, a potom, keď už nevládzem, tak čumím do blba. To blbo sa formuje všelijako, pozerám na orech, ako sa hrajú psy, mačky. Niekedy čumím do telky, na niektorých seriáloch v nemeckom dabingu založených na jazykovej komike sa dokážem fakt dobre zabaviť. Keď ich potom počujem v slovenskom dabingu, tak ma tá zábava prejde. Niekedy pozerám programy o zariaďovaní. Ale keď niekomu menia byt, cítim nepohodu. Rada sa inšpirujem, baví ma zariaďovať, ale keby chcel niekto prísť ku mne a zariaďovať mi to tam, tak sa strašne urazím. Je to môj priestor a mne nikto nič obcikávať nebude. Detektívky milujem
Keďže jedna z mojich osobností by bola rada literárnou vedkyňou, ťažko som sa kedysi priznávala k detektívkam. Mladší kolegia na SAV-ke sa teraz venujú aj týmto „poklesnutým“ žánrom, a aj keď pre mňa nie sú poklesnuté, keď som koncom 80. rokov vstupovala do vedy, vtedy sa to nepatrilo. Už neutekám
Za mlada som mala pocit, že nemôžem byť dva dni na tom istom mieste, lebo zošaliem. Zavreté hranice to ešte zosilňovali. Nevedela som si prestaviť, že človek trávi život na jednom mieste, prišlo mi to ako väzenie. Teraz sme sa dokonca zadlžili, aby sme si kúpili chalupu a už nechcem ísť nikam inam. Nové prostredie ma zmáha, už ho nechcem, dosť nového mám v práci. Opíjam sa nápadmi
Kedysi, keď mi telo ešte dovolilo piť, vymýšľala som úžasné projekty, z ktorých sa len zlomok daril realizovať. Keď ma chytil vymýšľací amok, nevedela som ho ovládať, myslela som si, že je to alkoholom. Teraz som zistila, že je to povahová črta, bezuzdne vymýšľať veci. Ja sa opijem pokojne aj z toho nápadu, alkohol mi na to netreba. Vyjednávam
Manžel to so mnou nemá ľahké, rovnoprávnosť máme takú, akú si vyjednáme, vyhádame. Určite nemáme pokojnú domácnosť, ale máme stále domácnosť, čo v našej generácii nie je až také zvyčajné. Vo vzťahu je normálne, že si treba svoj priestor vydiskutovať, svoje veci si uplatňovať, to by bola strašná nuda bez hádok. Feminizmus nikomu nič nezariadi, existuje len ako možný postoj k veciam okolo seba. Lovím handry
Aj feministky sú ľudia, majú v sebe viacero osobností, nevnímam rozpor medzi tým, čo hlásam a robím. Mám rada veselé handry, baví ma loviť ich po obchodoch. Dosť často sa rozhodujem nad svoje finančné možnosti, keď sa mi niečo páči. To tam ale nedávajte, už mi nikto nezaplatí honorár, aj tak väčšinou robím zadarmo. Zvieratá potrebujem
Niekedy som rada, že vydržím prežiť. Preto asi potrebujem zvieratá, že sú také živé. Máme doma psíka, agresívneho voči zvieratám aj ľuďom, chráni nás aj od návštev. Kvôli nemu nemôžem skladovať ďalšie zvieratá, ja by som nemala mieru, on to tak čistí. Normálny neurotik, keby bol človek, musel by sa liečiť. Pritom je len ustrašený, je to taký chlap s pocitom, že ťažko naplní očakávania obhospodarovať svoj priestor. Každý z nás hryzie, keď to nezvláda. S mladšou labradorkou sa znesú, on si ju upratal. Veľmi rodovo stereotypné je to medzi nimi. Netrpím zmysluplne
Keď ma niečo rozčuľovalo na mojej katolíckej výchove, tak to bola výchova k pokore, že treba trpieť, lebo to má zmysel. Neverím, že môžem trpieť zmysluplne. Nie som ochotná žiadnu bolesť znášať len tak, nie som ochotná sa trápiť. Nečakám a dávam si tabletku.
Fungujem vo vlnách, veľká aktivita, a potom, keď už nevládzem, tak čumím do blba. To blbo sa formuje všelijako, pozerám na orech, ako sa hrajú psy, mačky. Niekedy čumím do telky, na niektorých seriáloch v nemeckom dabingu založených na jazykovej komike sa dokážem fakt dobre zabaviť. Keď ich potom počujem v slovenskom dabingu, tak ma tá zábava prejde. Niekedy pozerám programy o zariaďovaní. Ale keď niekomu menia byt, cítim nepohodu. Rada sa inšpirujem, baví ma zariaďovať, ale keby chcel niekto prísť ku mne a zariaďovať mi to tam, tak sa strašne urazím. Je to môj priestor a mne nikto nič obcikávať nebude. Detektívky milujem
Keďže jedna z mojich osobností by bola rada literárnou vedkyňou, ťažko som sa kedysi priznávala k detektívkam. Mladší kolegia na SAV-ke sa teraz venujú aj týmto „poklesnutým“ žánrom, a aj keď pre mňa nie sú poklesnuté, keď som koncom 80. rokov vstupovala do vedy, vtedy sa to nepatrilo. Už neutekám
Za mlada som mala pocit, že nemôžem byť dva dni na tom istom mieste, lebo zošaliem. Zavreté hranice to ešte zosilňovali. Nevedela som si prestaviť, že človek trávi život na jednom mieste, prišlo mi to ako väzenie. Teraz sme sa dokonca zadlžili, aby sme si kúpili chalupu a už nechcem ísť nikam inam. Nové prostredie ma zmáha, už ho nechcem, dosť nového mám v práci. Opíjam sa nápadmi
Kedysi, keď mi telo ešte dovolilo piť, vymýšľala som úžasné projekty, z ktorých sa len zlomok daril realizovať. Keď ma chytil vymýšľací amok, nevedela som ho ovládať, myslela som si, že je to alkoholom. Teraz som zistila, že je to povahová črta, bezuzdne vymýšľať veci. Ja sa opijem pokojne aj z toho nápadu, alkohol mi na to netreba. Vyjednávam
Manžel to so mnou nemá ľahké, rovnoprávnosť máme takú, akú si vyjednáme, vyhádame. Určite nemáme pokojnú domácnosť, ale máme stále domácnosť, čo v našej generácii nie je až také zvyčajné. Vo vzťahu je normálne, že si treba svoj priestor vydiskutovať, svoje veci si uplatňovať, to by bola strašná nuda bez hádok. Feminizmus nikomu nič nezariadi, existuje len ako možný postoj k veciam okolo seba. Lovím handry
Aj feministky sú ľudia, majú v sebe viacero osobností, nevnímam rozpor medzi tým, čo hlásam a robím. Mám rada veselé handry, baví ma loviť ich po obchodoch. Dosť často sa rozhodujem nad svoje finančné možnosti, keď sa mi niečo páči. To tam ale nedávajte, už mi nikto nezaplatí honorár, aj tak väčšinou robím zadarmo. Zvieratá potrebujem
Niekedy som rada, že vydržím prežiť. Preto asi potrebujem zvieratá, že sú také živé. Máme doma psíka, agresívneho voči zvieratám aj ľuďom, chráni nás aj od návštev. Kvôli nemu nemôžem skladovať ďalšie zvieratá, ja by som nemala mieru, on to tak čistí. Normálny neurotik, keby bol človek, musel by sa liečiť. Pritom je len ustrašený, je to taký chlap s pocitom, že ťažko naplní očakávania obhospodarovať svoj priestor. Každý z nás hryzie, keď to nezvláda. S mladšou labradorkou sa znesú, on si ju upratal. Veľmi rodovo stereotypné je to medzi nimi. Netrpím zmysluplne
Keď ma niečo rozčuľovalo na mojej katolíckej výchove, tak to bola výchova k pokore, že treba trpieť, lebo to má zmysel. Neverím, že môžem trpieť zmysluplne. Nie som ochotná žiadnu bolesť znášať len tak, nie som ochotná sa trápiť. Nečakám a dávam si tabletku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.