Úprimne, ani neviem vysvetliť, prečo som si vybral práve album Rosol od českej kapely Dunaj. Nie je to pre mňa ani najvplyvnejší album, ani úplne ten najviac obľúbený, je to však asi prvá česká undergroundová kapela, ktorú som v živote počul. A asi aj prvá, ktorej vplyv cítiť v mojej hudbe doteraz.
Platňu Rosol mi otec prvýkrát pustil, keď som mal päť rokov. Odvtedy som sa stal asi najmladším fanúšikom tejto skvelej skupiny, napriek tomu, že som ostatné počiny od nich nepoznal. Doteraz mám v hlave ten šialený cover – vydesený malý chlapec, ktorému z ucha trčí kábel od slúchadiel, no v jeho dese možno badať aj istý náznak fascinácie. Možno som sa s tým chlapcom identifikoval a identifikujem sa s ním dodnes. Môj postoj ku počúvaniu a vlastne i tvoreniu hudby je podobný, je to proces, ktorého základným prejavom je údiv a miestami až des. Dunaj to má, je desivý, tajomný a zároveň v sebe nesie istý druh absurdného humoru. Text pesničky Rosol: „Všichni hlídají, všichni hlídají rosol! Teď se zachvěl. Od obzoru po obzor,” je čosi, čo mi utkvelo v pamäti a nikdy sa toho nezbavím. Ta predstava toho hľadajúceho zástupu, nepríčetných kreatúr, z ktorých jednou som aj ja a hľadám čosi slizké, chvejúce sa, nestále, je podľa mňa, i napriek svojej surreálnosti, taká sugestívna a presvedčivá, že sa ju len veľmi ťažko dá vypustiť z hlavy.
Niečo z toho, čo som cítil v Dunaji, som neskôr opäť rozpoznal v českých WWW, ktorí sú pre mňa tým najlepším, čo na československej scéne v súčasnosti existuje. Ľubošove texty majú veľmi podobnú poetiku ako texty Dunaja a nesú v sebe tú istú temnotu, tajomstvo a zároveň presne triafajú na tie slabé miesta ľudských emócií.
Dunaj bol jednoducho prvé bodnutie do mojej, vtedy ešte citlivučkej šedej kôry a to bodnutie sa šíri, nehojí sa a je tu so mnou dodnes. Som zaň vďačný. Pjoni sa v skutočnosti volá Jonatán Pastirčák, spolu s Adamom Matejom (a.k.a Ink Midget) hrali od dvanástich rokov ako Tucan, dnes sa – spolu aj každý zvlášť – venujú elektronickej hudbe. V hudobnom vydavateľstve Exitab im nedávno vyšiel EP album Pjoni & Ink Midget.
Platňu Rosol mi otec prvýkrát pustil, keď som mal päť rokov. Odvtedy som sa stal asi najmladším fanúšikom tejto skvelej skupiny, napriek tomu, že som ostatné počiny od nich nepoznal. Doteraz mám v hlave ten šialený cover – vydesený malý chlapec, ktorému z ucha trčí kábel od slúchadiel, no v jeho dese možno badať aj istý náznak fascinácie. Možno som sa s tým chlapcom identifikoval a identifikujem sa s ním dodnes. Môj postoj ku počúvaniu a vlastne i tvoreniu hudby je podobný, je to proces, ktorého základným prejavom je údiv a miestami až des. Dunaj to má, je desivý, tajomný a zároveň v sebe nesie istý druh absurdného humoru. Text pesničky Rosol: „Všichni hlídají, všichni hlídají rosol! Teď se zachvěl. Od obzoru po obzor,” je čosi, čo mi utkvelo v pamäti a nikdy sa toho nezbavím. Ta predstava toho hľadajúceho zástupu, nepríčetných kreatúr, z ktorých jednou som aj ja a hľadám čosi slizké, chvejúce sa, nestále, je podľa mňa, i napriek svojej surreálnosti, taká sugestívna a presvedčivá, že sa ju len veľmi ťažko dá vypustiť z hlavy.
Niečo z toho, čo som cítil v Dunaji, som neskôr opäť rozpoznal v českých WWW, ktorí sú pre mňa tým najlepším, čo na československej scéne v súčasnosti existuje. Ľubošove texty majú veľmi podobnú poetiku ako texty Dunaja a nesú v sebe tú istú temnotu, tajomstvo a zároveň presne triafajú na tie slabé miesta ľudských emócií.
Dunaj bol jednoducho prvé bodnutie do mojej, vtedy ešte citlivučkej šedej kôry a to bodnutie sa šíri, nehojí sa a je tu so mnou dodnes. Som zaň vďačný. Pjoni sa v skutočnosti volá Jonatán Pastirčák, spolu s Adamom Matejom (a.k.a Ink Midget) hrali od dvanástich rokov ako Tucan, dnes sa – spolu aj každý zvlášť – venujú elektronickej hudbe. V hudobnom vydavateľstve Exitab im nedávno vyšiel EP album Pjoni & Ink Midget.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.