Protiklady v Benátkach

.najeho 54. ročníku je rekordných 89 národných pavilónov vrátane nováčikov – napríklad Saudská Arábia, Bangladéš a Andora. Popri národných pavilónoch je neodmysliteľnou súčasťou Bienále aj výstava autorov, ktorých vyberá každý rok iný kurátor. Témou Bienále je „ILLUMInazioni“ a riaditeľkou je švajčiarska kunsthistorička a kurátorka Bice Curigerová. Medzi 83 umelcami nechýba ani Slovák Roman Ondák. No a k Bienále, samozrejme, patria aj desiatky asociovaných výstav a prehliadok. .overené verzus angažované
Nádherné starobylé mesto lemujú stovky najluxusnejších jácht. V nádherných palácoch je vystavené absolútne moderné umenie – väčšinou inštalácie, performance art a contemporary art. Na miestach, kde by sme čakali Tiepola, Belliniho, Donatella či Tiziana, sú videá, labyrinty, rôzne umelecké šou. Kto čaká maľby, sochy, obrazy, nájde ich len veľmi zriedka.
Švajčiarska kurátorka sa rozhodla pre odvážny ťah. V rámci ILLUMInazioni nainštalovala v hlavnej výstavnej sieni tri obrazy Tintoretta, kým v ostatných sú vystavené diela súčasných autorov, z ktorých tretina je mladšia ako 35 rokov. Je to veľmi zaujímavé a provokatívne porovnanie. Tintoretto, ktorý sa páči hádam každému, verzus diela autorov, ktoré reflektujú aktuálne spoločenské problémy, často politicky angažované. Napríklad Roman Ondák, ktorý vystavuje dva projekty. Časová schránka, čo je replika kapsuly, ktorá zachránila 33 čilských baníkov. Nad ňou je fiktívna šachta, ktorá symbolizuje 700-metrový tunel, ktorý na ich záchranu vyhĺblili. Druhý projekt s názvom Panika je záznamom. Viac ako 300 dobrovoľníkov natlačili do miestnosti pre 80 ľudí a sledovali ich reakcie. Romanovi Ondákovi sa tak podaril husársky kúsok, pred dvoma rokmi vystavoval v československom pavilóne, a teraz v rámci hlavnej výstavy Bienále. .umenie verzus kurátori
Predstava väčšiny ľudí je, že autor-umelec tvorí dielo na základe svojho rozhodnutia, inšpirovaný niečím – udalosťou, skúsenosťou alebo múzou, čímsi transcendentným. Dnes sa však vo svete čoraz viac presadzuje kurátorské umenie, autor teda tvorí dielo na tému určenú kurátorom. Alebo je sám kurátor autorom – vytvorí inštaláciu z diela niekoho iného. Zaujímavým príkladom je Čech Dominik Lang, ktorý vystavuje v československom pavilóne. V rámci svojej inštalácie Spiace mesto použil sochy, skôr torzá sôch svojho otca, z nich niektoré upravil. Snažil sa tak skrz otcovo umenie pozrieť na vlastnú minulosť a zároveň vytvoriť akúsi kolektívnu pamäť. .kurátori verzus intelektuáli
Zaujímavým zrkadlom Bienále je jeden z jeho národných pavilónov – taliansky. Tentoraz nebol oslovený žiadny kurátor, a oslovení neboli ani priamo umelci. Taliani oslovili najvýznamnejších intelektuálov, aby tí vybrali, kto má na Bienále vystavovať. Výsledkom je obrovská výstava súčasného talianskeho umenia, ktoré pozostáva z diel viac ako 200 autorov. Nepochybne najzaujímavejší je na tom fakt, že drvivá väčšina sú výtvarné diela – maľby, grafiky, sochy a objekty, a nie videá, inštalácie a performance, aké dnes významne preferujú najvýznamenjší svetoví kurátori. Čo teda vlastne považujeme my konzumenti umenia za umenie, keď tí najpovolanejší – intelektuáli – spisovatelia, poeti, režiséri, vedci si vyberajú výtvarné dielo? Určite by bola namieste otázka, čo na to kurátori a autori drvivej väčšiny národných pavilónov.
Odpoveď ponúka samotná porota Bienále, ktorá ocenila Zlatým levom – hlavnou cenou Bienále – inštaláciu Church of Fear vs. the Alien Within v nemeckom pavilóne. Ide o akési fluxus-oratórium od Christopha Schlingensiefa, ktoré mi – musím sa priznať – naháňalo hrôzu. Premietajú sa tam úryvky z jeho provokatívnych filmov ako Egomaniak alebo Nemecký masaker motovoru pílou a celej inštalácii dominuje akýsi zvláštny oltár. Porota tak ocenila jednu z najvýraznejších inštalácií, nie výtvarné dielo. .slováci na Bienále
Slováci boli tento rok na Bienále mimoriadne úspešní. Napriek tomu, že tento ročník sme nemali národný pavilón (striedame sa s Čechmi), mali sme svojich zástupcov tak medzi umelcami, ako aj kurátormi. Okrem Romana Ondáka vystavovali v rumunskom národnom pavilóne Anetta Mona Chisa, ktorá má rumunské aj slovenské občianstvo a Slovenka Lucia Tkáčová. Na tému performance history pripravili dve nové práce.
Kurátorkou rómskeho pavilónu v sídle UNESCO v Benátkach je Slovenka Mária Hlavajová, dnes už svetovo uznávaná kurátorka pôsobiaca ako umelecká riaditeľka Utrechtskej galérie BAK (basis voor actuele kunst). Mária Hlavajová pripravila projekt Call the Witness. Okrem umleckých diel rómskych autorov sa projekt snaží zodpovedať množsto otázok o rómskom etniku a rómskej kultúre. Sám som mal možnosť zúčastniť sa na prednáške jedného z prvých profesorov rómskych štúdií vo Veľkej Británii, prof. Thomasa Actona. Z každej prednášky je urobený záznam, ktorý si návštevníci môžu v pavilóne alebo na internetovej stánke pozrieť (www.callthewitness. net). Medzi inými tu mali prednášku aj Salman Rushdie, Robert Kushen a George Soros. Kurióznym zážitkom bolo aj polnočné čítanie filozoficko-prozaického textu Borisa Ondreičku na jednom z mostíkov nespočetného množstva benátskych kanálov. V texte s názvom Black birds & blackbirds sa snažil vyrovnať aj s problémom rasovej a etnickej tolerancie. .benátky
Mesto, ktoré vládlo obchodu a Stredozemnému moru, má svoju politickú moc už dávno za sebou. Ale návšteva dobrej talianskej reštaurácie, nespočetné obchody s topánkami a košeľami, ktoré konkurujú Milánu, nádherná architektúra a vôňa mora sú balzamom na dušu. Popritom nekonečné galérie, kostoly, paláce. Skvelá opera La Fenice (Fénix), ktorá už dvakrát (doslova) vstala z popola, gondoliéri, ktorí stále vozia zamilované páry, na každom rohu stojaci speváci, ktorí vám na počkanie zaspievajú najkrajšie árie talianskych opier, to sú Benátky. Môžete sa odviezť na ostrov Giudecca a vidieť jednu z najkrajších Palladiových stavieb – kostol Redentore – alebo si pozrieť San Giorgio Maggiore na rovnomennom ostrove s nádhernými oltárnymi obrazmi od Tintoretta. Rovnako hľadať pokoj na cintoríne na ostrove San Michele a pomodliť sa pri hrobe Igora Stravinského, Luigi Nona alebo Sergeja Diagileva. Alebo sa len odviesť na Lido a zaplávať si. Benátky si môžete vychutnať aj bez množstva turistov, ktorí sa pohybujú na námestí San Marca a v jeho okolí. .bienále
Určite nie je v súčasnosti lepšie miesto na svete, kde môžete konfrontovať overené klasické umenie a jeho modernú podobu. Jediné miesto, kde môžete v koncentrovanej podobe porovnávať Tintoretta a Schnabela, Tiepola a Ginzburga. Ak chcete vidieť súčasné umenie, choďte do Benátok, Bienále je otvorené pre verejnosť do 27. novembra. A môžete si vybrať, či je to skôr Bienále Majakovského, pre ktorého je umenie „nie zrkadlom, ktoré svet odráža, ale kladivom, ktoré do neho búši“, alebo skôr Bienále picassovské, ktoré „zmýva z duší prach každodennosti“. Autor je publicista