Keď som sa dozvedel, že Michal Kováč sa má ospravedlniť Ivanovi Lexovi a zaplatiť mu milión korún odškodné za výrok, že stojí za zavlečením jeho syna do Rakúska, na chvíľu som onemel. Neviem, čo sa k tomu nekonečnému svinstvu dá dodať. Poviem aspoň dve poznámky.
Prvá – nikdy som nebol zástancom Michala Kováča. Bol v KSČ, zakladal HZDS, Mečiara opustil až po tom, ako sa vďaka nemu stal prezidentom, bol karieristom a dal amnestiu synovi. Nič nóbl.
Ale druhá – Michal Kováč, hoci pôvodne vôbec nechcel, napokon vynútene vzdoroval Mečiarovi a jeho hrubosti. Prekonal sám seba a za to má moju úctu. Jeho syna predsa naozaj uniesli a naozaj to bolo za účasti štátnych orgánov, ako to vyriekol rakúsky súd. No a akých už len štátnych orgánov, ak nie Lexovej SIS? Michal Kováč povedal pravdu a prehral súd. Ale súd nie je viac než pravda. A práve preto so starým pánom verejne na tomto mieste opakujem: Ivan Lexa stál aj podľa mňa za zavlečením človeka do Rakúska. Ak súdite Michala Kováča, Piláti v talároch, súďťe aj mňa.
Druhýkrát som minulý týždeň onemel, keď som v stredu videl fotky a čítal texty z oslavy sudcov, prokurátorov a advokátov. Neviem, čo sa k tomu nekonečnému primitivizmu dá dodať. Poviem zasa iba dve poznámky.
Prvá – napodobovanie strelca z Devínskej mi pripomenulo streľbu policajta na figurínu s pokrikom „Hedviga“. Ten policajt, čo to nakrúcal, musel zo štátnej služby odísť (hoci potom ho nehanebne prijali do Mestskej polície v Nitre). Kto fotil a nakrúcal toto dno?
Druhá – spôsob, akým sa na oslave hovorilo, a ľudia, ktorí sa jej zúčastnili (okrem ľudí z Najvyššieho súdu aj zastupujúci šéf prokuratúry Tichý), ukázali pravdu o našej justícii vernejšie než všetky ministerské analýzy. Poviem to priamo – spravodlivosť v tomto štáte majú stále v rukách ľudia bez svedomia, vkusu a miery. Tupci, ak chcete.
A onemel som aj tretíkrát. To keď som vo štvrtok videl, ako reagovali vybrané učiteľky a učitelia na kolegu Martina Mojžiša, ktorý im v dobrej viere a vôli na stretnutí s ministrom Jurzycom ukázal, že Planéta vedomostí má chyby a je predražená. Nebolo v tom nič proti učiteľskému stavu, bola to len pravda, a predsa zožal búrku osobných urážok, nezmyselných poznámok a úplných táranín. Akoby som nevidel elitu učiteľov, ale nahnevaných lobistov jednej zahraničnej firmy. Títo učia naše deti? A čo ich učia – nenávisť k faktom?
V piatok som už neonemel. Keď som si ráno v Novom Čase prečítal, že zhrabnem 10-tisíc eur mesačne za Lampu, čím žmýkam RTVS, už som bol mentálne pripravený. Ak sa môžu lži klaňať súdy, prokurátori a časť učiteľov, prečo by mali byť poctivé bulvárne kreatúrky? Ani poobede, keď zvolili Čentéša, a ausgerechnet Smer so SNS hovorili o zneuctenej slobode, slušnosti a demokracii, som sa už nečudoval. Už som si zvykol.
Lenže, presne toto je môj problém. Zvykám si na lož a tuposť a primitivizmus, lebo je ich všade väčšina. Kto tu chce prežiť, musí si zvykať. Poznám tie príbehy. Prežiť je vraj základný zákon, idea a zmysel tejto krajiny.
Ale ak si zvyknem, ak prijmem víťaziaceho Lexu, tupých sudcov, Nový Čas, kecy poslancov antinovembra a odstrčenosť pravdy, vtedy bude po mne.
Občas sa mi zdá, že Slovensko je kruté.
Prvá – nikdy som nebol zástancom Michala Kováča. Bol v KSČ, zakladal HZDS, Mečiara opustil až po tom, ako sa vďaka nemu stal prezidentom, bol karieristom a dal amnestiu synovi. Nič nóbl.
Ale druhá – Michal Kováč, hoci pôvodne vôbec nechcel, napokon vynútene vzdoroval Mečiarovi a jeho hrubosti. Prekonal sám seba a za to má moju úctu. Jeho syna predsa naozaj uniesli a naozaj to bolo za účasti štátnych orgánov, ako to vyriekol rakúsky súd. No a akých už len štátnych orgánov, ak nie Lexovej SIS? Michal Kováč povedal pravdu a prehral súd. Ale súd nie je viac než pravda. A práve preto so starým pánom verejne na tomto mieste opakujem: Ivan Lexa stál aj podľa mňa za zavlečením človeka do Rakúska. Ak súdite Michala Kováča, Piláti v talároch, súďťe aj mňa.
Druhýkrát som minulý týždeň onemel, keď som v stredu videl fotky a čítal texty z oslavy sudcov, prokurátorov a advokátov. Neviem, čo sa k tomu nekonečnému primitivizmu dá dodať. Poviem zasa iba dve poznámky.
Prvá – napodobovanie strelca z Devínskej mi pripomenulo streľbu policajta na figurínu s pokrikom „Hedviga“. Ten policajt, čo to nakrúcal, musel zo štátnej služby odísť (hoci potom ho nehanebne prijali do Mestskej polície v Nitre). Kto fotil a nakrúcal toto dno?
Druhá – spôsob, akým sa na oslave hovorilo, a ľudia, ktorí sa jej zúčastnili (okrem ľudí z Najvyššieho súdu aj zastupujúci šéf prokuratúry Tichý), ukázali pravdu o našej justícii vernejšie než všetky ministerské analýzy. Poviem to priamo – spravodlivosť v tomto štáte majú stále v rukách ľudia bez svedomia, vkusu a miery. Tupci, ak chcete.
A onemel som aj tretíkrát. To keď som vo štvrtok videl, ako reagovali vybrané učiteľky a učitelia na kolegu Martina Mojžiša, ktorý im v dobrej viere a vôli na stretnutí s ministrom Jurzycom ukázal, že Planéta vedomostí má chyby a je predražená. Nebolo v tom nič proti učiteľskému stavu, bola to len pravda, a predsa zožal búrku osobných urážok, nezmyselných poznámok a úplných táranín. Akoby som nevidel elitu učiteľov, ale nahnevaných lobistov jednej zahraničnej firmy. Títo učia naše deti? A čo ich učia – nenávisť k faktom?
V piatok som už neonemel. Keď som si ráno v Novom Čase prečítal, že zhrabnem 10-tisíc eur mesačne za Lampu, čím žmýkam RTVS, už som bol mentálne pripravený. Ak sa môžu lži klaňať súdy, prokurátori a časť učiteľov, prečo by mali byť poctivé bulvárne kreatúrky? Ani poobede, keď zvolili Čentéša, a ausgerechnet Smer so SNS hovorili o zneuctenej slobode, slušnosti a demokracii, som sa už nečudoval. Už som si zvykol.
Lenže, presne toto je môj problém. Zvykám si na lož a tuposť a primitivizmus, lebo je ich všade väčšina. Kto tu chce prežiť, musí si zvykať. Poznám tie príbehy. Prežiť je vraj základný zákon, idea a zmysel tejto krajiny.
Ale ak si zvyknem, ak prijmem víťaziaceho Lexu, tupých sudcov, Nový Čas, kecy poslancov antinovembra a odstrčenosť pravdy, vtedy bude po mne.
Občas sa mi zdá, že Slovensko je kruté.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.