Okrem prehľadu sa ľahko stratí aj odstup. Ako sa vôbec ubrániť zovšeobecneniu (všetci sú takí), zmiereniu (aj tak sa s tým nič nedá robiť) či dokonca cynizmu (jediný rozdiel medzi nimi a nami je, že oni sú v pozíciách, v ktorých si môžu dovoliť to, čo by sme si dovolili aj my, keby sme boli na tom istom mieste)? To, čo minulý týždeň jemne a zdvorilo vyslovila vláda – že je hlboko znepokojená stavom slovenskej justície a že má pochybnosti o nezávislosti niektorých jej predstaviteľov – by bolo treba z plných pľúc kričať s jednoduchosťou dieťaťa, ktoré vidí, že cisár je nahý.
Niekedy sa zdá, že hlavným problémom domácich súdov je to, čo by malo byť ich hlavnou devízou: nezávislosť, ktorá pred dvadsiatimi rokmi nahradila desaťročia komunistickej politickej kontroly. Nezávislosť od politickej moci je potrebná, a je dobré, že politici, ani tí reformní, nemajú možnosť jediným hlasovaním či rozhodnutím dostať súdnu moc pod kontrolu. Komu sa však potom súdna moc zodpovedá? Ak sa zodpovedá iba sama sebe, potom nevykazuje známky dobrej kontroly seba samej. A dá sa ísť ešte ďalej: je celkom dobre možné, že sudcov, ktorí robia škandalózne rozhodnutia či prenášajú škandalózne výroky, je menšina. Je možné, že väčšina ľudí v systéme spravodlivosti v skutočnosti nerezignovala na samotný ideál spravodlivosti, a že mnohí z nich sa v ústraní snažia robiť svoju prácu čo najlepšie. Možno sú mnohí z nich s dnešným obrazom súdov a prokurátorov hlboko nespokojní. Problémom je, že ich veľmi nepočuť. To ticho je bolestné.
Sudcovia a prokurátori v tom však nie sú sami, a nenesú ani celú zodpovednosť. Je dobré, že sa hlasnejšie ozýva vláda. Okrem mlčiacej časti sudcov a prokurátorov, ktorí by mali protestovať, je tu aj rovnako mlčiaca verejnosť. Je pravda, že nie je ľahké vyjsť na námestie a požadovať – čo presne? A od koho? Väčšiu spravodlivosť? Slušnosť? Súčasťou tohto mlčania však bude aj miestna tolerancia voči korupcii, ktorá je tu rozšírená viac ako na západ odtiaľto, kultúra, ktorá velí vyčkať skôr, ako sa do niečoho pustiť. Výsledok máme pred očami: cisár je nahý, a občasné nesmelé výkriky nechávajú ostatní bez povšimnutia.
Niekedy sa zdá, že hlavným problémom domácich súdov je to, čo by malo byť ich hlavnou devízou: nezávislosť, ktorá pred dvadsiatimi rokmi nahradila desaťročia komunistickej politickej kontroly. Nezávislosť od politickej moci je potrebná, a je dobré, že politici, ani tí reformní, nemajú možnosť jediným hlasovaním či rozhodnutím dostať súdnu moc pod kontrolu. Komu sa však potom súdna moc zodpovedá? Ak sa zodpovedá iba sama sebe, potom nevykazuje známky dobrej kontroly seba samej. A dá sa ísť ešte ďalej: je celkom dobre možné, že sudcov, ktorí robia škandalózne rozhodnutia či prenášajú škandalózne výroky, je menšina. Je možné, že väčšina ľudí v systéme spravodlivosti v skutočnosti nerezignovala na samotný ideál spravodlivosti, a že mnohí z nich sa v ústraní snažia robiť svoju prácu čo najlepšie. Možno sú mnohí z nich s dnešným obrazom súdov a prokurátorov hlboko nespokojní. Problémom je, že ich veľmi nepočuť. To ticho je bolestné.
Sudcovia a prokurátori v tom však nie sú sami, a nenesú ani celú zodpovednosť. Je dobré, že sa hlasnejšie ozýva vláda. Okrem mlčiacej časti sudcov a prokurátorov, ktorí by mali protestovať, je tu aj rovnako mlčiaca verejnosť. Je pravda, že nie je ľahké vyjsť na námestie a požadovať – čo presne? A od koho? Väčšiu spravodlivosť? Slušnosť? Súčasťou tohto mlčania však bude aj miestna tolerancia voči korupcii, ktorá je tu rozšírená viac ako na západ odtiaľto, kultúra, ktorá velí vyčkať skôr, ako sa do niečoho pustiť. Výsledok máme pred očami: cisár je nahý, a občasné nesmelé výkriky nechávajú ostatní bez povšimnutia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.