Rok prvý

.ak by bol niekto pred rokom, krátko po voľbách, v čase modrej eufórie, predpovedal, že po roku bude vláda Ivety Radičovej poznačená ťažkými vnútornými konfliktmi, neschopná presadiť nového generálneho prokurátora či dohodnúť sa na jednoduchých personálnych voľbách, zrejme by tomu štyria lídri pravicových strán neboli verili. Napokon, Ivan Mikloš vtedy hovoril, že sa rodí vláda väčšej programovej zhody, než bola druhá Dzurindova. Dnes je však všetko inak a samotný Mikloš mal pred pár týždňami ťažký konflikt s premiérkou Radičovou, ktorú verejne vyzýval, že ak s ním nesúhlasí, nech ho odvolá. Čo sa to vlastne stalo? .sedem priorít
Povolebné číslo .týždňa vyšlo so siedmimi úlohami, ktoré sme nazvali výzvami pre budúceho premiéra. Za kľúčové sme považovali: nájsť politiku, ako reagovať na Viktora Orbána, ako sa správať v eurozóne po Grécku, znížiť deficit verejných rozpočtov, riešiť dedičstvo ministrov Kaníka a Tomanovej a opraviť dôchodkové a sociálne pois­tenie na udržateľnú úroveň, začať sa venovať rómskej problematike, zreformovať slovenské univerzity a očistiť súdy od Harabinovej chobotnice. Ako vyzerá bilancia po roku vlády?
V prvom rade, každá vláda má prvý rok na to, aby dokázala „očierniť“ svojich predchodcov. Nejde len o PR-hru. Ficova vláda, vrátane pôsobenia HZDS a SNS, bola plná toľkých škandálov, že išlo takmer o vlasteneckú povinnosť. Vláda preto hneď v úvode trochu sklamala. Rozmotávaniu chobotníc v rezortoch svojich predchodcov sa dôsledne venovali iba dvaja ministri: Galko a Mik­loš.
Najväčší úspech dosiahla vláda pri znižovaní deficitu štátneho rozpočtu. Štát dokázal znížiť svoje výdavky, primerane zvýšil priame aj nepriame dane. Výsledkom je, že Slovensko je na najlepšej ceste dosiahnuť deficit pod úrovňou 5 percent HDP. Druhým veľkým úspechom vlády bola europolitika. Radičová a Mikloš dokázali obhájiť „nie“ Grécku, a stali sa tak nádejou pre ekonomických liberálov z celej Európy. Otázkou je však ďalší osud eurovalu II a najmä pripravenosti otvoriť cestu k rýchlym a riadeným bankrotom zadlžených krajín. Slovensko si – vzhľadom na svoju veľkosť a ekonomickú silu – dokázalo vybudovať zaujímavú a rešpektovanú pozíciu. Za to všetko si vláda zaslúži uznanie. Dôležité je aj porovnanie so slovenskou opozíciou, ktorá  mentálne ani odborne nie je ničoho podobného schopná.   
O stupeň horšie, to znamená bez veľkých úspechov, ale so snahou zlepšiť stav vecí, je na tom reforma spravodlivosti a Rómovia: to prvé celkom nejde bez rozlúčky s Harabinom a Trnkom, v prípade Rómov nestačí len represia. Zodpovední ministri aj premiérka sa však obom témam aspoň venujú.
Horšie je však na tom Radičovej kabinet v témach ako sociálne a zdravotné poistenie, reforma školstva, a najmä politika voči Orbánovmu Maďarsku. .nie program, ale vzťahy
Ako teda hodnotiť uplynulý rok?  Zdá sa, že vládu viac ako program charakterizujú koaličné vzťahy. Namiesto programovej zhody sú zásadné spory a neustály kruh návrhov a ich vetovaní akoby nemal konca.  Premiérka sa občas púšťa do vecí, ktoré jej neprináležia, ignoruje mocenské reálie, inokedy zase vzbudzuje svojím nasadením v prospech dobrej veci sympatie.
Lenže, celkovo akoby vláde chýbal dôvod, prečo chce vlastne vládnuť a čo chce po sebe zanechať. Netýka sa to všetkých ministrov, niektorí majú pozoruhodne dobré výsledky. Vláda však nemá jasnú líniu, ktorá by umožňovala pomenovať jej charakter. Je to reformná vláda? Nie celkom. Tak aká vlastne?
Jednou z hlavných ideových náplní, ktorá slúži aj ako jasné vymedzenie voči Ficovej ére, je zvýšenie transparentnosti a boj proti korupcii. Na vládu, ktorá chce, aby ju dejiny evidovali ako úspešnú, je to trochu málo. Boj proti korupcii nie je programová idea, ale zápas s patologickým neduhom, ktorý by mal byť samozrejmosťou pre každú vládu. Je síce nesamozrejmé, že Radičová a spol. to myslia úprimne. Ale stačí to, aby si vláda mohla z tejto témy urobiť hlavnú legitimizačnú agendu? Nie je to skôr prejav celkovej bezradnosti?
V tejto súvislosti je pre Radičovú pascou (za ktorú ona sama nenesie zodpovednosť), že jej táto vláda robí odvážne protikorup­čné opatrenia, mnohí ľudia – nainfikovaní spoločenským cynizmom – jej úprimnosti boja proti korupcii celkom neveria. Dôvodom sú médiá, ktoré dnes žijú v pocite, že hlavným žurnalistickým žánrom sú kauzy. A je jedno, akú majú váhu. Nemusia to byť už iba „bomby“ typu emisií a nástenkového tendra, ale aj aférky, ktoré by v zahraničí serióznym novinám nestáli ani za zmienku. Posúdiť závažnosť a dôležitosť jednotlivých kauz je však pod rozlišovaciu schopnosť väčšiny ľudí. A tak pocit, že aj tak všetci kradnú, tu bude vždy: bolo tak za Mečiara, za Dzurindu, za Fica, je tak aj za Radičovej.  
Čo sa dá povedať po roku o jednotlivých ministroch? .galko: minister alebo pozér?
Po prvých sto dňoch Radičovej vlády sme napísali, že Slovensko nemohlo postretnúť nič lepšie ako fakt, že sa stal Ľubomír Galko ministrom obrany. Nový minister naozaj rozsekol chobotnicu, ktorá ovládala rezort, vyciciavala ho a oberala už beztak chudobnú armádu o milióny. Galkovi sa nedá uprieť, že je mediálne známym ministrom, cení si ho bulvár aj seriózna tlač. Ak pre nič iné, už len pre to Galkovi patrí uznanie. Lenže mediálny obraz by sa nemal redukovať iba na boj proti korupcii a prestrelky s Kaliňákom a Smerom. Zatiaľ nie je jasné, či má minister predstavu, ako by mala vyzerať armáda, vieme len, že nechce byť prvým ministrom obrany, ktorý by sa vzdal vojenského letectva. Má však akurát minister, nabudený zápasom so svojimi predchodcami a súčasne v zápase s Miklošom o vyšší rozpočet, otvorene hovoriť o dezolátnom stave armády a vyhlasovať, že od NATO by sme si za neplnenie záväzkov zaslúžili nie jednu, ale dve facky? V čase, keď celý svet riešil začiatok útokov západných spojencov z NATO na Líbyu, Galko vzrušene rečnil o budovaní nového vojenského archívu a o vojne nepovedal nič zaznamenateľné. K obrazu dôstojnosti neprispieva ani práca Galkovho PR oddelenia. To napríklad pred časom aj s obrazovým materiálom zverejnilo, že minister v objekte ministerstva natrafil na labuť, ktorú sa pokúšal chytiť. Alebo sa dozvedáme, že minister obrany nechodí na dovolenku s ochrankou, aby štátu ušetril peniaze. Iste, marketing k politike patrí, ale mal by poznať svoje medze. Aj po roku si myslíme, že Galkove zásluhy prevažujú. Chcelo by to len trochu menej mediálneho pózovania. .mikloš: starý harcovník
Už aj on sám priznáva, že v tejto vláde sa ocitol v úplne inej situácii ako počas ministrovania v kabinete Mikuláša Dzurindu. Ten mu nechával pri príprave reforiem voľné ruky a vždy ich tvrdo politicky podporoval. Iveta Radičová mu do prípravy reforiem priamo zasahuje, z čoho je sebavedomý minister patrične nervózny. Hoci na začiatku ich spolupráca vyzerala sľubne. Premiérka podporovala konsolidačný balíček, a to aj napriek tomu, že v jeho rámci sa zvyšovali dane, čo Mikloš pred voľbami strik­-
­tne odmietal. Tvrdil, že postačí zastaviť „zlodejiny“. Balíček nakoniec hladko prešiel v parlamente a celá diskusia okolo neho sa zredukovala len na jeden bod – zvýšenie spotrebnej dane na pivo. Z Miklošovho pohľadu bolo presadenie balíčka rýchlou a úspešnou operáciou.
Pomerne horšie to už vyzerá s jeho ďalším veľkým plánom, reformou odvodov. Minister predstavil návrh, ktorý sa negatívne dotkne veľkej skupiny živnostníkov, čo okamžite vyvolalo odpor časti poslancov vládnej koalície. Za Miklošov plán sa v tomto prípade nepostavila jasne ani premiérka. O reforme odvodov sa tak v koalícii už niekoľko mesiacov diskutuje a jej výsledná podoba je stále neistá. Vzťahu medzi ministrom financií a premiérkou neprospela ani kauza prenájmu budovy Daňového riaditeľstva v Košiciach. Mikloš tu nebral žiadne ohľady na oprávnené výčitky voči straníckemu klientelizmu a svojho priateľa Mikulčíka hájil do poslednej chvíle. Keď ten nakoniec, pod hrozbou pádu vlády, odstúpil, Mikloš ho natruc Radičovej ustanovil za svojho kľúčového poradcu.
Ocenenie si však minister finacií zaslúži za to, že sa nebojí ísť do konfliktu s Bruselom v témach, ako sú pôžička Grécku či euroval. Spory síce neženie na ostrie noža, na politika z malej krajiny však na európskej pôde prezentuje nevídané sebavedomie. .mihál: spolu s mimozemšťankami
Asi najväčším problémom tohto nesporne fundovaného odborníka je okrem nízkej politickej váhy najmä skutočnosť, že na čele vlády stojí bývalá ministerka práce a sociálnych vecí. Už prvé mesiace vo funkcii nevyzneli pre Jozefa Mihála veľmi presvedčivo. Jeho iniciatívy boli partnermi často korigované a niektoré boli takmer okamžite odoslané do minulosti. Stačí si spomenúť na jeho návrh zrušiť jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa, ktorý premierka takmer okamžite po ohlásení zrušila. Rozpačité bolo aj jeho angažovanie pri tvorbe tak­zvaného konsolidačného balíčka, kde návrhy jeho rezortu narážali na odpor koaličných partnerov. Jeden z účastníkov rokovaní o podobe balíčka vtedy pre .týždeň povedal, že Mihál vie síce vyčerpávajúco hovoriť o rôznych výnimkách a dierach v systéme, ale je s ním problém koncepčnejšie debatovať o ekonomike. Na odpor vnútri koalície narazila aj reforma odvodov, ktorá bola spočiatku prezentovaná ako spoločný projekt Jozefa Mihála a Ivana Mikloša. Postupom času a s pribúdajúcim politickým odporom sa však už stáva čisto Miklošovou záležitosťou.
Mihál spolu s Miklošovými ľuďmi pretlačil pozitívne zmeny v druhom pilieri, kde narážal miestami na nepochopiteľný odpor premiérky, ktorá chcela zachovať Ficove garancie – a teda síce stabilné, ale natoľko nízke výnosy sporiteľov, až by bola celá dôchodková reforma nezmyselná. Za úspech môže Mihál považovať, že sa mu nakoniec po dlhých rokovaniach podarilo do legislatívneho procesu pretlačiť návrh novely Zákonníka práce. Je to však len relatívny úspech. Počas prípravy novely sa do nej dostalo toľko kompromisov, že proti nej ostro vystupujú nielen odborári, čo by bolo prirodzené, ale liberálneho ministra za ňu kritizujú aj zamestnávatelia a analytici.
Otáznik visí aj nad ďalším veľkým projektom z dielne ministerstva – zavedením e-pay kariet pre ľudí v hmotnej núdzi. Tie mali pomôcť Rómom hospodáriť s peniazmi a eliminovať úžeru. Pilotne by mal projekt v niekoľkých obciach začať fungovať už od leta. Problémom je, že môže naraziť nielen na odpor ľudí, ale aj na neochotu samosprávy. Viacerí starostovia a primátori su totiž nahnevaní na SaS za to, že presadila zákon, ktorý im znížil platy.
Aby bolo jasné: Mihál je pracovitý človek, ktorý sa vo svojej problematike vyzná. Je to vlastne ideálny štátny tajomník. Ako minister najviac neuspel v tom, že sa mu ministerstvo prešpikované známymi tetami – mimozemšťankami so svojráznymi názormi nepodarilo ovládnuť. Zjednodušene povedané: Ľudovít Kaník ho riadil bez ohľadu na ne, Viera Tomanová bola jednou z nich a Jozef Mihál vládne spolu s nimi. .žitňanská: palec hore
To, čo sme o ministerke napísali nedávno, nemáme dôvod prehodnocovať: Žitňanská je ženou na správnom mieste a jednou z opôr Radičovej vlády. Jej zákonom, ktoré prekopávajú fungovanie súdov a prokuratúry, možno všeličo vyčítať. Napríklad to, že ani nové pravidlá, ktoré sú z obáv pred ďalšími zneužívaním justície zo strany jej vlastných predstaviteľov prepracované až do zarážajúcich detailov, v skutočnosti nesplnia cieľ, ak budú nad právom a spravodlivosťou tejto krajiny naďalej bdieť pochybné bratstvá a mafie. Žitňanskej zákony naozaj nemôžu zmeniť mentalitu a nepísané pravidlá hry, ktorými sa riadia generácie sudcov a prokurátorov. Veľkým prínosom ministerky však je, že sa nechce zmieriť s realitou a nevedie zničujúce osobné vojny. Naopak, rozmýšľa o systéme a základných prin­­cípoch, kladie na justíciu vysoké nároky a kultivuje debatu o výkone práva v tejto krajine. Neveľmi výrazná politička, ale užitočná ministerka. .dzurinda: neprítomný minister
Vo vláde zrejme nesedí mocnejší muž ako Mikuláš Dzurinda. Minister zahraničných vecí si však dáva záležať, aby sedel potichu. Jeho mediálne kauzy (ako obsadenie miest na ministerstve ľuďmi z SDKÚ) nestoja za reč, jeho politické angažovanie pri voľbe generálneho prokurátora bolo na začiatku čudné (bránil koaličnému výberu Trnkovho protikandidáta), neskôr však prešlo do pasivity. Pri spore Mikloša a Radičovej sa dokonca pokúsil hrať konštruktívnu rolu a obe strany zmieriť – samozrejme, na strane priateľa
Mik­loša. O konflikt s premiérkou mu dosiaľ nešlo. Keď mu niečo prekáža, ako napríklad nový systém odpočúvania, navrhovaný Lipšicom, dokáže ho vetovať bez toho, aby sa verejne ozval.
Profilovou témou Dzurindovho ministrovania sú však vzťahy s Maďarskom. Hoci Dzurinda Orbána osobne pozná a má slušné medzinárodné renomé, svoj vplyv doteraz nijako nevyužil. Slovensko slabo reagovalo na predložený (dnes už schválený) text novej maďarskej ústavy. Pritom evidentným cieľom Orbánovho nacionalizmu je integrácia maďarských menšín do jedného politického národa. Tento proces prekáža aj samotnému Bélovi Bugárovi, poškodzuje slovenské záujmy, Dzurinda však nekoná. Nedokázal tému otvoriť v Bruseli a vyvinúť aspoň aký-taký medzinárodný tlak, aby zahraničie pochopilo, že tu nejde len o klasické slovensko-maďarské prestrelky s nacionalistami na oboch stranách, ale o destabilizáciu tohto regiónu zo strany  Orbánovej garnitúry. .lipšic: proti mafii
Najväčším úspechom podpredsedu KDH je dobrá personálna voľba prezidenta polície. Ten má prvýkrát v histórii úplnú kontrolu nad policajným zborom, všetky plusy aj mínusy tak idú na jeho hlavu. Spišiak má úspechy na dvoch poliach: navrhol a presadil odvážnu reformu hodnotenia polície podľa britského vzoru, v dôsledku ktorej sa znížila nehodovosť na cestách. Polícia má aj operatívne úspechy. Bol zadržaný hľadaný Karol Mello a tiež členovia mafiánskych klanov Jakšíkovcov a Sýkorovcov. Práve pre odhodlaný boj proti mafii možno povedať, že lepšieho kandidáta na ministra vnútra by sme v dnešných stranách nenašli. Najväčšou politickou témou ministra vnútra – ktorá je pre neho súčasne aj veľkou PR-aktivitou – je rómska kriminalita. Je dobré, že Lipšic vytesňuje figúrky ako Kotleba tým, že si túto tému aktívne a kultivovane prisvojil.
Ale sú veci, kde je Lipšicovo ministrovanie rozpačité. Manifestovať sa to dá pri jeho reakcii na masaker z Devínskej Novej Vsi. Na jednej strane úspech s potrebným (ale aj nákladným) prezbrojením polície, na druhej strane rozpačitý dojem z obmedzovania regulovanej držby zbraní (zákon neprešiel) a prehnaného prezbrojenia samopalmi, ktoré sa stalo terčom vtipov a posmeškov.
Sklamaním bolo aj to, že sa Lipšic vyviezol na populárnej mediálnej vlne a v podstate bojkotoval sčítanie ľudu, ktoré pritom stálo 30 miliónov eur a vôbec nehrozilo zneužívaním údajov, ako tvrdili kritici.
Nedbá minister trochu pričasto na svoj imidž?      .nagy: ešte to chce čas
József Nagy sa stal ministrom životného prostredia až v novembri a bolo cítiť, že prvé mesiace sa len rozhliada. Riešil emisný miliardový škandál s Interblue a hneď na začiatku vyhlásil, že zonácia Vysokých Tatier bude hotová do mája. O pár týždňov pochopil, ako sa majú veci, a termín posunul do konca roka. Ochranári sa sťažujú, že minister s nimi nekomunikuje, jeden z nich napísal, že tento rezort potrebuje svoju Luciu Žitňanskú, ktorá zbaví štátnu ochranu prírody nehodných ľudí. Na hodnotenie Nagya je však ešte priskoro. Minister zatiaľ najviac zaujal tým, keď Trnkovo jazdenie po hrádzi nazval „Papalášistanom“. .uhliarik: dotláčaný k reformám
Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik je do veľkej miery opačný prípad ako Daniel Lipšic. Vo vláde má slabé postavenie (čelí kritike Úradu vlády aj Ivana Mikloša) a v strane je jeho najväčším spojencom Ján Figeľ. Osobitne nepríjemný je konflikt s Miklošom. Uhliarik napríklad nedokázal obhájiť status quo vo výške platieb štátu za svojich poistencov a beztak nízke platby sa ešte o štyri desatiny percenta znížili.  Druhým neúspechom, najmä z pohľadu záujmov strany, ktorá ho na post nominovala, je jeho pasivita v kultúrno-etických témach. Uhliarik doteraz tento problém skôr obchádza, nezapojil sa ani v mediálnej „kauze“ výhrady svedomia v Univerzitnej nemocnici.
Minister má však za uplynulý rok za sebou aj úspechy. Hoci sú skôr nenápadné, z hľadiska fungovania rezortu sú pomerne dôležité. V prvom rade ustál mediálny tlak v kauze údajného zvýhodnenia firmy Pfizer, kde ho ostro kritizovali médiá aj Robert Fico. Dôležitejšie ako jeho politické prežitie sú však niektoré opatrenia. Podarilo sa mu napríklad zabrániť, aby sa štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa dostala do nútenej správy. Bezprostredným dôvodom bolo najmä katastrofálne hospodárenie predchádzajúceho vedenia, ktoré dokázalo deficit kryť mimoriadnymi prostriedkami a tlak Ivana Mikloša, ktorého cieľom je rozdelenie dominantnej poisťovne. Druhým nezanedbateľným úspechom je zápas o cenu liekov. Takzvaná preskripcia účinnej látky (a nie konkrétneho produktu) a tlak na zníženie cien nakupovaných liekov sú správne kroky. Šetria štátne prostriedky a obmedzujú postavenie nadnárodných farmaceutických firiem, ako aj priestor na korupciu. Súčasne platí, že Uhliarik tieto opatrenia nepresadzuje dostatočne energicky a sebavedomo. Ešte dôležitejší je začiatok redukcie veľkých nemocničných oddelení, kde sa Uhliarik takisto prebral po dlhom čase. Dokedy mu vydrží odvaha? Až dokiaľ sa neozvú tlaky z regiónov? Najbližšie roky čakajú ministra Uhliarika galeje a čím budú voľby bližšie, tým bude jeho post viac v centre záujmu. Uhliarik by urobil najlepšie, keby začal sám témy určovať, a nie sa k nim z takého alebo iného dôvodu donucovať. .simon: silný minister
Kým vo Ficovej vláde sa na ministerstve pôdohospodárstva vystriedalo niekoľko osôb, ktoré neboli politicky ani odborne silné, a potápali celý rezort do bahna klientelizmu a straníckych kšeftíkov, v Radičovej vláde je minister pôdohospodárstva človek silný odborne aj politicky.
Simon sa dodnes rád prezentuje ako farmár, nie ako politik, hoci je to už čistá póza. No rozhodne rozumie tomu, ako veci v pôdohospodárskom biznise fungujú. Aj vďaka tomu drží svoj rezort – obohatený o lukratívne fondy na regionálny rozvoj – pevne v rukách. Navyše má Simon politický talent a presne vycítil, že ľudí čoraz viac zaujíma kvalita potravín, a tak svoj imidž buduje ako strážca kvality mäsa, vajec či zeleniny. Verejnosť ho vníma najmä ako presadzovateľa tabúľ hanby v obchodoch, odhaľovateľa páchnuceho mäsa v hypermarketoch či tvár kampane na podporu kvalitných slovenských výrobkov. Občas jeho nápady a verejné prezentácie zaváňajú populizmom, ale očakávania verejnosti v tomto smere Simon napĺňa. Simon je silný aj v politickom zákulisí, kde má povesť pragmatika a solitéra.  Na dôležité posty si presadí svojich ľudí pokojne aj proti vôli Bugára. Preto sa na jeseň špekulovalo o rozpade Mostu či o odvolaní Simona. Bugár rozpory medzi so Simonom priznal, Simon ich sebavedomo poprel. Nemá obavy o svoju pozíciu, uvedomuje si, že je takmer neotrasiteľná. Nahráva mu aj fakt, že svet agrobiznisu je veľmi uzavretý, všetci sú závislí od dotácií, ktoré riadi ministerstvo, a tak sa tu nezvykne kritizovať verejne. Ani z médií mu nehrozí nič vážne, lebo poľnohospodárstvu sa médiá venujú len okrajovo.
Vážne pochybnosti o ministrovom postupe vyvolala kauza Tokaj, keď Slovensko vyjednávalo s Maďarskom o hektároch vinohradníckeho územia. Inak otvorený Simon sa k veci nechcel verejne vyjadrovať, hoci podozrenia, že nerokoval celkom v záujme Slovenska, boli vážne. Ako minister má Simon teraz pred sebou veľkú výzvu. Na Slovensku sa pripravuje veľká koncentrácia poľnonákupov, agrochemického biznisu a časti potravinárskych fabrík, za ktorou stojí Andrej Babiš. Odborníci tvrdia, že to môže mať väčší dopad na ceny potravín ako katastrofálne sucho. A Simon bude môcť svojimi rozhodnutiami tieto veci ovplyvňovať. Možno práve to bude skúška, či je Simon naozaj schopný minister. .figeľ: slabý minister
Správanie šéfa KDH a ministra dopravy je niekedy nepochopiteľné: už trištvrte roka nevie vyriešiť banálnu kauzu lacno kúpeného bytu v centre Bratislavy, ktorý sľúbil darovať na charitu. Mediálne mu to úplne škodí, Ján Figeľ však vytrvalo a záhadne opakuje, že už vie, čo spraví s bytom a čoskoro sa to dozvieme. Na druhej strane pod mediálnym tlakom promptne odvolal riaditeľa Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS) Alana Sitára. Otázkou je, kto príde na jeho miesto. Figeľ je vo svojom obrovskom rezorte rozprestierajúcom sa od stavby diaľnic cez železnicu a letisko až po eurofondy a cestovný ruch dezorientovaný, jeho oporou je kľúčový poradca Marián Kolník. Železničné Cargo sa rútilo do bankrotu a aj vďaka ľuďom ako Kolník sa dostalo z prevádzkovej straty. Oceniť treba aj zrušenie predražených PPP projektov či odvahu riešiť problém prezamestnanosti na železniciach.
Ján Figeľ však zlyháva aj ako predseda strany. V minulosti vzbudzovalo KDH v koalícii o poznanie väčší rešpekt, dokázalo formovať zahraničnú či európsku politiku. Iróniou je, že s nástupom bývalého podpredsedu pre zahraničie sa jedno aj druhé vytratilo. A nielen to. KDH prestalo byť mocenskou protiváhou SDKÚ či stranou s ambíciou určovať etický štandard. Pod jedným aj druhým je podpísaný súčasný predseda KDH.
Sám Ján Figeľ, čeliaci lobistickým chúťkam aj z vlastného KDH, na riadenie mamutieho rezortu nemá: vždy bol viac reprezentatívny než exekutívny typ. Ak neodolá tlakom a zbaví sa najlepších ľudí vo svojom okolí, všetko pôjde opäť ako po starom. .miškov: žiadna katastrofa
Miškov je považovaný za jedného z najbohatších ministrov, nemá problém hovoriť o luxusnom spôsobe života, ktorý si vďaka podnikaniu dnes môže dovoliť. Lenže z Miš­kova cítiť, že už si chce užívať život a nemá veľké politické ambície. Navyše dostal na krk rezort, v ktorom sa veľmi neorientoval a ani oň veľmi nestál. Mal pocit, že tú funkciu možno zvládnuť imidžovo, ako človek z reklamky mal sklony rezort skôr „prezentovať“ ako riešiť problémy v priemysle a podnikaní, na ktoré ešte ako minister má dosah. Podnikatelia od vlády očakávajú najmä pomoc v legislatívnej oblasti a hlavne pri zvýšení vymáhateľnosti práva, čo je však mimo Miškovových kompetencií. Možno aj preto je dnes pre biznis dôležitejšie to, čo urobí Žitňanská so súdmi ako to, čo urobí v rezorte Miškov.
Napriek tomu, že Miškova v rezorte príliš necítiť, zaslúži si pochvalu za prípravu ambiciózneho projektu Singapur, ktorého cieľom je vytvoriť na Slovensku jedno z najlepších podnikateľských prostredí. Ak sa projekt presadí, podnikatelia možno budú na Miškova spomínať v dobrom. Miškov si zaslúži pochvalu aj za to, že začal robiť poriadky s podnikaním v oblasti solárnych elektrární, kde sa realizovali najmä podnikatelia blízki Ficovej vláde, a kde už ich biznis začal ohrozovať záujmy štátu aj ceny energie.
Miškov má pred sebou ešte ďalšie výzvy – dokončiť privatizáciu mestských teplární, o ktoré sa bude zvádzať tvrdý boj lobistov, a tiež nájsť odvahu a politickú podporu pre ďalšie doprivatizácie, napríklad DMD Group. Ak toto Miškov presadí, tak môže o tri roky opustiť politiku s pocitom dobre vykonanej práce a užívať si konečne všetky svoje jach­ty. .jurzyca: myslím, teda som
Už keď sa stal Eugen Jurzyca ministrom, mali sme pochybnosti. Jurzyca je zaujímavý a bystrý človek, ideálny typ pre think-tank ako Ineko, kde so svojimi – rovnako či podobne zmýšľajúcimi ekonómami – hľadal odpovede na slovenské problémy. Ale riadiť kolos ako ministerstvo školstva? Jurzyca sám priznal, že si prvé mesiace pripadal celkom stratený a že krátko po štarte vlády pociťoval úľavu, keď pre konflikt Sulíka s Matovičom hrozil jej koniec. Odvtedy si Jurzyca zvykol na svoj nový údel, ale samotné ministrovanie je mu cudzie. Hanbí sa sedieť za ministerským stolom, v rezorte mu chýba ľudské zázemie, trávi priveľa času debatovaním s podriadenými odborníkmi a nemá rád rázne rozhodnutia. Kým Mikolajovi chýbala Jurzycova hĺbka, Jurzycovi chýba Mikolajov drajv. V uplynulých týždňoch bol s ministrom v intenzívnom kontakte aj náš kolega Martin Mojžiš, ktorý to hodnotí nasledovne. „Moja skúsenosť s Eugenom Jurzycom v kauze Planéty vedomostí je v podstate veľmi dobrá. Minister ma pozorne vypočul, neskôr mi venoval ďalšie dve pomerne dlhé stretnutia, všetky moje argumenty veľmi rýchlo pochopil a pristupoval k nim s plnou vážnosťou. Navyše ma pozval predniesť svoje výhrady na konferenciu, na ktorej sa zúčastnilo asi 300 učiteľov. Obávam sa však, že táto dobrá skúsenosť sa čoskoro zmení na zlú. Myslím, že minister nakoniec podľahne rôznym tlakom a urobí rozhodnutie, ktorým si pošpiní meno.“ .chmel: noblesa mu pristane
Hodnotiť Rudolfa Chmela je pomerne jednoduché, keďže v jeho prípade neboli žiadne veľké očakávania. Napriek tomu sa ukázalo, že je dobré, keď na mieste podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny nie je žiadny horlivý aktivista, ktorý by traumatizoval koalíciu neustálymi nadšeneckými návrhmi v oblasti tak­zvaných sexuálnych či národnostných menšín. Je celkom dobré, že na tomto poste je človek, ktorý má životné skúsenosti, nadhľad, všeobecný rešpekt a je zvláštne od neho očakávať, že by bol bojovníkom za rodovú rovnosť alebo že bude pochodovať na čele Dúhového pochodu (i keď ako liberálny sympatizant bude o rok k tomu opäť tlačený časťou médií). Jeho akademickosť a rezervovanosť je v tomto prípade  prínosom. Dlhý čas trávil budovaním svojho úradu, ktorý mal byť posilnený o nové kompetencie. V rozhovore pre SME práve vytvorenie úradu s novými ľuďmi označil za to, čo sa mu vraj podarilo.
Rudolf Chmel má na krku niekoľko vládnych výborov, poctivo ich zvoláva, dodržiava literu zákona, chodieva na mnohé zdvorilostné podujatia a konferencie, na ktoré iní ministri nemajú čas alebo chuť a snaží sa svojou autoritou podporovať dobré vzťahy s maďarskou kultúrou či občianskou spoločnosťou. Možno to nie je veľa, ale viac sa ani neočakávalo.
Pochvalu si Rudolf Chmel zaslúži najmä za odvahu, že navrhol začiatkom júna vláde zrušiť Slovenské národné stredisko pre ľudské práva – a začleniť jeho agendu pod ministerstvo spravodlivosti. Nedal sa ani zastrašiť rôznymi obvineniami, že zoštátňuje ľudskoprávnu agendu a oslabuje ochranu občana pred štátnou mocou. A hádam sa mu podarí dotiahnuť zrušenie tejto zbytočnej organizácie až do úspešného konca. .krajcer: dnes lepší ako včera
Daniel Krajcer pôsobil prvé dni v ministerskom kresle takmer bezradne a bolo cítiť, že sa na tento úrad nepripravoval. Lenže na jeseň sa prebral k životu a urobil zásadné rozhodnutia. V záujme vyriešenia problému so Slovenskou televíziou či s Audiovizuálnym fondom sa ukázal ako pragmatik, ktorý je aj za neštandardné riešenia, keď pomôžu vec vyriešiť. Účelové spojenie verejnoprávneho rozhlasu a televízie určite nie je vzorovým a koncepčne prepracovaným projektom, no dobre poslúžilo na to, aby sa minister zbavil nefunkčného manažmentu a neschopnej rady v STV. Krajcer v tejto veci urobil, čo sa rýchlo urobiť dalo, a hoci mu právni puristi majú čo vyčítať, my môžeme oceniť, že sa správal ako politik, ktorý chce vyriešiť zásadný prob­lém.
Krajcer sa pustil aj do dvoch najspornejších zákonov, ktoré mu po Maďaričovi v rezorte ostali – tlačový zákon a jazykový zákon. Z obidvoch sa podarilo odstrániť najväčšie hlúposti, ktoré do nich presadila Ficova garnitúra, napriek tomu sa v týchto prípadoch ukázalo, že Krajcer nie je vždy čistým liberálom, ale najmä v jazykovom zákone ponecháva štátu viac kontrolných mechanizmov a ponecháva mu aj možnosť udeliť „jazykové“ pokuty .
Pochvalu si Krajcer zaslúži za to, že otvoril tému, čo s Domom spisovateľov v Budmericiach a že tento areál ponúkol do prenájmu, ktorý by priniesol efektívnejšie hospodárenie. Vyslúžil si za to rozhorčené reakcie spisovateľskej obce, ale zdá sa, že Krajcer je dostatočne asertívny človek a netrápi ho, čo sa o ňom píše v novinách. Je dobrým typom politika na riešenie operatívnych záležitostí, ale očakávania, že pre rozvoj kultúry nájde práve on nejakú novú víziu, by neboli celkom namieste. Potvrdila to aj trápna anketa o obsahu vysielania STV, ktorú ministerstvo pripravilo, zrejme z čírej bezradnosti, čo ďalej s verejnoprávnymi médiami na Slovensku. Na Krajcerovi treba oceniť, že kultivovane otvoril diskusiu o finančnej odluke cirkví od štátu – jeden z lídrov liberálnej SaS, ktorý rád spomína na svoju miništrantskú minulosť, sa nechystá na žiadnu kultúrnu vojnu, ale racionálnu dohodu s cirkvami.