Odpoveď je jednoduchá: volím asi tak dlho, ako máte na Slovensku slobodné voľby. A nie, FPÖ som nikdy v živote nevolil. To, čo sa práve deje v Rakúsku, ma skôr unavuje. Charizmatický Jörg Haider potreboval 13 rokov, aby niekdajšiu ministranu zdvihol na 27 percent. Jeho menej charizmatický nástupca HC Strache opakuje víťazné ťaženie v časovom urýchľovači. Dôvodom je typicky rakúska vládna forma veľkej koalície, zo 66 rokov povojnovej demokracie vládla 39 rokov. Večná veľká koalícia dodáva pravicovým populistom večne veľké ramená.
Aspoň je všetko jednoduchšie. Haider bol chameleón, ktorého ideológiu možno najlepšie opísať ako fešizmus (po slovensky to možno povedať takto: fešák som, ale nehrám fér). HC Stracheho sa dá opísať ľahšie. Ekonomika ho nikdy nezaujímala, hovorí skôr ako viedenský sociálny demokrat. Menej než Haider sa obklopuje bezideologickými karieristami, v prípade Stracheho dominujú nemecko-národní a hurá-rakúski ideológovia.
Na Strachem je zaujímavé, ako si zúžil obraz nepriateľa. Haider sa pohrával s resentimentmi voči všetkým cudzincom, ktorých bolo v Rakúsku vidieť. Spomínam si, ako raz v televízii hecoval proti „údajne slepému“ Srbovi, ktorý si užíval na úkor rakúskych daňových poplatníkov. Také niečo by zo Stracheho pier nikdy nevyšlo. Strache sa púšťa len do moslimov, početní viedenskí Srbi patria medzi jeho najvernejších voličov. Jednu tlačovú konferenciu mal dokonca so srbským otrodoxným biskupom.
Na tom celom je najzaujímavejšie to, s akou útočnosťou Strache háji Európu ako prísne kresťanský projekt. Na bilbordoch znejú heslá typu Pummerin, nie muezín (Pummerin je zvon viedenského Dómu svätého Štefana, je to národná inšitúcia) alebo Západ v rukách kresťanov. Udivuje ma, že mu to prechádza, pretože on ani jeho funkcionári či voliči nie sú veriacimi kresťanmi. Kresťanstvo je pre Stracheho len zónou, do ktorej sa islam nemá ďalej šíriť. Mne sa to akosi máli. Stracheho budem voliť až po tom, čo svoju obhajobu kresťanského Západu doplní kresťanským programom. Teda nikdy. Autor je rakúsky spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Aspoň je všetko jednoduchšie. Haider bol chameleón, ktorého ideológiu možno najlepšie opísať ako fešizmus (po slovensky to možno povedať takto: fešák som, ale nehrám fér). HC Stracheho sa dá opísať ľahšie. Ekonomika ho nikdy nezaujímala, hovorí skôr ako viedenský sociálny demokrat. Menej než Haider sa obklopuje bezideologickými karieristami, v prípade Stracheho dominujú nemecko-národní a hurá-rakúski ideológovia.
Na Strachem je zaujímavé, ako si zúžil obraz nepriateľa. Haider sa pohrával s resentimentmi voči všetkým cudzincom, ktorých bolo v Rakúsku vidieť. Spomínam si, ako raz v televízii hecoval proti „údajne slepému“ Srbovi, ktorý si užíval na úkor rakúskych daňových poplatníkov. Také niečo by zo Stracheho pier nikdy nevyšlo. Strache sa púšťa len do moslimov, početní viedenskí Srbi patria medzi jeho najvernejších voličov. Jednu tlačovú konferenciu mal dokonca so srbským otrodoxným biskupom.
Na tom celom je najzaujímavejšie to, s akou útočnosťou Strache háji Európu ako prísne kresťanský projekt. Na bilbordoch znejú heslá typu Pummerin, nie muezín (Pummerin je zvon viedenského Dómu svätého Štefana, je to národná inšitúcia) alebo Západ v rukách kresťanov. Udivuje ma, že mu to prechádza, pretože on ani jeho funkcionári či voliči nie sú veriacimi kresťanmi. Kresťanstvo je pre Stracheho len zónou, do ktorej sa islam nemá ďalej šíriť. Mne sa to akosi máli. Stracheho budem voliť až po tom, čo svoju obhajobu kresťanského Západu doplní kresťanským programom. Teda nikdy. Autor je rakúsky spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.