Rieka času vyrýva brázdy do našich životov a vytvára tak pamäť. Kľukaté meandre spomienok sú budované na pohyblivých pieskoch. Ak sa vydáte na cestu proti prúdu, zistíte, že staré mapy už neplatia. Niektoré zákruty sa stratili, keď si rieka našla novú, kratšiu cestu, na miestach, cez ktoré ste predtým hladko preplávali, narazíte na plytčinu a občas vás prekvapí ostrov, ktorý sa zrazu objavil akoby z ničoho nič uprostred prúdu.
Výstava Milana Bočkaya v Galérii 19 sa volá Obrazy z minulého tisícročia. Pozvánka k výstave bola uvedená citátom G. K. Chestertona: „Minulosť už nie je, čo bývala." Vystavené sú tu dva cykly Bočkayových obrazov. Ten prvý bol vytvorený ako mimoškolská práca počas posledných ročníkov jeho štúdia na SUPŠ, druhý cyklus z polovice sedemdesiatych rokov vznikol krátko po ukončení jeho vysokoškolského štúdia. Zaujímavosť výstavy zvýrazňuje fakt, že oba cykly sú verejnosti napriek ich kvalite málo známe. Výstavu uviedli Otis Laubert s husľami, na ktoré nezahral, Aurel Hrabušický s prejavom, ktorý neprečítal a Milan Bočkay s nasadenou maskou ľahostajnosti, s ktorej pomocou to všetko prekonal.
Starší z vystavených cyklov čerpá zo zdrojov surrealizmu. Nemá v sebe ešte hĺbku neskorších Bočkayových prác, napriek tomu je zaujímavý jednoznačnosťou a absenciou váhania. Čistota, uzavretosť, jasná a zomknutá výpoveď vôbec nesedia k predstave osemnásťročného mladíka, hľadajúceho zatiaľ iba náznaky ciest, po ktorých sa bude v budúcnosti uberať. Schopnosť robiť iba to podstatné, doťahovať veci a neplytvať, to musí mať Bočkay zrejme už v génoch.
Druhý cyklus prináša súbor detailov ľudského tela alebo banálnych predmetov každodenného života. Prepletené prsty, záhyby chlpatého mužského brucha, pokrčený vankúš, žuvačka, vytlačená tuba, sieť. Bočkay tu hovorí o tajomstvách tohto sveta cez hyperrealistické zobrazenie povrchu. Akoby precíznym namaľovaním závoja bolo možné odhaliť to, čo je za ním ukryté. Banality tela a banality vecí sa stávajú podstatou, zmyslom a krásou. Nie náhodou Aurel Hrabušický hovorí o detailoch prepletených prstov ako o skulptúrach. A áno, krása záhybov chlpatého brucha, ktoré sa po odhalení závoju župana odrazu stáva mapou, krajinou, svetom, je nečakaná.
Oproti topografii tela stoja detaily vecí v nadživotnej veľkosti. Amorfná žuvačka bez jasne definovaného obrysu a popri nej vytlačená tuba z hliníka. Musíte pristúpiť až k nej, aby ste v detaile maľby odhalili hranice, cez ktoré sa oko nevyzbrojené technikou nedostane. Na tých miestach narastajúcej neurčitosti, tam kde sa končia hranice toho, čo rozpoznáme voľným okom, tam sa i kresba mení z jasnej a definitívnej na rozmazanú a mnohoznačnú. Tak ako prvý cyklus vyzdvihol Bočkayovu schopnosť robiť veci, ktoré sú uzavreté a ukončené, vyzdvihuje druhý cyklus intelektuálny, ba až vedecký charakter jeho tvorby. Poňatie tvorby ako bádania, ako výskumu, ku ktorému maliar pristupuje rovnako dôsledne, ako vedec v laboratóriu trpezlivo zaznamenávajúci výsledky dlhého radu meraní. A srdce podriadené rozumu.
Na výstave i na stránke galérie nájdete k Bočkayovej tvorbe dva výborné texty. Ten prvý napísal profesor Rudolf Fila, ktorý v šesťdesiatych rokoch Bočkaya viedol na SUPŠ. Druhý je od Aurela Hrabušického a napísal ho v roku 1995. Výstava potrvá do 3. júla. Autor je fotograf a pozorovateľ.
Výstava Milana Bočkaya v Galérii 19 sa volá Obrazy z minulého tisícročia. Pozvánka k výstave bola uvedená citátom G. K. Chestertona: „Minulosť už nie je, čo bývala." Vystavené sú tu dva cykly Bočkayových obrazov. Ten prvý bol vytvorený ako mimoškolská práca počas posledných ročníkov jeho štúdia na SUPŠ, druhý cyklus z polovice sedemdesiatych rokov vznikol krátko po ukončení jeho vysokoškolského štúdia. Zaujímavosť výstavy zvýrazňuje fakt, že oba cykly sú verejnosti napriek ich kvalite málo známe. Výstavu uviedli Otis Laubert s husľami, na ktoré nezahral, Aurel Hrabušický s prejavom, ktorý neprečítal a Milan Bočkay s nasadenou maskou ľahostajnosti, s ktorej pomocou to všetko prekonal.
Starší z vystavených cyklov čerpá zo zdrojov surrealizmu. Nemá v sebe ešte hĺbku neskorších Bočkayových prác, napriek tomu je zaujímavý jednoznačnosťou a absenciou váhania. Čistota, uzavretosť, jasná a zomknutá výpoveď vôbec nesedia k predstave osemnásťročného mladíka, hľadajúceho zatiaľ iba náznaky ciest, po ktorých sa bude v budúcnosti uberať. Schopnosť robiť iba to podstatné, doťahovať veci a neplytvať, to musí mať Bočkay zrejme už v génoch.
Druhý cyklus prináša súbor detailov ľudského tela alebo banálnych predmetov každodenného života. Prepletené prsty, záhyby chlpatého mužského brucha, pokrčený vankúš, žuvačka, vytlačená tuba, sieť. Bočkay tu hovorí o tajomstvách tohto sveta cez hyperrealistické zobrazenie povrchu. Akoby precíznym namaľovaním závoja bolo možné odhaliť to, čo je za ním ukryté. Banality tela a banality vecí sa stávajú podstatou, zmyslom a krásou. Nie náhodou Aurel Hrabušický hovorí o detailoch prepletených prstov ako o skulptúrach. A áno, krása záhybov chlpatého brucha, ktoré sa po odhalení závoju župana odrazu stáva mapou, krajinou, svetom, je nečakaná.
Oproti topografii tela stoja detaily vecí v nadživotnej veľkosti. Amorfná žuvačka bez jasne definovaného obrysu a popri nej vytlačená tuba z hliníka. Musíte pristúpiť až k nej, aby ste v detaile maľby odhalili hranice, cez ktoré sa oko nevyzbrojené technikou nedostane. Na tých miestach narastajúcej neurčitosti, tam kde sa končia hranice toho, čo rozpoznáme voľným okom, tam sa i kresba mení z jasnej a definitívnej na rozmazanú a mnohoznačnú. Tak ako prvý cyklus vyzdvihol Bočkayovu schopnosť robiť veci, ktoré sú uzavreté a ukončené, vyzdvihuje druhý cyklus intelektuálny, ba až vedecký charakter jeho tvorby. Poňatie tvorby ako bádania, ako výskumu, ku ktorému maliar pristupuje rovnako dôsledne, ako vedec v laboratóriu trpezlivo zaznamenávajúci výsledky dlhého radu meraní. A srdce podriadené rozumu.
Na výstave i na stránke galérie nájdete k Bočkayovej tvorbe dva výborné texty. Ten prvý napísal profesor Rudolf Fila, ktorý v šesťdesiatych rokoch Bočkaya viedol na SUPŠ. Druhý je od Aurela Hrabušického a napísal ho v roku 1995. Výstava potrvá do 3. júla. Autor je fotograf a pozorovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.