Nechcem písať o novej relácii Čo na to Mojsejovci, ktorá opäť dokázala nemožné, teda klesnúť ešte hlbšie, ako doteraz na najhlbšie mysliteľné televízne dno. Chcem sa len pozastaviť nad niečím, čo v spomínanej relácii opakovane zdôrazňoval Braňo Mojsej.
Ide o vyliečených – resp. dočasne abstinujúcich, pretože závislosť sa vyliečiť nedá – alkoholikov, narkomanov a iných závislákov. Braňo Mojsej často a rád zdôrazňuje, akým peklom v liečebni prešiel a ešte častejšie a rád dodáva, že oni sú tí praví hrdinovia hodní nášho obdivu. A nielen to, oni sú náš vzor!
Vzor! Keby to tliapal iba on sám, nestálo by to za reč, ale v podstate tá istá glorifikácia čoraz častejšie zaznieva aj zo serióznych článkov, relácií a dokumentov od intelektuálne podstatne lepšie disponovaných jedincov.
Nepochybujem o tom, že najprv klesnúť až na dno (hm, ďalšie dno v súvislosti s tým istým človekom) a potom sa dokázať vrátiť do obyčajného života, je strastiplná cesta. Tlieskam každému, kto to dokáže a prajem mu, aby našiel silu vydržať abstinovať navždy. Nepochybujem ani o tom, že človeka podobná skúsenosť môže osvietiť a on začne medzi ľuďmi šíriť dobro, lásku či iné hodnoty. Nerozumiem však tomu, prečo by som každého takého človeka mala nasledovať a obdivovať viac ako niekoho, kto sa na to dno nikdy nedostal. Vedie hádam cesta k výnimočnosti len cez protialkoholickú liečebňu?
Možnože ten, kto tou skúškou nemusel prejsť, mal šťastie na dobré gény, idylické detstvo, nenarazil na žiadny neprekonateľný problém či neodolateľné pokušenie. Ja teda takého šťastlivca osobne nepoznám, zato poznám mnohých, čo sa so svojimi nešťastnými génmi, detstvom, problémami a pokušeniami dokázali popasovať skôr, ako začali klesať, prípadne sa včas spamätali a vytiahli nahor aj bez liečby. Na to treba rovnako veľkú, ak nie väčšiu silu a odvahu. Žiaľ, každodenný slušný život bez excesov je pre médiá celkom nefotogenický a nudný. Ešteže všetci nežijeme len pre sledovanosť.
.elena Akácsová
www.t-station.sk
Ide o vyliečených – resp. dočasne abstinujúcich, pretože závislosť sa vyliečiť nedá – alkoholikov, narkomanov a iných závislákov. Braňo Mojsej často a rád zdôrazňuje, akým peklom v liečebni prešiel a ešte častejšie a rád dodáva, že oni sú tí praví hrdinovia hodní nášho obdivu. A nielen to, oni sú náš vzor!
Vzor! Keby to tliapal iba on sám, nestálo by to za reč, ale v podstate tá istá glorifikácia čoraz častejšie zaznieva aj zo serióznych článkov, relácií a dokumentov od intelektuálne podstatne lepšie disponovaných jedincov.
Nepochybujem o tom, že najprv klesnúť až na dno (hm, ďalšie dno v súvislosti s tým istým človekom) a potom sa dokázať vrátiť do obyčajného života, je strastiplná cesta. Tlieskam každému, kto to dokáže a prajem mu, aby našiel silu vydržať abstinovať navždy. Nepochybujem ani o tom, že človeka podobná skúsenosť môže osvietiť a on začne medzi ľuďmi šíriť dobro, lásku či iné hodnoty. Nerozumiem však tomu, prečo by som každého takého človeka mala nasledovať a obdivovať viac ako niekoho, kto sa na to dno nikdy nedostal. Vedie hádam cesta k výnimočnosti len cez protialkoholickú liečebňu?
Možnože ten, kto tou skúškou nemusel prejsť, mal šťastie na dobré gény, idylické detstvo, nenarazil na žiadny neprekonateľný problém či neodolateľné pokušenie. Ja teda takého šťastlivca osobne nepoznám, zato poznám mnohých, čo sa so svojimi nešťastnými génmi, detstvom, problémami a pokušeniami dokázali popasovať skôr, ako začali klesať, prípadne sa včas spamätali a vytiahli nahor aj bez liečby. Na to treba rovnako veľkú, ak nie väčšiu silu a odvahu. Žiaľ, každodenný slušný život bez excesov je pre médiá celkom nefotogenický a nudný. Ešteže všetci nežijeme len pre sledovanosť.
.elena Akácsová
www.t-station.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.