Františka Mikloška ozaj netreba čitateľom tohto časopisu predstavovať, a to ani ako človeka slova a písma. O to viac, že aj na stránkach .týždňa, no najmä na stránkach revue Impulz, iných kresťanských periodík, denníka SME, časopisu Pamäť národa či rôznych príležitostných zborníkov (žiaľ, najčastejšie v súvislosti s úmrtím dotyčného) publikoval v rokoch 1985 až 2010, ako píše v úvode knihy Peter Zajac, príležitostné texty. Názov knihy odkazuje na Abrahámovu otázku Hospodinovi v biblickom citáte z knihy Genesis, koľko spravodlivých môže zachrániť mesto. Pochopiteľne, človek váhal, či ich je dosť, no Hospodin ho (zdanlivo) upokojil: „Nezahubím kvôli desiatim.“ Ako to všetko neradostne dopadlo, dobre vieme.
Mikloškova kniha je zo všetkého najviac poctivým a vo väčšine prípadov hlboko osobným lúčením s celou generáciou, ktorá „zažila príkoria aj slobody“, ktorá sa nielen ocitla v prelome dejín, no ktorá sa sama zásadne pričinila o cestu medzi komunistickou zlovôľou a slobodou. Týchto ľudí stretával v disente aj v slobode. Pochopiteľne, nie náhodou tvoria os knihy príbehy ľudí viery, ako boli básnik Janko Silan či farár z Novote na Orave Laco Hagovský. „Všetkých týchto ľudí spája to, že vyrástli ešte za „starých čias“. Vyrástli v slobodnom, aj keď nie ľahkom ovzduší, študovali na zahraničných univerzitách, vedeli a vedia po latinsky, grécky a ovládajú takmer všetky svetové reči. Prešli päťdesiatymi rokmi a všetkými ďalšími skúškami a obstáli. Nedožili sa nikdy svetskej slávy – v jednej chvíli sa jej sami vzdali, lebo pochopili, že to, čo chcú robiť a žiť, neznesie kompromisy. V ich dielach to všetko bolo cítiť. Pomaly sa s touto generáciou lúčime. Je v tom čosi nesmierne smutné. Spolu s nimi odchádza od nás starý svet, európska kultivovanosť,“ píše Mikloško o svojich blízkych, dobrých ľuďoch.
Kniha má jeden podstatný presah. Nejde o antológiu významných osobností katolíckeho disentu, ako by sa mohlo zdať. Azda to neznie trúfalo, no podobne ako svojho času Ježiš, aj Mikloško má zvláštne pochopenie nie pre tých „jasných“, ale pre hľadajúcich (cestu k Bohu, pochopiteľne). Príbehy z knihy majú rôznu výpovednú silu, podľa toho, či sú skôr oficiálne, alebo osobné, no medzi najsilnejšie patrí ten o Dominikovi Tatarkovi, ktorý sa pri vete „ja si myslím“ rozišiel s komunistickým činiteľom Rudolfom Strechajom a nestal sa jeho tlačovým tajomníkom: „Ja si myslím. To je modlitba, pri ktorej sa človek stáva človekom. Bože, ja si myslím, možno sa mýlim, ale myslím si. Tu niekde si začína človek uvedomovať seba, tu sa aj stretá so svojím Bohom. Tu, kde sa človek začína vydávať na svoju cestu človečenstva, sa pre marxistu začína smrteľné nebezpečenstvo. Ja si myslím, ale čo ak zajtra si bude treba myslieť niečo iné? Môže ma to stáť hlavu!“ cituje Mikloško Tatarku.
V tejto knihe odrazu prestáva dávať veľký zmysel delenie na konzervatívcov a liberálov (napríklad Martin Bútora či Rudolf Chmel), na Slovákov a „tých druhých“ (Mikloško vyzdvihuje svojich českých aj maďarských priateľov), pretože jediným poctivým kritériom je smútok za odchádzajúcim svetom, ktorý títo ľudia pre neho zosobňujú. Nádej však ponúka v knihe zahrnutý Milan Šimečka, ktorý raz v časoch bezvýchodiskovosti povedal, že keď ide po ulici a vidí mladých ľudí, ktorí sa majú radi, mladé mamičky s kočíkmi, nadobúda presvedčenie, že život je silnejší ako všetky ideológie a nakoniec ich premôže. František Mikloško: Desať spravodlivých (Ľudia, knihy, dokumenty 1985 – 2010), Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011
Mikloškova kniha je zo všetkého najviac poctivým a vo väčšine prípadov hlboko osobným lúčením s celou generáciou, ktorá „zažila príkoria aj slobody“, ktorá sa nielen ocitla v prelome dejín, no ktorá sa sama zásadne pričinila o cestu medzi komunistickou zlovôľou a slobodou. Týchto ľudí stretával v disente aj v slobode. Pochopiteľne, nie náhodou tvoria os knihy príbehy ľudí viery, ako boli básnik Janko Silan či farár z Novote na Orave Laco Hagovský. „Všetkých týchto ľudí spája to, že vyrástli ešte za „starých čias“. Vyrástli v slobodnom, aj keď nie ľahkom ovzduší, študovali na zahraničných univerzitách, vedeli a vedia po latinsky, grécky a ovládajú takmer všetky svetové reči. Prešli päťdesiatymi rokmi a všetkými ďalšími skúškami a obstáli. Nedožili sa nikdy svetskej slávy – v jednej chvíli sa jej sami vzdali, lebo pochopili, že to, čo chcú robiť a žiť, neznesie kompromisy. V ich dielach to všetko bolo cítiť. Pomaly sa s touto generáciou lúčime. Je v tom čosi nesmierne smutné. Spolu s nimi odchádza od nás starý svet, európska kultivovanosť,“ píše Mikloško o svojich blízkych, dobrých ľuďoch.
Kniha má jeden podstatný presah. Nejde o antológiu významných osobností katolíckeho disentu, ako by sa mohlo zdať. Azda to neznie trúfalo, no podobne ako svojho času Ježiš, aj Mikloško má zvláštne pochopenie nie pre tých „jasných“, ale pre hľadajúcich (cestu k Bohu, pochopiteľne). Príbehy z knihy majú rôznu výpovednú silu, podľa toho, či sú skôr oficiálne, alebo osobné, no medzi najsilnejšie patrí ten o Dominikovi Tatarkovi, ktorý sa pri vete „ja si myslím“ rozišiel s komunistickým činiteľom Rudolfom Strechajom a nestal sa jeho tlačovým tajomníkom: „Ja si myslím. To je modlitba, pri ktorej sa človek stáva človekom. Bože, ja si myslím, možno sa mýlim, ale myslím si. Tu niekde si začína človek uvedomovať seba, tu sa aj stretá so svojím Bohom. Tu, kde sa človek začína vydávať na svoju cestu človečenstva, sa pre marxistu začína smrteľné nebezpečenstvo. Ja si myslím, ale čo ak zajtra si bude treba myslieť niečo iné? Môže ma to stáť hlavu!“ cituje Mikloško Tatarku.
V tejto knihe odrazu prestáva dávať veľký zmysel delenie na konzervatívcov a liberálov (napríklad Martin Bútora či Rudolf Chmel), na Slovákov a „tých druhých“ (Mikloško vyzdvihuje svojich českých aj maďarských priateľov), pretože jediným poctivým kritériom je smútok za odchádzajúcim svetom, ktorý títo ľudia pre neho zosobňujú. Nádej však ponúka v knihe zahrnutý Milan Šimečka, ktorý raz v časoch bezvýchodiskovosti povedal, že keď ide po ulici a vidí mladých ľudí, ktorí sa majú radi, mladé mamičky s kočíkmi, nadobúda presvedčenie, že život je silnejší ako všetky ideológie a nakoniec ich premôže. František Mikloško: Desať spravodlivých (Ľudia, knihy, dokumenty 1985 – 2010), Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.