Dokonca ani Simpsonovci zďaleka nemajú na Majku z Gurunu. Až prišiel Twin Peaks Davida Lyncha. Divný seriál. V podstate brutálny, pričom nemám rád ani horory, ani krváky a to ani tie intelektuálne. Twin Peaks ma dostal, každý diel bol udalosťou. A posledný obraz tridsiatej časti, to je vyvrcholenie ako hrom. Famóznu rolu má hudba. Dve dievčatá idú po ulici, je pekný deň, slniečko svieti, všetko je idylka, ale hudba hrá tak, že máte strach. Zvláštny, melancholický strach. Angelo Badalamenti je génius, z jednoduchých akordov vie vyskladať mrazivo fungujúcu hudbu, ktorá má ohromnú silu. Twin Peaks vo mne vyvolal až akúsi posadnutosť, na festivale sme jeden rok premietali všetky diely za sebou non stop, a potom od začiatku. Údajne tam aj nejakí ľudia non stop boli. Neviem, čo to s nimi urobilo, ja som raz pozeral celý seriál v priebehu týždňa a dopadlo to zaujímavo. V noci som mával vidiny, doma sa mi objavoval seriálový obor, v Bratislave som stretol trpaslíka v červenej košeli... Nebol to celkom trpaslík, bol vysoký, ale rovnako oblečený, vyskočil spoza rohu pri Modrom kostolíku, chytil ma za ruky, začal so mnou tancovať... je to prosto pekná umelecká príležitosť na zbláznenie, so žiadnym iným filmovým dielom som nič podobné nezažil. A teraz začal chodiť znova na jednom z milióna televíznych kanálov. Po česky. Už som videl prvé diely. Páči sa mi, že sa mi stále páči jeho pomalosť, som prekvapený, že niektoré scény viem naspamäť – ani som o tom netušil. A keď počujem meno Zdeňek Mahdal, ktorý toho určite nadaboval neúrekom, hneď vidím knísajúce sa stromy okolo tohto malého mestečka, kde „nikto nie je nevinný“. Úžasný slogan, občas naň myslím, keď prechádzam malebnými zákutiami nášho pokojného Slovenska a v hlave mi znejú mólové syntiakové akordy Angela Badalamentiho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.