Firma Tatravest Zuberec, ktorá už prevádzkuje v oblasti Brestovej a Salatína v Roháčoch tri zjazdovky, sedačkovú lanovku a lyžiarsky vlek, navrhuje masívnu výstavbu nových lanoviek a vlekov – až na hrebeň pohoria, kde by mala stáť aj vyhliadková reštaurácia. V čom je problém?
.ale prečo nie, poviete si možno v duchu. Títo piati príčinliví „oravskí chlapci“ s potrebným politickým krytím však vstupujú do najprísnejšie chránených zón, biotopov kamzíka, svišťa a iných vzácnych živočíchov. Pozoruhodné pritom je, že rozsahom zamýšľanej výstavby ide o čosi, čo prekonáva aj zámery developerov v troch iných nosných tatranských strediskách zimných športov, na Štrbskom plese, v okolí Smokovcov a v Tatranskej Lomnici. V pôvodnom zámere, ktorý Tatravest už medzičasom zmiernil, uvažoval o výstavbe siedmich lanoviek a lyžiarskych vlekov, ako aj piatich nových zjazdoviek. Samozrejme, ráta sa s ďalším výrubom lesa a zásahmi do najprísnejšie chránených území v 5. stupni ochrany, ktoré sú aj v rámci neustále odsúvanej zonácie TANAP-u navrhované do zóny A.
Príznačné sú aj reakcie verejnej mienky, už tak trochu letargickej, ktorá je po frustrujúcich sporoch o ťažbu kalamitného dreva v Tichej a Kôprovej doline unavená viacerými frontovými líniami medzi záujmami ochrany životného prostredia a podnikania v cestovnom ruchu.
.o boháčoch na hrebeni
Zoológ z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Ľudovít Kocian píše (SME 14. 9.) o lyžiarskom cirkuse v Tatrách, pričom o zámere otvoriť nové, doteraz nesprístupnené doliny dodáva: „Nazdávam sa, že vyvezením boháčov na hrebeň Roháčov sa potlačí vysokohorský ekosystém, ktorý bol doteraz od takejto pseudoturistiky predsa len relatívne filtrovaný.“
Základné fakty sú jasné. Smrečiny v uvedených lokalitách vlastnia a užívajú Štátne lesy TANAP-u. Nepatria teda urbárskym spoločenstvám ako lesy na južných svahoch. Zdá sa, že vlastník pragmaticky zvolil vyčkávaciu taktiku. Uvidí sa, či si to Tatravest na úradoch a ministerstvách vybaví. Viaceré indície však naznačujú, že už to majú vybavené a „zichrované“, a to nielen preto, že jeden zo spoločníkov Tatravestu si kamarátsky tyká s ministrom životného prostredia, ale aj preto, že na úradníkov v štátnej správe je podľa našich informácií vyvíjaný nátlak, aby tomu nekládli odpor. Predmetné pozemky na severných svahoch Roháčov ležia pritom v katastri dynamicky sa rozvíjajúcej obce Zuberec, kde v posledných rokoch vyrástli mnohé penzióny. Starosta Vladimír Šiška sa k sporu o najprísnejšie chránené územia nechce vyjadrovať: „To rád prenechám odborníkom z ochrany prírody, my ako obec však skvalitnenie a dobudovanie zariadení, akými sú parkoviská či komunikácie, podporujeme.“
Nijaký rozumný človek, samozrejme, nepopiera potrebu skvalitnenia služieb v cestovnom ruchu (tá rozbitá príjazdová cesta od Zuberca a zablatené parkovisko sú ozaj nedôstojné), treba sa však opýtať na rozumnú mieru. A tou by vleky a reštaurácia až na vrchole evidentne neboli.
Je notoricky známym faktom, že Tatry sú malé, a preto je akékoľvek porovnávanie s inými, väčšími pohoriami scestné. Paralela s vlekmi a reštauráciami na hrebeňoch v Alpách prosto neobstojí. V okolí Salatína máme klenoty vysokohorskej prírody, kde sa s obrovským úsilím podarilo vrátiť kamzíky, ktoré pytliaci po roku 1989 takmer vyhubili. Sú to krehké ekosystémy, územia zaradené do európskeho systému Natura 2000. Takých je však na Slovensku viac, pričom nové vedenie rezortu životného prostredia vystupuje skôr ako arbiter developerov než ako ochranca týchto „zbytočne veľkých“ území. V predmetnom spore okolo Roháčov bude skúšobným kameňom to, aké odborné stanovisko k stavbe novej sedačkovej lanovky vypracuje podľa metodiky EIA pre Krajský úrad životného prostredia (KÚ ŽP) v Žiline štátna ochrana prírody. To potom KÚ ŽP môže, ale aj nemusí akceptovať.
„Súčasná sedačka sa končí ešte v zóne lesa. Najviac nás trápi, že ak sa dostane Tatravest lanovkami a zjazdovkami až na hrebeň, ohrozí to a zničí stanovištia kamzíka a svišťa. Dnes sa na hrebeň dostanú ľudia iba po vlastných, a tých nie je až tak veľa. Lanovky však dovezú masových turistov, ktorí narobia hluk a budú necitliví k prírode,“ obáva sa zoologička zo Správy TANAP-u v Liptovskom Mikuláši Vlasta Kacerová.
.nám ide o biotop človeka
„A z ktorej strany brehu ste vy?“ opýtal sa ma nedôverčivo jeden z piatich spoločníkov Tatravestu Zuberec Stanislav Jantolák, ktorý bol pred rokom 1989 krátko aj predsedom MNV v dedine. Vysvetľujem dvojzmyselne, že bývam na ľavom brehu Dunaja, pričom mi je jasné, na čo sa pýta.
Prvý vlek získal Tatravest v 90. rokoch od bývalej Telovýchovnej jednoty, sedačku postavili v roku 2003. Týchto päť podnikateľov, všetko autochtónnych Zuberčanov, má pestré pozadie. Dvaja z nich sa zaoberali ťažbou a predajom dreva, tretí je bývalý robotník a tréner lyžovania, zvyšní dvaja sú inžinieri. Firma v regióne vystupuje až príliš sebavedome. Mali prešliapané svoje „chodníčky“ k ľuďom z Dzurindovej vlády (za jeho éry vyrúbali približne 700 kubíkov dreva v 200-ročnom poraste pod kosodrevinou), no dnešná garnitúra je im, zdá sa, ešte viac naklonená.
„Teraz sa zaoberáme dobudovaním chýbajúcich služieb, ktoré zabezpečia ďalší rozvoj strediska. Úschovňa lyží, servis, technické zázemie, parkovisko – to všetko sú základné potreby. A myslím si, že k vrcholovej stanici patrí aj taký jednoduchý bufetík,“ odpovedá Jantolák na otázku, čo presne mysleli pod zámerom vyhliadkovej reštaurácie pod vrcholom Salatína. Fajn, ideme ďalej. Pýtam sa na kamzíky. Jantolák sa povznesene usmeje: „Nám bude niekto rozprávať? My sme tu domáci a vieme, že kamzíky tam žiadne nie sú, žijú o dve doliny ďalej. Vychádzame z toho, že hlavný a pre nás najdôležitejší je biotop človeka, až potom hodnotíme faunu a flóru. Človeka si vážime najviac, jemu sa budeme ukláňať. Je to tak. Darmo mi bude niekto oponovať.“
Jantolák ešte sebavedome dodá čosi v zmysle, že Tatravest určite nájde dohodu so štátnou ochranou prírody: „Vieme sa vždy dohodnúť,“ povie veľavravne.
.hrozí zničenie tretiny Roháčov?
Ján Bistar zo Zuberca pracuje 35 rokov ako dobrovoľný člen Horskej služby, okrem toho šéfuje miestnemu urbáru a štyri roky robí strážcu prírody. O tvrdení Jantoláka, že kamzíky na miestach zámeru výstavby nežijú, si myslí svoje: jednoducho tam žijú. Aj v spore o stavbu nových lyžiarskych zariadení na hrebeni Roháčov v oblasti Zverovka-Spálená má jasno: „Je to šialenstvo, bude to znamenať zničenie tretiny Roháčov.“
Bistar sleduje turistiku v tomto kraji odmalička. Otec ho už ako malého chlapca vyvážal – spoločne so sudmi piva – na Tatliakovu chatu, ktorá potom v roku 1963 vyhorela. Spomína, že vtedy (aj dnes) chodili do Roháčov najmä skromnejší Moraváci, pričom Pražáci uprednostňovali honosnejšie zariadenia vo Vysokých Tatrách. „Turizmus aj lyžovanie boli kedysi únosné, návštevníci neohrozovali kamzíky, ktoré mali stanovištia vždy priamo na hrebeni. Aj keď sa vtedy lyžovalo medzi Tatliakovou chatou a Roháčskymi plesami, bolo to ešte v symbióze s okolím,“ vysvetľuje Bistar a dodáva, že Tatravest ide urobiť čosi, čo sa nepodarilo vďaka masívnemu odporu milovníkov hôr ani komunistom v 70. rokoch.
V tejto oblasti odborníci registrujú najzápadnejší výskyt kamzíka tatranského, ktorý má dva primáty: je glaciálnym reliktom (čiže pozostatkom doby ľadovej) a súčasne aj tatranským endemitom, čiže poddruhom kamzíka vrchovského, ktorý nežije nikde inde vo svete, iba v našich Tatrách. Je teda viac ako zrejmé, že tu máme unikát. A pritom sa tento mimoriadne vzácny živočíšny druh po roku 1989 ocitol takmer pred vyhynutím. Jeho stavy sa vinou pytliakov znížili v danej oblasti z počtu 25 až 30 kusov takmer na nulu. „Pytliaci vymlátili, čo sa dalo. Hlavne medzi Poliakmi na Podhalí je to až takmer rodinná tradícia. Prechádzali na naše územie a lovili kamzíky pre lukratívnu korisť; kožu, rožky či bezoárové gule v žalúdku, ktoré naivní ľudia považujú za afrodiziakum. Raz chytili dokonale vyzbrojenú partiu, ktorá v noci prechádzala cez Kasprov vrch. Boli vyzbrojení krátkou aj dlhšou rozoberateľnou zbraňou s tlmičom, mali binokulár americkej výroby, infraprístroj na nočné videnie...“ opisuje nedávnu minulosť zoológ Raduch. V alarmujúcej situácii TANAP preto v rokoch 2001 až 2005 realizoval program záchrany kamzíka. Vďaka obetavosti a nasadeniu desiatok ľudí sa stavy postupne stabilizovali. Má azda ich úsilie vyjsť teraz navnivoč?
A to ešte nehovoríme o svišťoch. Pracovník Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši Pavel Ballo, ktorý sa ich výskumu dlhodobo venuje, zistil, že v oblasti od vrchu Zuberec po dolinku Tmavá Spálená sa nachádza sedem kolónií svišťa s existenciou unikátneho komunikačného koridoru v úseku Brestová – Salatín – Skriniarky – Predná Brestová, teda presne na miestach zamýšľanej výstavby nových lyžiarskych zariadení. Takáto migračná cesta svišťa pritom nebola doposiaľ zistená nielen inde v Tatrách, ale nie je známa ani z alpských krajín. Človek alebo kamzík či svišť? Otázka však neznie iba takto priamočiaro. V hre sú aj iné súvislosti. Uvedené severné svahy Roháčov sú extrémne lavinózne, na čo pred pár rokmi v Spálenom žľabe svojimi životmi doplatila skupina nedisciplinovaných Čechov. Radšej nemyslieť, čo by sa stalo, keby sa lavína bola spustila počas frekventovaného dňa pri množstve lyžiarov.
Dnešná vláda sa správa k záujmom o ochranu prírody ešte bezohľadnejšie ako tá predchádzajúca, pravicová. Nie o človeka, ale o dobrý biznis ide dnes na horách. Miera klientelistického prepojenia investorov s politikmi je bezprecedentná, vidina miliárd z európskych fondov tiež, veď stavať v okolí Pribyliny chce aj generálny riaditeľ sekcie ministerstva životného prostredia. Otázna je tak už iba miera statočnosti či strachu radových pracovníkov štátnej ochrany prírody. Práve ich stanoviská nadriadení opäť raz prepracúvajú podľa „pokynov zhora“. Prípadne ich decentne upozornia, aby si uvedomili, kde pracujú a čie zadanie plnia.
.andrej Bán
.ale prečo nie, poviete si možno v duchu. Títo piati príčinliví „oravskí chlapci“ s potrebným politickým krytím však vstupujú do najprísnejšie chránených zón, biotopov kamzíka, svišťa a iných vzácnych živočíchov. Pozoruhodné pritom je, že rozsahom zamýšľanej výstavby ide o čosi, čo prekonáva aj zámery developerov v troch iných nosných tatranských strediskách zimných športov, na Štrbskom plese, v okolí Smokovcov a v Tatranskej Lomnici. V pôvodnom zámere, ktorý Tatravest už medzičasom zmiernil, uvažoval o výstavbe siedmich lanoviek a lyžiarskych vlekov, ako aj piatich nových zjazdoviek. Samozrejme, ráta sa s ďalším výrubom lesa a zásahmi do najprísnejšie chránených území v 5. stupni ochrany, ktoré sú aj v rámci neustále odsúvanej zonácie TANAP-u navrhované do zóny A.
Príznačné sú aj reakcie verejnej mienky, už tak trochu letargickej, ktorá je po frustrujúcich sporoch o ťažbu kalamitného dreva v Tichej a Kôprovej doline unavená viacerými frontovými líniami medzi záujmami ochrany životného prostredia a podnikania v cestovnom ruchu.
.o boháčoch na hrebeni
Zoológ z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Ľudovít Kocian píše (SME 14. 9.) o lyžiarskom cirkuse v Tatrách, pričom o zámere otvoriť nové, doteraz nesprístupnené doliny dodáva: „Nazdávam sa, že vyvezením boháčov na hrebeň Roháčov sa potlačí vysokohorský ekosystém, ktorý bol doteraz od takejto pseudoturistiky predsa len relatívne filtrovaný.“
Základné fakty sú jasné. Smrečiny v uvedených lokalitách vlastnia a užívajú Štátne lesy TANAP-u. Nepatria teda urbárskym spoločenstvám ako lesy na južných svahoch. Zdá sa, že vlastník pragmaticky zvolil vyčkávaciu taktiku. Uvidí sa, či si to Tatravest na úradoch a ministerstvách vybaví. Viaceré indície však naznačujú, že už to majú vybavené a „zichrované“, a to nielen preto, že jeden zo spoločníkov Tatravestu si kamarátsky tyká s ministrom životného prostredia, ale aj preto, že na úradníkov v štátnej správe je podľa našich informácií vyvíjaný nátlak, aby tomu nekládli odpor. Predmetné pozemky na severných svahoch Roháčov ležia pritom v katastri dynamicky sa rozvíjajúcej obce Zuberec, kde v posledných rokoch vyrástli mnohé penzióny. Starosta Vladimír Šiška sa k sporu o najprísnejšie chránené územia nechce vyjadrovať: „To rád prenechám odborníkom z ochrany prírody, my ako obec však skvalitnenie a dobudovanie zariadení, akými sú parkoviská či komunikácie, podporujeme.“
Nijaký rozumný človek, samozrejme, nepopiera potrebu skvalitnenia služieb v cestovnom ruchu (tá rozbitá príjazdová cesta od Zuberca a zablatené parkovisko sú ozaj nedôstojné), treba sa však opýtať na rozumnú mieru. A tou by vleky a reštaurácia až na vrchole evidentne neboli.
Je notoricky známym faktom, že Tatry sú malé, a preto je akékoľvek porovnávanie s inými, väčšími pohoriami scestné. Paralela s vlekmi a reštauráciami na hrebeňoch v Alpách prosto neobstojí. V okolí Salatína máme klenoty vysokohorskej prírody, kde sa s obrovským úsilím podarilo vrátiť kamzíky, ktoré pytliaci po roku 1989 takmer vyhubili. Sú to krehké ekosystémy, územia zaradené do európskeho systému Natura 2000. Takých je však na Slovensku viac, pričom nové vedenie rezortu životného prostredia vystupuje skôr ako arbiter developerov než ako ochranca týchto „zbytočne veľkých“ území. V predmetnom spore okolo Roháčov bude skúšobným kameňom to, aké odborné stanovisko k stavbe novej sedačkovej lanovky vypracuje podľa metodiky EIA pre Krajský úrad životného prostredia (KÚ ŽP) v Žiline štátna ochrana prírody. To potom KÚ ŽP môže, ale aj nemusí akceptovať.
„Súčasná sedačka sa končí ešte v zóne lesa. Najviac nás trápi, že ak sa dostane Tatravest lanovkami a zjazdovkami až na hrebeň, ohrozí to a zničí stanovištia kamzíka a svišťa. Dnes sa na hrebeň dostanú ľudia iba po vlastných, a tých nie je až tak veľa. Lanovky však dovezú masových turistov, ktorí narobia hluk a budú necitliví k prírode,“ obáva sa zoologička zo Správy TANAP-u v Liptovskom Mikuláši Vlasta Kacerová.
.nám ide o biotop človeka
„A z ktorej strany brehu ste vy?“ opýtal sa ma nedôverčivo jeden z piatich spoločníkov Tatravestu Zuberec Stanislav Jantolák, ktorý bol pred rokom 1989 krátko aj predsedom MNV v dedine. Vysvetľujem dvojzmyselne, že bývam na ľavom brehu Dunaja, pričom mi je jasné, na čo sa pýta.
Prvý vlek získal Tatravest v 90. rokoch od bývalej Telovýchovnej jednoty, sedačku postavili v roku 2003. Týchto päť podnikateľov, všetko autochtónnych Zuberčanov, má pestré pozadie. Dvaja z nich sa zaoberali ťažbou a predajom dreva, tretí je bývalý robotník a tréner lyžovania, zvyšní dvaja sú inžinieri. Firma v regióne vystupuje až príliš sebavedome. Mali prešliapané svoje „chodníčky“ k ľuďom z Dzurindovej vlády (za jeho éry vyrúbali približne 700 kubíkov dreva v 200-ročnom poraste pod kosodrevinou), no dnešná garnitúra je im, zdá sa, ešte viac naklonená.
„Teraz sa zaoberáme dobudovaním chýbajúcich služieb, ktoré zabezpečia ďalší rozvoj strediska. Úschovňa lyží, servis, technické zázemie, parkovisko – to všetko sú základné potreby. A myslím si, že k vrcholovej stanici patrí aj taký jednoduchý bufetík,“ odpovedá Jantolák na otázku, čo presne mysleli pod zámerom vyhliadkovej reštaurácie pod vrcholom Salatína. Fajn, ideme ďalej. Pýtam sa na kamzíky. Jantolák sa povznesene usmeje: „Nám bude niekto rozprávať? My sme tu domáci a vieme, že kamzíky tam žiadne nie sú, žijú o dve doliny ďalej. Vychádzame z toho, že hlavný a pre nás najdôležitejší je biotop človeka, až potom hodnotíme faunu a flóru. Človeka si vážime najviac, jemu sa budeme ukláňať. Je to tak. Darmo mi bude niekto oponovať.“
Jantolák ešte sebavedome dodá čosi v zmysle, že Tatravest určite nájde dohodu so štátnou ochranou prírody: „Vieme sa vždy dohodnúť,“ povie veľavravne.
.hrozí zničenie tretiny Roháčov?
Ján Bistar zo Zuberca pracuje 35 rokov ako dobrovoľný člen Horskej služby, okrem toho šéfuje miestnemu urbáru a štyri roky robí strážcu prírody. O tvrdení Jantoláka, že kamzíky na miestach zámeru výstavby nežijú, si myslí svoje: jednoducho tam žijú. Aj v spore o stavbu nových lyžiarskych zariadení na hrebeni Roháčov v oblasti Zverovka-Spálená má jasno: „Je to šialenstvo, bude to znamenať zničenie tretiny Roháčov.“
Bistar sleduje turistiku v tomto kraji odmalička. Otec ho už ako malého chlapca vyvážal – spoločne so sudmi piva – na Tatliakovu chatu, ktorá potom v roku 1963 vyhorela. Spomína, že vtedy (aj dnes) chodili do Roháčov najmä skromnejší Moraváci, pričom Pražáci uprednostňovali honosnejšie zariadenia vo Vysokých Tatrách. „Turizmus aj lyžovanie boli kedysi únosné, návštevníci neohrozovali kamzíky, ktoré mali stanovištia vždy priamo na hrebeni. Aj keď sa vtedy lyžovalo medzi Tatliakovou chatou a Roháčskymi plesami, bolo to ešte v symbióze s okolím,“ vysvetľuje Bistar a dodáva, že Tatravest ide urobiť čosi, čo sa nepodarilo vďaka masívnemu odporu milovníkov hôr ani komunistom v 70. rokoch.
V tejto oblasti odborníci registrujú najzápadnejší výskyt kamzíka tatranského, ktorý má dva primáty: je glaciálnym reliktom (čiže pozostatkom doby ľadovej) a súčasne aj tatranským endemitom, čiže poddruhom kamzíka vrchovského, ktorý nežije nikde inde vo svete, iba v našich Tatrách. Je teda viac ako zrejmé, že tu máme unikát. A pritom sa tento mimoriadne vzácny živočíšny druh po roku 1989 ocitol takmer pred vyhynutím. Jeho stavy sa vinou pytliakov znížili v danej oblasti z počtu 25 až 30 kusov takmer na nulu. „Pytliaci vymlátili, čo sa dalo. Hlavne medzi Poliakmi na Podhalí je to až takmer rodinná tradícia. Prechádzali na naše územie a lovili kamzíky pre lukratívnu korisť; kožu, rožky či bezoárové gule v žalúdku, ktoré naivní ľudia považujú za afrodiziakum. Raz chytili dokonale vyzbrojenú partiu, ktorá v noci prechádzala cez Kasprov vrch. Boli vyzbrojení krátkou aj dlhšou rozoberateľnou zbraňou s tlmičom, mali binokulár americkej výroby, infraprístroj na nočné videnie...“ opisuje nedávnu minulosť zoológ Raduch. V alarmujúcej situácii TANAP preto v rokoch 2001 až 2005 realizoval program záchrany kamzíka. Vďaka obetavosti a nasadeniu desiatok ľudí sa stavy postupne stabilizovali. Má azda ich úsilie vyjsť teraz navnivoč?
A to ešte nehovoríme o svišťoch. Pracovník Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši Pavel Ballo, ktorý sa ich výskumu dlhodobo venuje, zistil, že v oblasti od vrchu Zuberec po dolinku Tmavá Spálená sa nachádza sedem kolónií svišťa s existenciou unikátneho komunikačného koridoru v úseku Brestová – Salatín – Skriniarky – Predná Brestová, teda presne na miestach zamýšľanej výstavby nových lyžiarskych zariadení. Takáto migračná cesta svišťa pritom nebola doposiaľ zistená nielen inde v Tatrách, ale nie je známa ani z alpských krajín. Človek alebo kamzík či svišť? Otázka však neznie iba takto priamočiaro. V hre sú aj iné súvislosti. Uvedené severné svahy Roháčov sú extrémne lavinózne, na čo pred pár rokmi v Spálenom žľabe svojimi životmi doplatila skupina nedisciplinovaných Čechov. Radšej nemyslieť, čo by sa stalo, keby sa lavína bola spustila počas frekventovaného dňa pri množstve lyžiarov.
Dnešná vláda sa správa k záujmom o ochranu prírody ešte bezohľadnejšie ako tá predchádzajúca, pravicová. Nie o človeka, ale o dobrý biznis ide dnes na horách. Miera klientelistického prepojenia investorov s politikmi je bezprecedentná, vidina miliárd z európskych fondov tiež, veď stavať v okolí Pribyliny chce aj generálny riaditeľ sekcie ministerstva životného prostredia. Otázna je tak už iba miera statočnosti či strachu radových pracovníkov štátnej ochrany prírody. Práve ich stanoviská nadriadení opäť raz prepracúvajú podľa „pokynov zhora“. Prípadne ich decentne upozornia, aby si uvedomili, kde pracujú a čie zadanie plnia.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.