Najradšej by tento rozhovor robil po konci sezóny. Priletel z dejiska majstrovstiev sveta v Osake a onedlho ho čakali preteky v Taliansku. Potom míting v Dubnici a Svetové atletické finále v Stuttgarte. Medzitým tvrdý tréning. Napokon si však chvíľu našiel.
Stretli sme sa v čase, keď už väčšina sleduje večerný film. Stál vo dverách trnavského atletického štadióna, vonku lialo ako z krhly a on sa spokojne usmieval. Bronzový kladivár Libor Charfreitag.
.vy sa z toho dažďa tešíte?
Mám takéto počasie rád. Konečne sa dobre vyspím. V Osake bolo veľmi teplo. Ani som si nestačil utierať pot. V Dallase máme tiež podobné počasie, ale tam je všade klimatizácia. Bez nej by sa to nedalo vydržať.
.pred desiatimi rokmi ste odišli študovať na prestížnu dallaskú Southern Methodist University (SMU). Ako ste sa tam vlastne dostali?
Ako devätnásťročný som sa v roku 1996 kvalifikoval na majstrovstvá sveta juniorov do austrálskeho Sydney. Po návrate domov som dostal ponuky z amerických univerzít. Jedna bola do mesta Moskva v štáte Idaho. Pôvodne som mal ísť tam, ale v januári 1997 som stratil kontakt s tamojším trénerom. V apríli mi potom poslali fax z Dallasu od môjho súčasného trénera Dava Wollmana, či by som nechcel ísť študovať tam. Bolo to moje najdôležitejšie rozhodnutie v živote. Som rád, že som nezaváhal a išiel som to vyskúšať.
.prečo si americké univerzity hľadajú športovcov v zahraničí? Nemajú dosť vlastných?
Talentov majú neúrekom. Ale šport je takou prestížnou súčasťou univerzity, že tréneri sa snažia zostaviť čo najlepší tím. Vďaka internetu sledujú výsledky mladých po celom svete. Ja som vtedy nepatril medzi najlepších. Na tých juniorských majstrovstvách sveta som skončil trinásty, v polovici štartového poľa. Ale ponuky posielajú viacerým. Naša univerzita každoročne odoslala okolo 350 listov adeptom z celého sveta. Pozitívnu odpoveď dostali možno od troch, piatich. O kvalitných atlétov je medzi americkými univerzitami veľká bitka.
.v niektorých športoch v devätnástich vrcholí kariéra, v kladive je to naopak. Všetko máte pred sebou. Dá sa tak skoro odhadnúť kvalita pretekára?
Je to risk. Neraz sa tréner popálil, keď z vysloveného talentu napokon nebolo nič. Mladí zistili, aké sú výhody vysokoškolského života v Amerike a už sa športu nevenovali tak, ako by sa patrilo. Ale keď sa dnes pozrieme na mužskú seniorskú špičku, málokto bol medzi juniormi najlepší, väčšinou boli priemerní.
.univerzitný šport v Amerike je na celkom inej úrovni ako u nás...
Ľudia tým žijú. Na futbalové zápasy sú vypredané štadióny, chodí tam osemdesiat, stotisíc ľudí. Vysokoškolský šport má ohromnú propagáciu.
.aký bol na SMU záujem o atletiku?
Veľký, ale nie až taký, ako na väčších školách. Naša je privátna, má asi 10-tisíc študentov. Ale sú univerzity v Texase, napríklad v hlavnom meste Austine, kde chodí 60-70-tisíc študentov. Atletické preteky, takzvané Texas Relays, Texaské štafety, sú tam vypredané. V hľadisku je aj päťdesiattisíc divákov. Je to také prestížne podujatie, že tam chodí aj veľa profesionálov.
.vychádzajú na univerzite v ústrety študentom športovcom?
V tom bol obrovský rozdiel v porovnaní so Slovenskom. V USA som si rozvrh vyskladal tak, aby som mal hodiny za sebou a zvyšný čas sa mohol venovať tréningu. Doobeda som študoval, poobede trénoval. Navyše sme mali všetko na skok v areáli univerzity. Doma som študoval jeden semester na Trnavskej univerzite. Rozvrh mi pevne stanovili tak, že som nestíhal trénovať. Čo sa dalo stihnúť za štyri hodiny, som mal roztiahnuté po celom dni. Venovať sa u nás plnohodnotne vysokoškolskému štúdiu a zároveň vrcholovému športu je takmer nemožné.
.aké predmety ste na SMU študovali?
Biznis financie.Musel som sa pripravovať rovnako, ako akýkoľvek iný študent – nešportovec. Mám ukončené štvorročné bakalárske štúdium. Vzhľadom na prípravu na olympiádu v Sydney mi to však trvalo o rok dlhšie. Z dvojročného magisterského štúdia ekonomiky mám takmer polovicu. Potom nám však, vraj pre nedostatok financií, zrušili na univerzite mužský atletický tím a prišiel som o štipendium. Magisterské štúdium som už nedokončil. Hádam sa mi to ešte podarí, ale potreboval by som 40-tisíc dolárov.
.v Amerike trávite vždy pol roka, absolvujete tam zimnú prípravu. Ako sa vám v Dallase žije?
Nie je to také fantastické, ako si možno niektorí predstavujú. Nič nedostanete zadarmo. Keď to porovnám s Európou, v Amerike sa mi zdá všetko väčšie. Väčšie autá, postele, byty, parkoviská aj porcie v reštaurácii. Okrem trénera sa o všetko starám sám, nikto okolo mňa neskáče.
Nemám maséra ani kondičného trénera. Jedným z najväčších pozitív je, že mám dobrých tréningových partnerov. Navyše, posilňovňa i vrhačský sektor sú tam omnoho kvalitnejšie, čo je pre mňa nesmierne dôležité.
.zrejme ste zažili aj iný prístup k tréningu...
Určite. A neplatí to len v športe, ale aj celkovo v živote. Ľudia rozmýšľajú pozitívne. Je tam úplne iná nálada ako na Slovensku. Najprv ma naučili, že musím svojmu športu porozumieť. U nás mi dovtedy hovorili, ako mám trénovať, bez toho, aby som chápal, prečo to tak je. Dostal som tréningový plán a hotovo. Bez diskusie. Nedalo sa s tým nič urobiť, ani keď som videl, že je to nereálne. V Amerike je to presne naopak. Tréner mi povie svoju predstavu a potom sa o tom zhovárame. Sme skôr partneri, spoločne sa zlepšujeme.
.naši tréneri sa ani za tie roky neposunuli ďalej?
Problém je, že väčšina z nich je zo starej generácie. Nechcú sa zlepšovať. Napriek tomu, že dnes už vďaka internetu nie je problém dostať sa k literatúre. Česť výnimkám. Najmä v technických disciplínach sa vývoj posúva dopredu. To, čo platilo v osemdesiatych rokoch, je už dávno prekonané.
.v Dallase je asi celkom iná nálada v tíme...
V Amerike sa na tréningu vždy myslí pozitívne. Tam ma nikdy nepotopia. Ani keď mám zlý deň a pokazím preteky. Naopak, ešte mi povedia, že to nebolo až také zlé, good job a nabudúce to bude lepšie, pretože ja na to mám. Ustavične cítim pozitívnu motiváciu. Tu ideme na majstrovstvá sveta a šéftréner mi pred kvalifikáciou povie: „Ty budeš rád, keď dnes hodíš 75 metrov.“ Keď atlét počuje niečo také negatívne pred súťažou, nahlodá to jeho sebavedomie, aj keď si pôvodne myslel, že má na viac.
.na majstrovstvách sveta v Osake ste vybojovali fantastický bronz. V čom bola iná vaša motivácia v porovnaní s predchádzajúcimi šampionátmi?
Predtým som sa s postupom do finále vždy uspokojil. Vedel som, že doma už nebude hanba, pretože som ako-tak uspel. Vtedy sa telo uvoľní a hlava sa už nedokáže vybičovať k lepšiemu výkonu. Tento rok to bolo iné, darilo sa mi od začiatku sezóny a moje sebavedomie stúpalo. Bez problémov som zvládol kvalifikáciu. Do finále sme postúpili najlepší dvanásti, v mojej disciplíne nevypadol žiadny favorit. Nemal som však dôvod na nervozitu. Keď som vstupoval do kruhu na posledný šiesty pokus, bronz som mal istý. No chcel som striebro. Nechcel som sa uspokojiť s tým pocitom, že mám medailu.
.nad zlatom ste neuvažovali?
Nie, cítil som, že na tých Tichonovových 83,63 metra nemám. V živote som tak ďaleko nehodil. Ale pred začiatkom súťaže som veril, že ho zdolám.
.vo finále ste hodili 81,60 metra. Laikovi sa pri takej vzdialenosti môžu tie dva metre, čo vás delili od zlata, zdať ako relatívne krátka vzdialenosť...
Na osemdesiatmetrovej úrovni je neuveriteľne ťažké zlepšiť sa aj o pár centimetrov. Posun o pol metra je asi takým výkonom, akoby ste sa dostali zo 60 na 65 metrov. Zlepšiť sa o dva metre z 81 na 83 môže predstavovať dva-tri roky tvrdej práce.
.kde je hranica, kam sa kladivom dá dohodiť? Čo je ešte v ľudských silách?
Myslím si, že čistým spôsobom sa dá hodiť ďalej, ako je súčasný svetový rekord, čo je 86,74 metra. Ale to by museli byť takmer ideálne okolnosti, talent, forma, kvalitní súperi, počasie, kruh, kladivárska obuv. Verím tomu, že sa dá hodiť 87 metrov. Ešte ďalej, 90 metrov, je už takmer šialené. No a sto metrov, to je podľa mňa fyzicky nemožné.
.spomenuli ste čistý spôsob dosahovania výkonov. V atletike je aj veľa nečistého. Koľko športovcov je podľa vás v predstihu pred dopingovými komisármi?
Neviem. Určite sa dopuje, ale nemám žiaden dôkaz. To sú veci, o ktorých sa rozpráva na mítingoch, v zákulisí, čosi sa dočítate v novinách. Teraz v Osake bol rekordný počet kontrol, ale prichytili jediného atléta. Ja síce svojich kladivárskych kolegov poznám, ale netrávim s nimi všetok čas, nevidím im do súkromia. A nefunguje to tak, že by sa niekto s dopingom medzi ostatnými chválil.
.ale predsa len, nemáte podozrenie?
Sú určité podozrivé situácie... Robili to Bielorusi alebo Gréci, ukázali sa na začiatku sezóny, a potom až na vrchole – olympiáde, majstrovstvách sveta alebo Európy a získavali medaily. Mítingy, ktoré vynechávajú, sú pritom dôležité, ide o body a nemalé finančné odmeny. Vtedy začnete mať pochybnosti. Ale kým toho človeka neprichytia, všetko sú iba špekulácie.
.čo si myslíte o tom množstve kontrol?
Ja som za, nech je testov čo najviac. Mali by týchto ľudí kontrolovať ustavične, hoci každý týždeň. Je to možno nezvládnuteľné a strašne drahé, ale myslím si, že testy na samotných šampionátoch už prichádzajú neskoro. Mali ich navštíviť mesiac, dva týždne pred majstrovstvami a každého tam, kde je doma. Ak by boli tieto testy negatívne, šampionát by bol omnoho čistejší.
.majstrovstvá sveta v Japonsku boli špecifické tým, že na nich nepadol svetový rekord. Mohla za to aj hrozba sprísnených dopingových kontrol?
Možno to nejako súvisí, ale najmä si myslím, že svetové rekordy sú už také kvalitné, že sa veľmi ťažko prekonávajú. Skôr padnú na mítingoch, kde organizátori vedia zabezpečiť „zajacov“ prípadne kumuláciu publika do toho sektora, kde sa útok na rekord očakáva. Ďalším dôležitým faktorom je počasie, ktoré bolo v Osake veľmi kruté, boli veľké horúčavy. Od ideálnych podmienok to malo ďaleko.
.prečo atlét nedopuje? Len preto, že sa obáva trestu?
Neviem ako je to u iných, ale u mňa to vyplýva z toho, čo som sa naučil v Spojených štátoch, z pozitívneho prístupu. Stále mi hovoria, že som taký talent, že jedného dňa môžem vyhrať olympijské hry alebo hodiť svetový rekord. Som zvedavý, do akej miery sa ešte môžem zlepšovať. Čo vo mne naozaj je. S dopingom by to už nebol môj výkon. Bol by to podvod.
.spomínali ste, že načasovanie formy je polovička úspechu. Ako sa časuje forma na jeden konkrétny deň?
Nikto na to nemá stopercentný recept. Píšeme si denník, do ktorého si každý deň zaznamenávame, čo sme robili na tréningu. Stojí tam, koľko som mal odhodov, koľko som behal, vzpieral, skákal, ale ešte viac miesta venujem tomu, ako som sa v ten daný deň cítil. Či som mal ťažký tréning, svalovicu, cítil som sa dobre pri behaní, pri technike a podobne. Potom si v denníku hľadám obdobia, kedy som sa cítil dobre, darilo sa mi a zisťujem, ako som trénoval. Robím si štatistiky. Potom ich použijem, keď sa chcem dostať do formy. Tento rok som ju načasoval skoro na deň presne. Ani neviem, ako sa mi to podarilo. Na budúci rok bude olympiáda, pozriem sa, čo som robil v Osake, ale smola je, že druhý raz to už nemusí vyjsť.
.už ste si uvedomili, že ste tretím kladivárom na svete?
Už mi to pomaličky dochádza. V samotných pretekoch to bolo iné. Súperil som s ľuďmi, s ktorými sa stretávam po celý rok. Bolo to míting ako každý iný, len s tým rozdielom, že sa volal majstrovstvá sveta. Tretí som bol v tejto skupinke už veľakrát. S odstupom času si uvedomujem, že to bolo iné. Boli to majstrovstvá sveta a medaila z nich sa počíta.
.keby ste boli tretí na svete v nejakej inej disciplíne, napríklad v šprinte, médiá i sponzori by vás brali asi trochu inak. Nevnímate to ako nespravodlivosť?
Čo narobím. Ak by sa slovenskí futbalisti čo i len kvalifikovali na majstrovstvá sveta alebo Európy, asi by sa tu všetci zbláznili. Je to obrovský rozdiel, aký šport robíte. Atletika je síce kráľovná športu, ale na Slovensku neznamená skoro nič. Fakt je, že ak by som bol bronzový šprintér, tak by som mal vzápätí hneď niekoľko sponzorov.
.už sa vám nejaký ozval?
Doteraz nemám žiadneho sponzora. Pomáha mi Slovenský olympijský výbor. Minulý rok mi sezóna nevyšla, tak ma nepodporovali finančne, ale poslali mi aspoň výživové doplnky. Podporuje ma aj atletický zväz, Národné športové centrum a Slávia Trnava. Mesto Trnava mi oplotilo kladivársky sektor, čo bola fantastická pomoc.
.vy ste nemali oplotený areál?
Nie. Chcel som hádzať kladivom a ľudia sa mi tam opaľovali. Musel som ich prosiť, aby odišli, lebo je to nebezpečné. Keď hodím kladivo, môže ich to aj zabiť. Ale oni ma vždy len s úsmevom odbili, že im moje trénovanie neprekáža a že tak ďaleko aj tak nedohodím. Lenže to kladivo dopadne a ďalších päťdesiat metrov sa kotúľa. Šesť rokov som tu hádzal ako v rekreačnom parku. Nemohol som sa vôbec sústrediť. Tak som sa nahneval a napísal primátorovi, či by sa s tým nedalo niečo robiť. Dosahujem svetové výkony, ale podmienky som mal najhoršie zo všetkých športovcov. Teraz v júli to oplotili. Tak som si vydýchol.
Libor Charfreitag
Narodil sa 11. septembra 1977 v Trnave, meria 191 cm, váži 118 kg, je slobodný, klub: Slávia Trnava, tréneri: otec Libor Charfreitag st. a Dave Wollman. Jedna sezóna ho stojí vyše millióna korún. Minulý rok mu pre zdravotné problémy nevyšiel, tento dosiahol svoj najlepší výsledok 3. miesto na MS v Osake. Slovensko na medailu čakalo dlhých desať rokov. Predtým získal bronz na MS v roku 1997 prekážkar Igor Kováč.
.michaela Grendelová, .martin Mojžiš
Stretli sme sa v čase, keď už väčšina sleduje večerný film. Stál vo dverách trnavského atletického štadióna, vonku lialo ako z krhly a on sa spokojne usmieval. Bronzový kladivár Libor Charfreitag.
.vy sa z toho dažďa tešíte?
Mám takéto počasie rád. Konečne sa dobre vyspím. V Osake bolo veľmi teplo. Ani som si nestačil utierať pot. V Dallase máme tiež podobné počasie, ale tam je všade klimatizácia. Bez nej by sa to nedalo vydržať.
.pred desiatimi rokmi ste odišli študovať na prestížnu dallaskú Southern Methodist University (SMU). Ako ste sa tam vlastne dostali?
Ako devätnásťročný som sa v roku 1996 kvalifikoval na majstrovstvá sveta juniorov do austrálskeho Sydney. Po návrate domov som dostal ponuky z amerických univerzít. Jedna bola do mesta Moskva v štáte Idaho. Pôvodne som mal ísť tam, ale v januári 1997 som stratil kontakt s tamojším trénerom. V apríli mi potom poslali fax z Dallasu od môjho súčasného trénera Dava Wollmana, či by som nechcel ísť študovať tam. Bolo to moje najdôležitejšie rozhodnutie v živote. Som rád, že som nezaváhal a išiel som to vyskúšať.
.prečo si americké univerzity hľadajú športovcov v zahraničí? Nemajú dosť vlastných?
Talentov majú neúrekom. Ale šport je takou prestížnou súčasťou univerzity, že tréneri sa snažia zostaviť čo najlepší tím. Vďaka internetu sledujú výsledky mladých po celom svete. Ja som vtedy nepatril medzi najlepších. Na tých juniorských majstrovstvách sveta som skončil trinásty, v polovici štartového poľa. Ale ponuky posielajú viacerým. Naša univerzita každoročne odoslala okolo 350 listov adeptom z celého sveta. Pozitívnu odpoveď dostali možno od troch, piatich. O kvalitných atlétov je medzi americkými univerzitami veľká bitka.
.v niektorých športoch v devätnástich vrcholí kariéra, v kladive je to naopak. Všetko máte pred sebou. Dá sa tak skoro odhadnúť kvalita pretekára?
Je to risk. Neraz sa tréner popálil, keď z vysloveného talentu napokon nebolo nič. Mladí zistili, aké sú výhody vysokoškolského života v Amerike a už sa športu nevenovali tak, ako by sa patrilo. Ale keď sa dnes pozrieme na mužskú seniorskú špičku, málokto bol medzi juniormi najlepší, väčšinou boli priemerní.
.univerzitný šport v Amerike je na celkom inej úrovni ako u nás...
Ľudia tým žijú. Na futbalové zápasy sú vypredané štadióny, chodí tam osemdesiat, stotisíc ľudí. Vysokoškolský šport má ohromnú propagáciu.
.aký bol na SMU záujem o atletiku?
Veľký, ale nie až taký, ako na väčších školách. Naša je privátna, má asi 10-tisíc študentov. Ale sú univerzity v Texase, napríklad v hlavnom meste Austine, kde chodí 60-70-tisíc študentov. Atletické preteky, takzvané Texas Relays, Texaské štafety, sú tam vypredané. V hľadisku je aj päťdesiattisíc divákov. Je to také prestížne podujatie, že tam chodí aj veľa profesionálov.
.vychádzajú na univerzite v ústrety študentom športovcom?
V tom bol obrovský rozdiel v porovnaní so Slovenskom. V USA som si rozvrh vyskladal tak, aby som mal hodiny za sebou a zvyšný čas sa mohol venovať tréningu. Doobeda som študoval, poobede trénoval. Navyše sme mali všetko na skok v areáli univerzity. Doma som študoval jeden semester na Trnavskej univerzite. Rozvrh mi pevne stanovili tak, že som nestíhal trénovať. Čo sa dalo stihnúť za štyri hodiny, som mal roztiahnuté po celom dni. Venovať sa u nás plnohodnotne vysokoškolskému štúdiu a zároveň vrcholovému športu je takmer nemožné.
.aké predmety ste na SMU študovali?
Biznis financie.Musel som sa pripravovať rovnako, ako akýkoľvek iný študent – nešportovec. Mám ukončené štvorročné bakalárske štúdium. Vzhľadom na prípravu na olympiádu v Sydney mi to však trvalo o rok dlhšie. Z dvojročného magisterského štúdia ekonomiky mám takmer polovicu. Potom nám však, vraj pre nedostatok financií, zrušili na univerzite mužský atletický tím a prišiel som o štipendium. Magisterské štúdium som už nedokončil. Hádam sa mi to ešte podarí, ale potreboval by som 40-tisíc dolárov.
.v Amerike trávite vždy pol roka, absolvujete tam zimnú prípravu. Ako sa vám v Dallase žije?
Nie je to také fantastické, ako si možno niektorí predstavujú. Nič nedostanete zadarmo. Keď to porovnám s Európou, v Amerike sa mi zdá všetko väčšie. Väčšie autá, postele, byty, parkoviská aj porcie v reštaurácii. Okrem trénera sa o všetko starám sám, nikto okolo mňa neskáče.
Nemám maséra ani kondičného trénera. Jedným z najväčších pozitív je, že mám dobrých tréningových partnerov. Navyše, posilňovňa i vrhačský sektor sú tam omnoho kvalitnejšie, čo je pre mňa nesmierne dôležité.
.zrejme ste zažili aj iný prístup k tréningu...
Určite. A neplatí to len v športe, ale aj celkovo v živote. Ľudia rozmýšľajú pozitívne. Je tam úplne iná nálada ako na Slovensku. Najprv ma naučili, že musím svojmu športu porozumieť. U nás mi dovtedy hovorili, ako mám trénovať, bez toho, aby som chápal, prečo to tak je. Dostal som tréningový plán a hotovo. Bez diskusie. Nedalo sa s tým nič urobiť, ani keď som videl, že je to nereálne. V Amerike je to presne naopak. Tréner mi povie svoju predstavu a potom sa o tom zhovárame. Sme skôr partneri, spoločne sa zlepšujeme.
.naši tréneri sa ani za tie roky neposunuli ďalej?
Problém je, že väčšina z nich je zo starej generácie. Nechcú sa zlepšovať. Napriek tomu, že dnes už vďaka internetu nie je problém dostať sa k literatúre. Česť výnimkám. Najmä v technických disciplínach sa vývoj posúva dopredu. To, čo platilo v osemdesiatych rokoch, je už dávno prekonané.
.v Dallase je asi celkom iná nálada v tíme...
V Amerike sa na tréningu vždy myslí pozitívne. Tam ma nikdy nepotopia. Ani keď mám zlý deň a pokazím preteky. Naopak, ešte mi povedia, že to nebolo až také zlé, good job a nabudúce to bude lepšie, pretože ja na to mám. Ustavične cítim pozitívnu motiváciu. Tu ideme na majstrovstvá sveta a šéftréner mi pred kvalifikáciou povie: „Ty budeš rád, keď dnes hodíš 75 metrov.“ Keď atlét počuje niečo také negatívne pred súťažou, nahlodá to jeho sebavedomie, aj keď si pôvodne myslel, že má na viac.
.na majstrovstvách sveta v Osake ste vybojovali fantastický bronz. V čom bola iná vaša motivácia v porovnaní s predchádzajúcimi šampionátmi?
Predtým som sa s postupom do finále vždy uspokojil. Vedel som, že doma už nebude hanba, pretože som ako-tak uspel. Vtedy sa telo uvoľní a hlava sa už nedokáže vybičovať k lepšiemu výkonu. Tento rok to bolo iné, darilo sa mi od začiatku sezóny a moje sebavedomie stúpalo. Bez problémov som zvládol kvalifikáciu. Do finále sme postúpili najlepší dvanásti, v mojej disciplíne nevypadol žiadny favorit. Nemal som však dôvod na nervozitu. Keď som vstupoval do kruhu na posledný šiesty pokus, bronz som mal istý. No chcel som striebro. Nechcel som sa uspokojiť s tým pocitom, že mám medailu.
.nad zlatom ste neuvažovali?
Nie, cítil som, že na tých Tichonovových 83,63 metra nemám. V živote som tak ďaleko nehodil. Ale pred začiatkom súťaže som veril, že ho zdolám.
.vo finále ste hodili 81,60 metra. Laikovi sa pri takej vzdialenosti môžu tie dva metre, čo vás delili od zlata, zdať ako relatívne krátka vzdialenosť...
Na osemdesiatmetrovej úrovni je neuveriteľne ťažké zlepšiť sa aj o pár centimetrov. Posun o pol metra je asi takým výkonom, akoby ste sa dostali zo 60 na 65 metrov. Zlepšiť sa o dva metre z 81 na 83 môže predstavovať dva-tri roky tvrdej práce.
.kde je hranica, kam sa kladivom dá dohodiť? Čo je ešte v ľudských silách?
Myslím si, že čistým spôsobom sa dá hodiť ďalej, ako je súčasný svetový rekord, čo je 86,74 metra. Ale to by museli byť takmer ideálne okolnosti, talent, forma, kvalitní súperi, počasie, kruh, kladivárska obuv. Verím tomu, že sa dá hodiť 87 metrov. Ešte ďalej, 90 metrov, je už takmer šialené. No a sto metrov, to je podľa mňa fyzicky nemožné.
.spomenuli ste čistý spôsob dosahovania výkonov. V atletike je aj veľa nečistého. Koľko športovcov je podľa vás v predstihu pred dopingovými komisármi?
Neviem. Určite sa dopuje, ale nemám žiaden dôkaz. To sú veci, o ktorých sa rozpráva na mítingoch, v zákulisí, čosi sa dočítate v novinách. Teraz v Osake bol rekordný počet kontrol, ale prichytili jediného atléta. Ja síce svojich kladivárskych kolegov poznám, ale netrávim s nimi všetok čas, nevidím im do súkromia. A nefunguje to tak, že by sa niekto s dopingom medzi ostatnými chválil.
.ale predsa len, nemáte podozrenie?
Sú určité podozrivé situácie... Robili to Bielorusi alebo Gréci, ukázali sa na začiatku sezóny, a potom až na vrchole – olympiáde, majstrovstvách sveta alebo Európy a získavali medaily. Mítingy, ktoré vynechávajú, sú pritom dôležité, ide o body a nemalé finančné odmeny. Vtedy začnete mať pochybnosti. Ale kým toho človeka neprichytia, všetko sú iba špekulácie.
.čo si myslíte o tom množstve kontrol?
Ja som za, nech je testov čo najviac. Mali by týchto ľudí kontrolovať ustavične, hoci každý týždeň. Je to možno nezvládnuteľné a strašne drahé, ale myslím si, že testy na samotných šampionátoch už prichádzajú neskoro. Mali ich navštíviť mesiac, dva týždne pred majstrovstvami a každého tam, kde je doma. Ak by boli tieto testy negatívne, šampionát by bol omnoho čistejší.
.majstrovstvá sveta v Japonsku boli špecifické tým, že na nich nepadol svetový rekord. Mohla za to aj hrozba sprísnených dopingových kontrol?
Možno to nejako súvisí, ale najmä si myslím, že svetové rekordy sú už také kvalitné, že sa veľmi ťažko prekonávajú. Skôr padnú na mítingoch, kde organizátori vedia zabezpečiť „zajacov“ prípadne kumuláciu publika do toho sektora, kde sa útok na rekord očakáva. Ďalším dôležitým faktorom je počasie, ktoré bolo v Osake veľmi kruté, boli veľké horúčavy. Od ideálnych podmienok to malo ďaleko.
.prečo atlét nedopuje? Len preto, že sa obáva trestu?
Neviem ako je to u iných, ale u mňa to vyplýva z toho, čo som sa naučil v Spojených štátoch, z pozitívneho prístupu. Stále mi hovoria, že som taký talent, že jedného dňa môžem vyhrať olympijské hry alebo hodiť svetový rekord. Som zvedavý, do akej miery sa ešte môžem zlepšovať. Čo vo mne naozaj je. S dopingom by to už nebol môj výkon. Bol by to podvod.
.spomínali ste, že načasovanie formy je polovička úspechu. Ako sa časuje forma na jeden konkrétny deň?
Nikto na to nemá stopercentný recept. Píšeme si denník, do ktorého si každý deň zaznamenávame, čo sme robili na tréningu. Stojí tam, koľko som mal odhodov, koľko som behal, vzpieral, skákal, ale ešte viac miesta venujem tomu, ako som sa v ten daný deň cítil. Či som mal ťažký tréning, svalovicu, cítil som sa dobre pri behaní, pri technike a podobne. Potom si v denníku hľadám obdobia, kedy som sa cítil dobre, darilo sa mi a zisťujem, ako som trénoval. Robím si štatistiky. Potom ich použijem, keď sa chcem dostať do formy. Tento rok som ju načasoval skoro na deň presne. Ani neviem, ako sa mi to podarilo. Na budúci rok bude olympiáda, pozriem sa, čo som robil v Osake, ale smola je, že druhý raz to už nemusí vyjsť.
.už ste si uvedomili, že ste tretím kladivárom na svete?
Už mi to pomaličky dochádza. V samotných pretekoch to bolo iné. Súperil som s ľuďmi, s ktorými sa stretávam po celý rok. Bolo to míting ako každý iný, len s tým rozdielom, že sa volal majstrovstvá sveta. Tretí som bol v tejto skupinke už veľakrát. S odstupom času si uvedomujem, že to bolo iné. Boli to majstrovstvá sveta a medaila z nich sa počíta.
.keby ste boli tretí na svete v nejakej inej disciplíne, napríklad v šprinte, médiá i sponzori by vás brali asi trochu inak. Nevnímate to ako nespravodlivosť?
Čo narobím. Ak by sa slovenskí futbalisti čo i len kvalifikovali na majstrovstvá sveta alebo Európy, asi by sa tu všetci zbláznili. Je to obrovský rozdiel, aký šport robíte. Atletika je síce kráľovná športu, ale na Slovensku neznamená skoro nič. Fakt je, že ak by som bol bronzový šprintér, tak by som mal vzápätí hneď niekoľko sponzorov.
.už sa vám nejaký ozval?
Doteraz nemám žiadneho sponzora. Pomáha mi Slovenský olympijský výbor. Minulý rok mi sezóna nevyšla, tak ma nepodporovali finančne, ale poslali mi aspoň výživové doplnky. Podporuje ma aj atletický zväz, Národné športové centrum a Slávia Trnava. Mesto Trnava mi oplotilo kladivársky sektor, čo bola fantastická pomoc.
.vy ste nemali oplotený areál?
Nie. Chcel som hádzať kladivom a ľudia sa mi tam opaľovali. Musel som ich prosiť, aby odišli, lebo je to nebezpečné. Keď hodím kladivo, môže ich to aj zabiť. Ale oni ma vždy len s úsmevom odbili, že im moje trénovanie neprekáža a že tak ďaleko aj tak nedohodím. Lenže to kladivo dopadne a ďalších päťdesiat metrov sa kotúľa. Šesť rokov som tu hádzal ako v rekreačnom parku. Nemohol som sa vôbec sústrediť. Tak som sa nahneval a napísal primátorovi, či by sa s tým nedalo niečo robiť. Dosahujem svetové výkony, ale podmienky som mal najhoršie zo všetkých športovcov. Teraz v júli to oplotili. Tak som si vydýchol.
Libor Charfreitag
Narodil sa 11. septembra 1977 v Trnave, meria 191 cm, váži 118 kg, je slobodný, klub: Slávia Trnava, tréneri: otec Libor Charfreitag st. a Dave Wollman. Jedna sezóna ho stojí vyše millióna korún. Minulý rok mu pre zdravotné problémy nevyšiel, tento dosiahol svoj najlepší výsledok 3. miesto na MS v Osake. Slovensko na medailu čakalo dlhých desať rokov. Predtým získal bronz na MS v roku 1997 prekážkar Igor Kováč.
.michaela Grendelová, .martin Mojžiš
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.