Homo Asapiens Rada Ondřejíčka

Teoreticky by jeho výsledky mali byť pomyselnou slovenskou národnou reprezentáciou, ale keď sa na ne hociktorý bežný konzument pozrie, zistí že v tejto repre nastupujú hráči, ktorí asi celý rok trénovali v akýchsi utajených súťažiach. Väčšinu z nich totiž bežní ľudia nemali šancu zachytiť, čo je pri reklame troška zvláštny paradox. Neboli v televízii, na bilbordoch ani v najčítanejších periodikách. Ich zadávateľmi sú firmy, často neziskové organizácie, ktoré si takú reklamu očividne nemôžu dovoliť. Ale nielenže ju majú (aj keď ju skoro nikto nevidel), ešte tie reklamy aj poberú podstatnú časť kreatívnych ocenení a skutočným, známym kampaniam pre platiacich klientov nechajú len omrvinky.
Onen paradox má však ľahké vysvetlenie. Poctivá reklama, teda taká, ktorá je určená na to, aby plnila obchodné ciele, je len málokedy priestorom na kreatívne vyžitie. Prináša peniaze, jej povinné jazdy živia celé agentúry a spoľahlivo zaberá 150 % pracovného času svojich tvorcov, ale väčšinou je krutým kompromisom bez šance na zlaté čokoľvek.
Lenže samoľúbosť sa nedá potlačiť len dobrým príjmom a pravidelne splácanou hypotékou. Preto si mnohí, ešte aj z toho času, ktorý vlastne nemajú, dobrovoľne uberú, aby pre niekoho na vlastné náklady vytvorili reklamu, ktorá slúži na vybúrenie kreatívnych ambícií a neskôr naháňa ceny po festivaloch. Biely kôň sa tomu vraví a sú ich celé stáda.
Ich zásluhou vždy, keď sa noviny opýtajú reklamného tvorcu na stav slovenskej reklamy voči svetu, jeho odpoveď je o niekoľko rádov pozitívnejšia, ako si to o nej myslia bežní Slováci. Tí totiž vidia kreatívnu domácu reklamu tak trikrát za rok a o skvostoch ukrytých v ezoterických kruhoch navzájom sa pýšiacich asapiensov sa nikdy nedozvedia. Autor je debutujúci spisovateľ.