Po 11 rokoch stojí za to obzrieť sa späť a zistiť, čo fungovalo, čo nefungovalo a ako by sme mohli naše počínanie zlepšiť.
Ciele sa v podstate rovnali zoznamu „vecí, ktoré by bolo dobré dosiahnuť". MDG zahŕňali osem radikálnych ambícií: svet sa rozhodol odstrániť extrémnu chudobu a hlad, dosiahnuť univerzálne základné vzdelanie, presadzovať rovnosť pohlaví a dať väčšiu moc ženám, znížiť detskú úmrtnosť, zlepšiť zdravotný stav matiek, bojovať s HIV / AIDS, maláriou a ďalšími chorobami, zaistiť trvalú ekologickú udržateľnosť a rozvinúť globálne partnerstvo pre rozvoj.
Tieto ciele sa skladali z konkrétnych čiastkových úloh. Napríklad sme si vytýčili cieľ znížiť na polovicu podiel ľudí žijúcich za menej ako jeden dolár denne, znížiť materskú úmrtnosť o tri štvrtiny a znížiť úmrtnosť detí do piatich rokov o dve tretiny.
Proti žiadnemu z týchto cieľov by nikto nemohol nič namietať. Ich formulácia je však nedôsledná. Prečo si klásť za cieľ znížiť chudobu o polovicu, úmrtnosť matiek o tri štvrtiny a úmrtnosť detí do piatich rokov o dve tretiny?
A prečo práve tieto konkrétne ciele? Prečo sa usilovať o zlepšenie prístupu k informačným technológiám (internet, mobilné telefóny), ale nie k základnej energii? Dnes predsa nemá 1,6 miliardy ľudí elektrinu. A prečo si nedať za cieľ zníženie 1,4 milióna úmrtí ročne v dôsledku znečistenia vzduchu v interiéroch, ktoré spôsobuje prevažne používanie nekvalitných palív?
MDG sú užitočné v tom, že obracajú pozornosť na niektoré oblasti, kde je pomoc skutočne potrebná. Čistá voda a kanalizácia, odlesňovanie a nerovnosť pohlaví v oblasti vzdelávania nepatria k témam, ktoré by sa v rozvinutých krajinách tešili veľkej mediálnej pozornosti. MDG preto pomohli zabezpečiť, že tieto témy nevymiznú z politickej agendy, a sčasti aj vďaka tomu sa prinajmenšom v prvých dvoch oblastiach dosiahol pokrok.
Namiesto súhlasu s obsiahlymi ašpiráciami by však bolo bývalo užitočnejšie zdôraznenie konkrétnych investícií. Podľa analýzy nositeľov Nobelovej ceny a ďalších prestížnych ekonómov pre Centrum kodanského konsenzu patrí medzi takéto investície imunizácia detí, snaha o zníženie ceny školného a iniciatíva za ukončenie „tichého hladu" v podobe nedostatku stopových prvkov v potrave.
Napriek šírke MDG získala jedna téma zďaleka najväčšiu pozornosť: globálne otepľovanie. U svetových lídrov sa žiadna iná otázka k tejto téme ani nepriblížila. Klimatická politika Európskej únie stojí 250 miliárd dolárov ročne, čo by stačilo na dosiahnutie všetkých rozvojových cieľov tisícročia. Napriek tomu bude jej vplyv na globálnu teplotu za sto rokov nemerateľný.
Pokiaľ ide o „konanie dobra", existuje veľký rozdiel medzi koncentráciou na problémy a koncentráciou na riešenie. Globálne otepľovanie tento kontrast obnažuje. Pochopiteľne sa koncentrujeme na problém, a potom pokladáme za dané, že jediným riešením je dohoda o celosvetovom znížení uhlíkových emisií. Takáto rozsiahla dohoda je však neuveriteľne neefektívna. Globálne otepľovanie je síce vážny problém (ktorý navyše v budúcnosti zhorší iné problémy), ale znižovanie uhlíkových emisií je chabým riešením – a v porovnaní s alternatívami chabo využíva zdroje.
Nájdenie najmúdrejších riešení vyžaduje stanovenie priorít. Ak sa nerozhodneme pre niektoré prístupy na základe ich efektívnosti, potom za nás rozhodujú iné faktory – napríklad otázka, ktorá téma si získa najväčšiu mediálnu pozornosť. Celkovo vzaté, rozvojové ciele tisícročia zlepšili planétu. Keď si však budeme v roku 2015 klásť nové ciele, budeme sa musieť oveľa poctivejšie zameriavať na oblasti, v ktorých môžeme dosiahnuť najväčšieho úžitku.
Ciele sa v podstate rovnali zoznamu „vecí, ktoré by bolo dobré dosiahnuť". MDG zahŕňali osem radikálnych ambícií: svet sa rozhodol odstrániť extrémnu chudobu a hlad, dosiahnuť univerzálne základné vzdelanie, presadzovať rovnosť pohlaví a dať väčšiu moc ženám, znížiť detskú úmrtnosť, zlepšiť zdravotný stav matiek, bojovať s HIV / AIDS, maláriou a ďalšími chorobami, zaistiť trvalú ekologickú udržateľnosť a rozvinúť globálne partnerstvo pre rozvoj.
Tieto ciele sa skladali z konkrétnych čiastkových úloh. Napríklad sme si vytýčili cieľ znížiť na polovicu podiel ľudí žijúcich za menej ako jeden dolár denne, znížiť materskú úmrtnosť o tri štvrtiny a znížiť úmrtnosť detí do piatich rokov o dve tretiny.
Proti žiadnemu z týchto cieľov by nikto nemohol nič namietať. Ich formulácia je však nedôsledná. Prečo si klásť za cieľ znížiť chudobu o polovicu, úmrtnosť matiek o tri štvrtiny a úmrtnosť detí do piatich rokov o dve tretiny?
A prečo práve tieto konkrétne ciele? Prečo sa usilovať o zlepšenie prístupu k informačným technológiám (internet, mobilné telefóny), ale nie k základnej energii? Dnes predsa nemá 1,6 miliardy ľudí elektrinu. A prečo si nedať za cieľ zníženie 1,4 milióna úmrtí ročne v dôsledku znečistenia vzduchu v interiéroch, ktoré spôsobuje prevažne používanie nekvalitných palív?
MDG sú užitočné v tom, že obracajú pozornosť na niektoré oblasti, kde je pomoc skutočne potrebná. Čistá voda a kanalizácia, odlesňovanie a nerovnosť pohlaví v oblasti vzdelávania nepatria k témam, ktoré by sa v rozvinutých krajinách tešili veľkej mediálnej pozornosti. MDG preto pomohli zabezpečiť, že tieto témy nevymiznú z politickej agendy, a sčasti aj vďaka tomu sa prinajmenšom v prvých dvoch oblastiach dosiahol pokrok.
Namiesto súhlasu s obsiahlymi ašpiráciami by však bolo bývalo užitočnejšie zdôraznenie konkrétnych investícií. Podľa analýzy nositeľov Nobelovej ceny a ďalších prestížnych ekonómov pre Centrum kodanského konsenzu patrí medzi takéto investície imunizácia detí, snaha o zníženie ceny školného a iniciatíva za ukončenie „tichého hladu" v podobe nedostatku stopových prvkov v potrave.
Napriek šírke MDG získala jedna téma zďaleka najväčšiu pozornosť: globálne otepľovanie. U svetových lídrov sa žiadna iná otázka k tejto téme ani nepriblížila. Klimatická politika Európskej únie stojí 250 miliárd dolárov ročne, čo by stačilo na dosiahnutie všetkých rozvojových cieľov tisícročia. Napriek tomu bude jej vplyv na globálnu teplotu za sto rokov nemerateľný.
Pokiaľ ide o „konanie dobra", existuje veľký rozdiel medzi koncentráciou na problémy a koncentráciou na riešenie. Globálne otepľovanie tento kontrast obnažuje. Pochopiteľne sa koncentrujeme na problém, a potom pokladáme za dané, že jediným riešením je dohoda o celosvetovom znížení uhlíkových emisií. Takáto rozsiahla dohoda je však neuveriteľne neefektívna. Globálne otepľovanie je síce vážny problém (ktorý navyše v budúcnosti zhorší iné problémy), ale znižovanie uhlíkových emisií je chabým riešením – a v porovnaní s alternatívami chabo využíva zdroje.
Nájdenie najmúdrejších riešení vyžaduje stanovenie priorít. Ak sa nerozhodneme pre niektoré prístupy na základe ich efektívnosti, potom za nás rozhodujú iné faktory – napríklad otázka, ktorá téma si získa najväčšiu mediálnu pozornosť. Celkovo vzaté, rozvojové ciele tisícročia zlepšili planétu. Keď si však budeme v roku 2015 klásť nové ciele, budeme sa musieť oveľa poctivejšie zameriavať na oblasti, v ktorých môžeme dosiahnuť najväčšieho úžitku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.