Letné dovolenkové dni sa dajú tráviť rôzne. Je možné vyraziť za morom, na hory alebo na hrady či objavovať krásu drevených kostolíkov. Alebo sa vybrať na miesta, kde sa „varili“ naše dejiny. .zlaté turecké časy
Turista, ktorý sa ocitne vo Fiľakove, a nie je práve znalcom dejín, si len ťažko vie predstaviť, že toto mestečko nebolo vždy len ospalým, provinčným malomestom, ale aj významným administratívnym centrom. A to centrom nie hocijakého malého štátika, ale jedného z najväčších svetových impérii.
„Tureckých turistov sme tu zatiaľ nemali, chodia akurát Slováci a Maďari,“ smeje sa na našej otázke sprievodkyňa, ktorá práve do útrob Fiľakovského hradu vypravuje početnú školskú exurziu. Ako sa však dozvedáme neskôr, turecká noha sem predsa len nedávno opäť vstúpila. Hrad si boli pozrieť niekoľkí tureckí podnikatelia z mesta Edirne, ktorí prišli do Fiľakova presondovať nadviazanie partnerstva medzi týmito dvoma mestami. Žeby ich sem priviedla aj nostalgia za starými dobrými časmi?
Turci dobyli hrad a mesto v roku 1554 a zriadili tu sídlo sandžaku. Vtedajšia Osmanská ríša sa administatívne delila na sandžaky, ktoré pozostávali z ešte menších jednotiek – náhijí. Fiľakovský sandžak ich mal v časoch najväčšej slávy dvanásť a ovládal oblasť v okolí rieky Ipeľ na území dnešného Slovenska a Maďarska. Na čele sandžaku stál sandžagbeg, ktorý bol sultánovým zástupcom na danom území, velil miestnemu vojsku a bol aj najvyšším lénnym pánom. Fakt, že beg už okrem sultána nemal väčšieho pána, zdôrazňoval aj odznak jeho moci a sily – konský chvost. Vo Fiľakove sa za takmer štyridsať rokov vystriedalo desať begov. Okrem správy zvereného územia sa zaoberali najmä útokmi na stredoslovenské banské mestá. Tie, keď už sa nechceli poddať, mali podľa predstáv fiľakovských begov aspoň platiť. „Nariaďujem vám, aby ste písomne odpovedali, či budete platiť, alebo nie. Lebo ak nechcete, tak buďte ubezpečení, že vás preveľkým vojskom napadnem, vaše mesto do základov ohňom vypálim, vás všetkých spustoším a odvediem do zajatia,“ vyhrážal sa v roku 1591 beg Ali obyvateľom Zvolena.
Zlaté časy sa Turkom vo Fiľakove skončili na konci roku 1593, keď hrad obkľúčila cisárska armáda. Posádka sa po niekoľkých dňoch dobrovoľne vzdala výmenou za to, že budú môcť mesto bezpečne opustiť. Z Fiľakova podľa archívov odišlo viac ako dvetisíc moslimských obyvateľov a niektoré ženy boli vraj tak obťažkané zlatom, že ledva kráčali. Približne tristo Turkov sa rozhodlo v meste ostať. O ich ďalšom osude sa už pramene nezmieňujú. Rovnako zbytočne by ste dnes vo Fiľakove hľadali aj mešitu s minaretom, kúpele, stajne pre karavany či rozľahlé kvetinové a ovocné záhrady vybudované v rokoch tureckého panstva. Ako spomienka na staré časy zostalo len niekoľko tureckých náhrobných kameňov, ktoré sa vraj nachádzajú v areáli františkanského kláštora. Aspoň symbolicky sa dnes dá pri troche fantázie zaspomínať si na „turecký svet“ vo Fiľakove v miestnom stánku s kebabom. .centrum vzdelanosti
Hronský Beňadik je dnes malou stredoslovenskou dedinkou s niečo vyše tisíc obyvateľmi, mimo hlavnej dopravnej trasy. V dedine nájdete krčmu, obchod a poštu. V stredoveku bolo všetko inak. Stretali sa tu významné obchodné cesty a tunajší benediktínsky kláštor mal pre Slovensko väčší význam ako dnešná akadémia vied. Mnísi tu pôsobili najneskôr od roku 1075, priniesli so sebou skúsenosti s poľnohospodárstvom, vysušovaním močiarov a pestovaním nových plodín, ale aj skúsenosti so spracovaním kovov, baníctvom a vyspelú architektúru Norimbergu a Viedne. Okrem praktických zručností rehoľa prepisovala antické diela a budovala tu významnú knižnicu.
Dnešný návštevník z toho nájde iba tieň. Ale aj ten je ohromujúci. Kláštorný chrám pôsobí starobylo. Patrí k skvostom našej gotiky a pochádza z konca 14. storočia, keď nahradil starší románsky chrám. Objekt je od čias tureckej invázie obohnaný hradbami, staré kamenné múry pôsobia ospalo – a najmä prázdno. Dnes v celom objekte pôsobia traja poľskí mnísi, pallotíni. Adam Walczuk, ktorý ich vedie, hovorí plynulou slovenčinou s nepatrným prízvukom: „Pôvodne sme chceli pôsobiť v Bratislave, ale dočasne sme umiestnení tu, ja som tu už päť rokov,“ hovorí s úsmevom. Palotíni raz mesačne organizujú duchovné cvičenia a vedú farnosť. V obrovskom chátrajúcom komplexe pôsobia trochu stratene. Kláštor čaká na objavenie nového významu. Starobylú knižnicu spálili komunisti, objekt neskôr slúžil ako koncentračný tábor pre rehoľné sestry. Niektoré cennosti boli pred vznikom Československa prevezené do Budapešti a Ostrihomu, ale relikvia s kúskom Veronikinej šatky, ktorou si podľa tradície počas mučenia utrel tvár sám Kristus, sa zachránila a nachádza sa v chráme. Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky si môže vyžiadať desiatky miliónov eur. Malo by jej však niečo predchádzať: také historické a pokojné miesto mimo hlavných trás potrebuje novú misiu.
.dobrá Voda: osudové stretnutie
Dobrá Voda vôbec nepôsobí ako miesto, ktoré sa významne zapísalo do dejín. Turistami sa to tu nehemží, na upravenom námestíčku sedí v horúce letné popoludnie len niekoľko dôchodcov s vnúčatami a na terase neďalekého pohostinstva popíjajú traja miestni chlapi pivo. Pamätná izba národovca Jána Hollého je zamknutá a pracovníčka obecného úradu Jana Danková, ktorá nám ochotne príde odomknúť, hovorí, že návštevy si tu v poslednom čase kľučky nepodávajú. Školské exkurzie síce ešte z času na čas prídu, čoraz viac však cítiť, že o túto formu vzdelávania svojich zverencov dbajú už len „učiteľky zo starej školy“. Kedže Matica slovenská si na Hollého spomenie len vtedy, keď je nejaké výročie, obec pamätnú izbu zrekonštruovala na vlastné náklady.
Považovali to za česť a povinnosť, keďže na neďalekej fare sa uskutočnilo stretnutie, ktoré sa v dejinách zvykne označovať ako osudové.
V roku 1843 sa v neďalekom Hlbokom stretli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Táto trojica už dlhší čas pripravovala veľký projekt. Chystali sa odmietnuť biblickú češtinu, ktorú používala časť slovenských evanjelikov, ako aj bernolákovčinu, ktorou písala skupina katolíckych vzdelancov. Chystali sa konštituovať nový spisovný jazky na základe stredoslovenského nárečia. Hoci všetci traja sa na ďalšom postupe dohodli veľmi rýchlo, vedeli, že bez požehnania jedného človeka môže ich snaha naraziť na odpor katolíckych vzdelancov. Tým kľúčovým človekom bol katolícky kňaz, spisovateľ, zástanca bernolákovčiny a v tej dobe už ikona slovenského národného hnutia Ján Hollý.
Všetci sa tak v lete toho istého roku vybrali do Dobrej Vody, kde Hollý trávil na fare svoj kňazský dôchodok. O tom, ako predmetné stretnutie prebehlo, neexistujú presné záznamy. Katolícky bard sa proti iniciatíve štúrovcov nepostavil, hoci on sám do konca života zotrval pri bernolákovčine. Podľa Hurbanových spomienok dokonca Hollý trojici návštevníkov povedal, že aj on si myslí, že „národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči“. Stredoslovenské nárečie tak mohlo byť aj oficiálne na zasadnutí spolku Tatrín v Martine vyhlásené za základ spisovnej slovenčiny.
Význam tohto krátkeho stretnutia sa dá asi najlepšie precítiť na nedaľekom obecnom cintoríne, kde v tieni starej lipy stojí Hollého hrob so Štúrovými ďakovnými veršami. Pomník je dôstojný, pieskovcový. Pôvodne mal byť mramorový, nevyzbieralo sa však dosť peňazí. .prvé gymnázium
Každý maturant vie vymenovať prvé tri slovenské gymnáziá. Už menej je známe, čo je s týmito školami dnes. Kláštor pod Znievom je malá turčianska dedina asi s tisícpäťsto obyvateľmi. Ducha obce však netvorí súčasnosť, ale minulosť. Hlavná ulica je plná starých zemianskych dvojposchodových domov. Okrem dvoch budov historického gymnázia je tu aj tretia, modernejšia budova, ktorá dnes slúži základnej škole. Keďže stredná škola bola v päťdesiatych rokoch z mesta presťahovaná do Turčianskych Teplíc, po gymnázialnom študentskom živote tu už dnes nenájdete ani pamiatku.
V pôvodnej budove historického gymnázia, ktoré fungovalo iba päť rokov (1869 – 1874), dnes sídli katolícka diecézna knižnica, v druhej budove je pamätná izba. Spravuje ju Elena Majtánová, energická šesťdesiatnička a bývalá učiteľka: „Gymnázium navštevovali najmä chudobné deti z katolíckych rodín, za päť rokov tu pôsobilo sedem profesorov a študovalo vyše dvesto žiakov. Zakladateľskou osobnosťou bol kňaz Martin Čulen, nieže si ho pomýlite s tým komunistom, to by som vás hnala,“ hovorí s úsmevom. Žiaci cez rok študovali, najmä jazyky, ale aj praktické a prírodovedné predmety, v lete chodili robiť zbierky po celom okolí až po Kysuce.
Čo z tohto silného organizačného ducha zostalo v obci dnes? Mladý pán farár pripravuje brožúrku o dejinách farnosti, niektoré staré domy sa pomaly rekonštruujú a na konci hlavnej ulice si môžete sadnúť do malej kaviarne. Na mestečko, ktoré sa kedysi porovnávalo s Martinom, je to možno málo, ale ak náhodou hľadáte miesto so silným geniom loci, Kláštor pod Znievom vás zaujme. .prvé hlavné mesto
Kto nepozná 15-tisícové mestečko Skalica v juhozápadnom rohu Slovenska, musí sa pripraviť na prekvapenie. Bez preháňania ide o jedno z najkrajších mestečiek na Slovensku, ktoré znesie porovnanie s Levočou alebo Banskou Štiavnicou. Oproti nim je však dnes Skalica na prvý pohľad bohaté, a teda upravené a moderne pôsobiace mestečko. Dominánt a historických zápisov je hneď niekoľko, od 900-ročnej rotundy na kopčeku s výhľadom na mestské strechy, pol tucta kostolov či Jurkovičov Dom kultúry. My sme však prišli kvôli niečomu inému.
Šiesteho novembra 1918, krátko po vzniku Československa, sa totiž Skalica stala prvým hlavným mestom Slovenska. Nebola to jednoduchá situácia. Slovenská národná rada vydala svoju deklaráciu v Martine, Šrobár však z poverenia Československého národného výboru v Prahe zastupoval inú autoritu a viedol ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Príchod do Skalice (na rozdiel od neskoršieho príchodu do Bratislavy) bol triumfálny. Vavro Šrobár naň vo svojich pamätiach spomína takto: „Na nádraží v Skalici čakala nás deputácia mesta. Četníci, zriadení v dvojstupe, kráčali popredku. Sprievod spieval národné piesne. Na veľkom skalickom námestí očakával nás obrovský zástup ľudu. Slovenské domy boli ozdobené národnými prápormi. Celé ovzdušie bolo naplnené ohňom nadšenia a radosti.“
Voľba Skalice za prvé hlavné mesto nebola náhodná. Koncom 19. storočia sa mesto – vďaka miestnym elitám a silným väzbám na Moravu – stalo po Martine a Ružomberku tretím najvýznamnejším sídlom národného obrodenia. Vznikol tu na Masaryka orientovaný časopis Hlas. Vydával ho miestny rodák, lekár a poslanec Uhorského snemu Pavol Blaho. Ten neskôr v roku 1918, keď chodil Šrobár do Prahy, viedol slovenskú vládu. Slávny príchod dodnes pripomína tabuľa na priečelí radnice s nápisom Tu sa vrátila do rúk ľudu správa vecí oslobodeného Slovenska a mestským erbom – dvojkrížom na zelenom trojvrší.
Čím žije Skalica dnes? Vďaka Žigovi Pálffymu sa tu spopularizoval hokej, inak je však historické hlavné mesto v dobrom zmysle slova pokojnou perifériou. Centrum je príkladne zrekonštruoavané, trávniky a kvety udržiavané, nájdete tu pár reštaurácii a kaviarní, vinotéku, ale predovšetkým pokoj malomesta.
.ľubochňa: napred súdruhovia
Mestečko Ľubochňu neďaleko hlavného cestného ťahu zo západu na východ si väčšina ľudí spája s malými pokojnými kúpeľmi a s ústavom na liečbu štítnej žľazy. V rokoch prvej Československej republiky sa tu však odohrala udalosť, ktorá na dlhé desaťročia ovplynila históriu našej krajiny. Boli tu položené základy Komunistickej strany Československa.
„Kedysi sa to sem chodilo oslavovať, ale dnes už si na to nikto nespomenie,“ hovorí matrikárka Eva Guzyová a ochotne nás naviguje do Kollárovho domu, kde sa v januári 1921 „robili“ dejiny. Čo sa vlastne stalo?
Už po generálnom štrajku v roku 1920 sa v rámci československej sociálnej demokracie začal formovať prúd marxistickej ľavice. Radikálom sa nepáčila spolupráca sociálnej demokracie s pravicovými „buržoáznymi“ politickými stranami a najmä príliš štátotvorné správanie jej lídrov. Existoval aj tlak sovietskeho Ruska a Komunistickej internacionály na boľševizáciu československej sociálnej demokracie. Zjazd radikálov v Ľubochni dal tieto sily do pohybu. Viac ako stoštyridsať ľavicových sociálnych demokratov a odborárov zo Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny pozdravil na úvod zjazdu spisovateľ Ivan Olbracht. Hneď po tom, ako delegati poslali pozdravy ruskému proletariátu a uctili si pamiatku Karola Liebknechta a Rózy Luxemburgovej, sa začalo rokovať. Revolučne naladení ľavičiari nakoniec odhlasovali prijatie 21 podmienok Komunistickej internacionály a vyslovili sa za založenie komunistickej strany. Na ľubochniansky zjazd okamžite reagovali ľavicoví sociálni demokrati v oblastiach Československa hovoriacich po nemecky. Zvolali podobné stretnutie do Liberca, kde rovnako volali po vzniku novej komunistickej strany.
Revolučný pohyb, odštartovaný v Ľubochni, vyvrcholil na jar toho istého roku, keď bola v Prahe oficiálne založená Komunistická strana Československa.
V jedálni Kollárovho domu, kde vtedy delegáti vzrušene diskutovali a hlasovali, dnes čašníčky chystajú obedy pre kúpeľných hostí. Revolučnú slávu budovy, ktorá dnes patrí Endokrinologickému ústavu, pripomínajú už len zaprášené busty Lenina na galérii. A ešte socha proletára v priľahlom parčíku. Zabudnutá, počmáraná anarchistickým „áčkom“ a označená samolepkou kapely Red Hot Chili Peppers.
Turista, ktorý sa ocitne vo Fiľakove, a nie je práve znalcom dejín, si len ťažko vie predstaviť, že toto mestečko nebolo vždy len ospalým, provinčným malomestom, ale aj významným administratívnym centrom. A to centrom nie hocijakého malého štátika, ale jedného z najväčších svetových impérii.
„Tureckých turistov sme tu zatiaľ nemali, chodia akurát Slováci a Maďari,“ smeje sa na našej otázke sprievodkyňa, ktorá práve do útrob Fiľakovského hradu vypravuje početnú školskú exurziu. Ako sa však dozvedáme neskôr, turecká noha sem predsa len nedávno opäť vstúpila. Hrad si boli pozrieť niekoľkí tureckí podnikatelia z mesta Edirne, ktorí prišli do Fiľakova presondovať nadviazanie partnerstva medzi týmito dvoma mestami. Žeby ich sem priviedla aj nostalgia za starými dobrými časmi?
Turci dobyli hrad a mesto v roku 1554 a zriadili tu sídlo sandžaku. Vtedajšia Osmanská ríša sa administatívne delila na sandžaky, ktoré pozostávali z ešte menších jednotiek – náhijí. Fiľakovský sandžak ich mal v časoch najväčšej slávy dvanásť a ovládal oblasť v okolí rieky Ipeľ na území dnešného Slovenska a Maďarska. Na čele sandžaku stál sandžagbeg, ktorý bol sultánovým zástupcom na danom území, velil miestnemu vojsku a bol aj najvyšším lénnym pánom. Fakt, že beg už okrem sultána nemal väčšieho pána, zdôrazňoval aj odznak jeho moci a sily – konský chvost. Vo Fiľakove sa za takmer štyridsať rokov vystriedalo desať begov. Okrem správy zvereného územia sa zaoberali najmä útokmi na stredoslovenské banské mestá. Tie, keď už sa nechceli poddať, mali podľa predstáv fiľakovských begov aspoň platiť. „Nariaďujem vám, aby ste písomne odpovedali, či budete platiť, alebo nie. Lebo ak nechcete, tak buďte ubezpečení, že vás preveľkým vojskom napadnem, vaše mesto do základov ohňom vypálim, vás všetkých spustoším a odvediem do zajatia,“ vyhrážal sa v roku 1591 beg Ali obyvateľom Zvolena.
Zlaté časy sa Turkom vo Fiľakove skončili na konci roku 1593, keď hrad obkľúčila cisárska armáda. Posádka sa po niekoľkých dňoch dobrovoľne vzdala výmenou za to, že budú môcť mesto bezpečne opustiť. Z Fiľakova podľa archívov odišlo viac ako dvetisíc moslimských obyvateľov a niektoré ženy boli vraj tak obťažkané zlatom, že ledva kráčali. Približne tristo Turkov sa rozhodlo v meste ostať. O ich ďalšom osude sa už pramene nezmieňujú. Rovnako zbytočne by ste dnes vo Fiľakove hľadali aj mešitu s minaretom, kúpele, stajne pre karavany či rozľahlé kvetinové a ovocné záhrady vybudované v rokoch tureckého panstva. Ako spomienka na staré časy zostalo len niekoľko tureckých náhrobných kameňov, ktoré sa vraj nachádzajú v areáli františkanského kláštora. Aspoň symbolicky sa dnes dá pri troche fantázie zaspomínať si na „turecký svet“ vo Fiľakove v miestnom stánku s kebabom. .centrum vzdelanosti
Hronský Beňadik je dnes malou stredoslovenskou dedinkou s niečo vyše tisíc obyvateľmi, mimo hlavnej dopravnej trasy. V dedine nájdete krčmu, obchod a poštu. V stredoveku bolo všetko inak. Stretali sa tu významné obchodné cesty a tunajší benediktínsky kláštor mal pre Slovensko väčší význam ako dnešná akadémia vied. Mnísi tu pôsobili najneskôr od roku 1075, priniesli so sebou skúsenosti s poľnohospodárstvom, vysušovaním močiarov a pestovaním nových plodín, ale aj skúsenosti so spracovaním kovov, baníctvom a vyspelú architektúru Norimbergu a Viedne. Okrem praktických zručností rehoľa prepisovala antické diela a budovala tu významnú knižnicu.
Dnešný návštevník z toho nájde iba tieň. Ale aj ten je ohromujúci. Kláštorný chrám pôsobí starobylo. Patrí k skvostom našej gotiky a pochádza z konca 14. storočia, keď nahradil starší románsky chrám. Objekt je od čias tureckej invázie obohnaný hradbami, staré kamenné múry pôsobia ospalo – a najmä prázdno. Dnes v celom objekte pôsobia traja poľskí mnísi, pallotíni. Adam Walczuk, ktorý ich vedie, hovorí plynulou slovenčinou s nepatrným prízvukom: „Pôvodne sme chceli pôsobiť v Bratislave, ale dočasne sme umiestnení tu, ja som tu už päť rokov,“ hovorí s úsmevom. Palotíni raz mesačne organizujú duchovné cvičenia a vedú farnosť. V obrovskom chátrajúcom komplexe pôsobia trochu stratene. Kláštor čaká na objavenie nového významu. Starobylú knižnicu spálili komunisti, objekt neskôr slúžil ako koncentračný tábor pre rehoľné sestry. Niektoré cennosti boli pred vznikom Československa prevezené do Budapešti a Ostrihomu, ale relikvia s kúskom Veronikinej šatky, ktorou si podľa tradície počas mučenia utrel tvár sám Kristus, sa zachránila a nachádza sa v chráme. Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky si môže vyžiadať desiatky miliónov eur. Malo by jej však niečo predchádzať: také historické a pokojné miesto mimo hlavných trás potrebuje novú misiu.
.dobrá Voda: osudové stretnutie
Dobrá Voda vôbec nepôsobí ako miesto, ktoré sa významne zapísalo do dejín. Turistami sa to tu nehemží, na upravenom námestíčku sedí v horúce letné popoludnie len niekoľko dôchodcov s vnúčatami a na terase neďalekého pohostinstva popíjajú traja miestni chlapi pivo. Pamätná izba národovca Jána Hollého je zamknutá a pracovníčka obecného úradu Jana Danková, ktorá nám ochotne príde odomknúť, hovorí, že návštevy si tu v poslednom čase kľučky nepodávajú. Školské exkurzie síce ešte z času na čas prídu, čoraz viac však cítiť, že o túto formu vzdelávania svojich zverencov dbajú už len „učiteľky zo starej školy“. Kedže Matica slovenská si na Hollého spomenie len vtedy, keď je nejaké výročie, obec pamätnú izbu zrekonštruovala na vlastné náklady.
Považovali to za česť a povinnosť, keďže na neďalekej fare sa uskutočnilo stretnutie, ktoré sa v dejinách zvykne označovať ako osudové.
V roku 1843 sa v neďalekom Hlbokom stretli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Táto trojica už dlhší čas pripravovala veľký projekt. Chystali sa odmietnuť biblickú češtinu, ktorú používala časť slovenských evanjelikov, ako aj bernolákovčinu, ktorou písala skupina katolíckych vzdelancov. Chystali sa konštituovať nový spisovný jazky na základe stredoslovenského nárečia. Hoci všetci traja sa na ďalšom postupe dohodli veľmi rýchlo, vedeli, že bez požehnania jedného človeka môže ich snaha naraziť na odpor katolíckych vzdelancov. Tým kľúčovým človekom bol katolícky kňaz, spisovateľ, zástanca bernolákovčiny a v tej dobe už ikona slovenského národného hnutia Ján Hollý.
Všetci sa tak v lete toho istého roku vybrali do Dobrej Vody, kde Hollý trávil na fare svoj kňazský dôchodok. O tom, ako predmetné stretnutie prebehlo, neexistujú presné záznamy. Katolícky bard sa proti iniciatíve štúrovcov nepostavil, hoci on sám do konca života zotrval pri bernolákovčine. Podľa Hurbanových spomienok dokonca Hollý trojici návštevníkov povedal, že aj on si myslí, že „národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči“. Stredoslovenské nárečie tak mohlo byť aj oficiálne na zasadnutí spolku Tatrín v Martine vyhlásené za základ spisovnej slovenčiny.
Význam tohto krátkeho stretnutia sa dá asi najlepšie precítiť na nedaľekom obecnom cintoríne, kde v tieni starej lipy stojí Hollého hrob so Štúrovými ďakovnými veršami. Pomník je dôstojný, pieskovcový. Pôvodne mal byť mramorový, nevyzbieralo sa však dosť peňazí. .prvé gymnázium
Každý maturant vie vymenovať prvé tri slovenské gymnáziá. Už menej je známe, čo je s týmito školami dnes. Kláštor pod Znievom je malá turčianska dedina asi s tisícpäťsto obyvateľmi. Ducha obce však netvorí súčasnosť, ale minulosť. Hlavná ulica je plná starých zemianskych dvojposchodových domov. Okrem dvoch budov historického gymnázia je tu aj tretia, modernejšia budova, ktorá dnes slúži základnej škole. Keďže stredná škola bola v päťdesiatych rokoch z mesta presťahovaná do Turčianskych Teplíc, po gymnázialnom študentskom živote tu už dnes nenájdete ani pamiatku.
V pôvodnej budove historického gymnázia, ktoré fungovalo iba päť rokov (1869 – 1874), dnes sídli katolícka diecézna knižnica, v druhej budove je pamätná izba. Spravuje ju Elena Majtánová, energická šesťdesiatnička a bývalá učiteľka: „Gymnázium navštevovali najmä chudobné deti z katolíckych rodín, za päť rokov tu pôsobilo sedem profesorov a študovalo vyše dvesto žiakov. Zakladateľskou osobnosťou bol kňaz Martin Čulen, nieže si ho pomýlite s tým komunistom, to by som vás hnala,“ hovorí s úsmevom. Žiaci cez rok študovali, najmä jazyky, ale aj praktické a prírodovedné predmety, v lete chodili robiť zbierky po celom okolí až po Kysuce.
Čo z tohto silného organizačného ducha zostalo v obci dnes? Mladý pán farár pripravuje brožúrku o dejinách farnosti, niektoré staré domy sa pomaly rekonštruujú a na konci hlavnej ulice si môžete sadnúť do malej kaviarne. Na mestečko, ktoré sa kedysi porovnávalo s Martinom, je to možno málo, ale ak náhodou hľadáte miesto so silným geniom loci, Kláštor pod Znievom vás zaujme. .prvé hlavné mesto
Kto nepozná 15-tisícové mestečko Skalica v juhozápadnom rohu Slovenska, musí sa pripraviť na prekvapenie. Bez preháňania ide o jedno z najkrajších mestečiek na Slovensku, ktoré znesie porovnanie s Levočou alebo Banskou Štiavnicou. Oproti nim je však dnes Skalica na prvý pohľad bohaté, a teda upravené a moderne pôsobiace mestečko. Dominánt a historických zápisov je hneď niekoľko, od 900-ročnej rotundy na kopčeku s výhľadom na mestské strechy, pol tucta kostolov či Jurkovičov Dom kultúry. My sme však prišli kvôli niečomu inému.
Šiesteho novembra 1918, krátko po vzniku Československa, sa totiž Skalica stala prvým hlavným mestom Slovenska. Nebola to jednoduchá situácia. Slovenská národná rada vydala svoju deklaráciu v Martine, Šrobár však z poverenia Československého národného výboru v Prahe zastupoval inú autoritu a viedol ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Príchod do Skalice (na rozdiel od neskoršieho príchodu do Bratislavy) bol triumfálny. Vavro Šrobár naň vo svojich pamätiach spomína takto: „Na nádraží v Skalici čakala nás deputácia mesta. Četníci, zriadení v dvojstupe, kráčali popredku. Sprievod spieval národné piesne. Na veľkom skalickom námestí očakával nás obrovský zástup ľudu. Slovenské domy boli ozdobené národnými prápormi. Celé ovzdušie bolo naplnené ohňom nadšenia a radosti.“
Voľba Skalice za prvé hlavné mesto nebola náhodná. Koncom 19. storočia sa mesto – vďaka miestnym elitám a silným väzbám na Moravu – stalo po Martine a Ružomberku tretím najvýznamnejším sídlom národného obrodenia. Vznikol tu na Masaryka orientovaný časopis Hlas. Vydával ho miestny rodák, lekár a poslanec Uhorského snemu Pavol Blaho. Ten neskôr v roku 1918, keď chodil Šrobár do Prahy, viedol slovenskú vládu. Slávny príchod dodnes pripomína tabuľa na priečelí radnice s nápisom Tu sa vrátila do rúk ľudu správa vecí oslobodeného Slovenska a mestským erbom – dvojkrížom na zelenom trojvrší.
Čím žije Skalica dnes? Vďaka Žigovi Pálffymu sa tu spopularizoval hokej, inak je však historické hlavné mesto v dobrom zmysle slova pokojnou perifériou. Centrum je príkladne zrekonštruoavané, trávniky a kvety udržiavané, nájdete tu pár reštaurácii a kaviarní, vinotéku, ale predovšetkým pokoj malomesta.
.ľubochňa: napred súdruhovia
Mestečko Ľubochňu neďaleko hlavného cestného ťahu zo západu na východ si väčšina ľudí spája s malými pokojnými kúpeľmi a s ústavom na liečbu štítnej žľazy. V rokoch prvej Československej republiky sa tu však odohrala udalosť, ktorá na dlhé desaťročia ovplynila históriu našej krajiny. Boli tu položené základy Komunistickej strany Československa.
„Kedysi sa to sem chodilo oslavovať, ale dnes už si na to nikto nespomenie,“ hovorí matrikárka Eva Guzyová a ochotne nás naviguje do Kollárovho domu, kde sa v januári 1921 „robili“ dejiny. Čo sa vlastne stalo?
Už po generálnom štrajku v roku 1920 sa v rámci československej sociálnej demokracie začal formovať prúd marxistickej ľavice. Radikálom sa nepáčila spolupráca sociálnej demokracie s pravicovými „buržoáznymi“ politickými stranami a najmä príliš štátotvorné správanie jej lídrov. Existoval aj tlak sovietskeho Ruska a Komunistickej internacionály na boľševizáciu československej sociálnej demokracie. Zjazd radikálov v Ľubochni dal tieto sily do pohybu. Viac ako stoštyridsať ľavicových sociálnych demokratov a odborárov zo Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny pozdravil na úvod zjazdu spisovateľ Ivan Olbracht. Hneď po tom, ako delegati poslali pozdravy ruskému proletariátu a uctili si pamiatku Karola Liebknechta a Rózy Luxemburgovej, sa začalo rokovať. Revolučne naladení ľavičiari nakoniec odhlasovali prijatie 21 podmienok Komunistickej internacionály a vyslovili sa za založenie komunistickej strany. Na ľubochniansky zjazd okamžite reagovali ľavicoví sociálni demokrati v oblastiach Československa hovoriacich po nemecky. Zvolali podobné stretnutie do Liberca, kde rovnako volali po vzniku novej komunistickej strany.
Revolučný pohyb, odštartovaný v Ľubochni, vyvrcholil na jar toho istého roku, keď bola v Prahe oficiálne založená Komunistická strana Československa.
V jedálni Kollárovho domu, kde vtedy delegáti vzrušene diskutovali a hlasovali, dnes čašníčky chystajú obedy pre kúpeľných hostí. Revolučnú slávu budovy, ktorá dnes patrí Endokrinologickému ústavu, pripomínajú už len zaprášené busty Lenina na galérii. A ešte socha proletára v priľahlom parčíku. Zabudnutá, počmáraná anarchistickým „áčkom“ a označená samolepkou kapely Red Hot Chili Peppers.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.