V čase najtuhšieho mečiarizmu zastavil Štatistický úrad zverejňovanie údajov, ktoré sú vždy dôležité pre výskum v sociálnych vedách. Péter Hunčík a Martin Bútora sa rozhodli odpovedať na túto mocenskú informačnú blokádu veľkorysým vydavateľským počinom.
V roku 1996 vznikla prvá Súhrnná správa o stave spoločnosti: Slovensko 1995, ktorú vydala Nadácia Sándora Máraiho. Až o rok neskôr vznikol Inštitút pre verejné otázky, ktorý si každoročné vydávanie Súhrnnej správy vzal na starosť ako jednu zo svojich kľúčových aktivít. Krst novej správy bol zakaždým významnou spoločenskou udalosťou. Jeden z najvýznamnejších historikov, Ľubomír Lipták, ocenil túto knihu slovami: „Závidím budúcim kolegom historikom takýto dôkladný prameň.“
Súhrnné správy sa používali ako jedinečný zdroj informácií najmä v čase, keď totálne zlyhávali štátom platené ustanovizne, ktoré mali zaznamenávať fakty i trendy tejto spoločnosti.
Zo Súhrnných správ čerpali výskumníci, novinári, politici aj ľudia zo zahraničia, keďže správa mala aj anglické vydanie.
Za posledných dvanásť rokov sa veľa vecí zmenilo – ibaže Súhrnná správa je stále taká istá. Niekoľko známych mien z rôznych oblastí života spoločnosti napíše svoju kapitolu, v ktorej opíšu, čo sa udialo. Autori Súhrnnej správy sú ľudia rôznych politických preferencií i svetonázoru. Sú medzi nimi konzervatívci, liberáli i ľudia zastávajúci skôr ľavicové idey. Je tu Ľubica Trubíniová, Mikuláš Huba, ale aj Ondrej Dostál či Peter Pažitný. Aj preto sa editori vyhýbajú, aby bola Súhrnná správa hodnotovo či svetonázorovo vyhranená. Najopatrnejšie vyznievajú kapitoly o vnútornej politike Slovenska. Chýba silnejší hodnotiaci postoj či formulovanie alternatív. U niektorých tradičných autorov sa už prejavuje aj vcelku pochopiteľný sklon písať každý rok takmer to isté, obmenia iba základné fakty. Aj preto už vydanie Súhrnnej správy nie je udalosťou, ako to bolo pred desiatimi rokmi. Mnohí ľudia si ju kupujú z úcty k editorom, ale s pietou ju založia do knižnice. Nemajú už potrebu listovať si v nej a čítať. V čase internetu už táto publikácia nemá veľkú pridanú hodnotu v zozbieraní informácií, už by sa od nej čakalo predsa len o čosi viac, ak sa nemá stať iba relikviou mečiarovských časov.
.eč
V roku 1996 vznikla prvá Súhrnná správa o stave spoločnosti: Slovensko 1995, ktorú vydala Nadácia Sándora Máraiho. Až o rok neskôr vznikol Inštitút pre verejné otázky, ktorý si každoročné vydávanie Súhrnnej správy vzal na starosť ako jednu zo svojich kľúčových aktivít. Krst novej správy bol zakaždým významnou spoločenskou udalosťou. Jeden z najvýznamnejších historikov, Ľubomír Lipták, ocenil túto knihu slovami: „Závidím budúcim kolegom historikom takýto dôkladný prameň.“
Súhrnné správy sa používali ako jedinečný zdroj informácií najmä v čase, keď totálne zlyhávali štátom platené ustanovizne, ktoré mali zaznamenávať fakty i trendy tejto spoločnosti.
Zo Súhrnných správ čerpali výskumníci, novinári, politici aj ľudia zo zahraničia, keďže správa mala aj anglické vydanie.
Za posledných dvanásť rokov sa veľa vecí zmenilo – ibaže Súhrnná správa je stále taká istá. Niekoľko známych mien z rôznych oblastí života spoločnosti napíše svoju kapitolu, v ktorej opíšu, čo sa udialo. Autori Súhrnnej správy sú ľudia rôznych politických preferencií i svetonázoru. Sú medzi nimi konzervatívci, liberáli i ľudia zastávajúci skôr ľavicové idey. Je tu Ľubica Trubíniová, Mikuláš Huba, ale aj Ondrej Dostál či Peter Pažitný. Aj preto sa editori vyhýbajú, aby bola Súhrnná správa hodnotovo či svetonázorovo vyhranená. Najopatrnejšie vyznievajú kapitoly o vnútornej politike Slovenska. Chýba silnejší hodnotiaci postoj či formulovanie alternatív. U niektorých tradičných autorov sa už prejavuje aj vcelku pochopiteľný sklon písať každý rok takmer to isté, obmenia iba základné fakty. Aj preto už vydanie Súhrnnej správy nie je udalosťou, ako to bolo pred desiatimi rokmi. Mnohí ľudia si ju kupujú z úcty k editorom, ale s pietou ju založia do knižnice. Nemajú už potrebu listovať si v nej a čítať. V čase internetu už táto publikácia nemá veľkú pridanú hodnotu v zozbieraní informácií, už by sa od nej čakalo predsa len o čosi viac, ak sa nemá stať iba relikviou mečiarovských časov.
.eč
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.