Tak trochu ako v Báječných letech pod psa, len tá Juhoslávia zostala až do novembra 1989 snom. V každom prípade som sa o 21. auguste 1968 dozvedel až v prvej triede na gymnáziu od triedneho rebela Radka Nováčka, ktorého matka bola nejaká zväzácka funkcionárka. A bolo to pre mňa rovnako zásadné, ako keď mi dva roky predtým deviatak Vlček v pionierskom tábore prezradil a namaľoval, ako sa robia deti. Po rozhovore s Nováčkom som mal tiež podobný pocit menejcennosti, ako keď som Vlčkovi, ktorý bol v našej chatke kápo a ktorému sme my krpci museli slúžiť, na otázku, ako sa robia deti, odpovedal, že to sa „ocko s mamkou musia mať radi“. Podobne mnohonásobne zložitejšia, než moje dovtedajšie predstavy, sa ukázala aj realita štátu, v ktorom som dovtedy žil. S hrôzou som si vtedy uvedomil, že tu vlastne máme okupantov, ako o nich so zápalom hovoril Nováček, ktorý zrejme svoju matku „nemusel“, ako hovoria dnešní pätnásťroční.
Aj tak Sovieti zostali v podobe akéhosi mýtu, prvá veľká sovietska základňa bola v desiatky kilometrov vzdialených Miloviciach a ani za najtvrdšej normalizácie to rozhodne nebolo tak, že by sa pluky Sovietov producírovali po Václavskom námestí. Sovietskych vojakov v uniformách som tak asi prvý raz videl až v Berlíne, kde sa v tej dobe pozoruhodne miešali s Američanmi, Britmi a Francúzmi, ktorí dávali demonštratívne najavo, že celý Berlín, nielen ten západný, je mesto pod spoločnou správou víťazných vojnových spojencov. V NDR bola aj prvá sovietska vojenská základňa, ktorú som skutočne videl, a dodnes nezabudnem na tie kilometre a kilometre betónového plotu s ostnatým drôtom, keď sme okolo nej prechádzali. V Nemeckej demokratickej republike totiž bolo veľmi ťažké na nejakú sovietsku základňu nenaraziť – Sovietsky zväz udržiaval vo Východnom Nemecku polmiliónový kontingent a zabral si tridsatinu nemeckého územia. Často bez ohľadu na čokoľvek.
Ďalšie, aspoň virtuálne stretnutie so Strednou skupinou vojsk, ako sa vojenské zoskupenie asi 90-tisíc vojakov, „dočasne umiestnených“ v Československu, nazývalo, som zažil v druhej polovici osemdesiatych rokov na obrazovke farebnej televízie Tesla Orava. Otec, ktorý mal ako koníčka všetko okolo televízorov a rádií, k anténe na prvý a druhý program prirobil ešte jednu, na ktorej sme potom chytali „Moskvu“. Teda zo ZSSR prenášané vysielanie sovietskej televízie pre tunajších vojakov Červenej armády. V tom čase som už dávno pravidelne o deviatej večer ladil na rádiu vo svojej izbe Hlas Ameriky a občas Slobodnú Európu a moskovská televízia bola niečo podobné. Kým u nás stále vládol Husák a Biľak, v Moskve už bola dvojka Gorbačov-Ševarnadze a namiesto normalizácie perestrojka. Oproti komunálnej satire Dvořáka a Bohdalovej v Televarieté vyzerali estrády sovietskej televízie ako prehliadka slobody. A Gorbačova som mal v tých svojich štrnástich rokoch celkom rád, bola to konečne nádej, niečo, čo dávalo zmysel všade visiacim heslám „Sovietsky zväz, náš vzor“.
Sovietov som nevidel ani v novembri 1989. Napodiv som z nich ani nemal strach. Aj za to mohol „klaďas“ Gorbačov. Strach, ako sa neskôr ukázalo, odôvodnený, sme mali z československých policajtov a našej vlastnej československej armády.
A potom, pred dvadsiatimi rokmi, sovietski vojaci odišli a zmizli. Zostali tu pusté kasárne, obrovské letiská, vojenské priestory zaneriadené ruskou vojenskou „disciplínou“ a šlendriánstvom. Okupanti odišli, bez toho, že by som bol za tých dvadsaťštyri rokov svojho života čo i jediného z nich tu a naživo videl. Ale pocit, že tu boli, sa aj tak podobá pocitu majiteľa vykradnutého bytu, ktorý navštívil nepozvaný návštevník. Dvadsať rokov po okupácii, dvadsať rokov bez okupácie, dvadsať rokov slobody. Áno, to je malý stredoeurópsky zázrak. Na to, aby si to človek uvedomil, nemusel tých sovietskych vojakov vidieť. Stačilo vedieť, že tu boli. Stačí vedieť, že sú už – a nadobro – preč. Autor je redaktor Lidových novín
Aj tak Sovieti zostali v podobe akéhosi mýtu, prvá veľká sovietska základňa bola v desiatky kilometrov vzdialených Miloviciach a ani za najtvrdšej normalizácie to rozhodne nebolo tak, že by sa pluky Sovietov producírovali po Václavskom námestí. Sovietskych vojakov v uniformách som tak asi prvý raz videl až v Berlíne, kde sa v tej dobe pozoruhodne miešali s Američanmi, Britmi a Francúzmi, ktorí dávali demonštratívne najavo, že celý Berlín, nielen ten západný, je mesto pod spoločnou správou víťazných vojnových spojencov. V NDR bola aj prvá sovietska vojenská základňa, ktorú som skutočne videl, a dodnes nezabudnem na tie kilometre a kilometre betónového plotu s ostnatým drôtom, keď sme okolo nej prechádzali. V Nemeckej demokratickej republike totiž bolo veľmi ťažké na nejakú sovietsku základňu nenaraziť – Sovietsky zväz udržiaval vo Východnom Nemecku polmiliónový kontingent a zabral si tridsatinu nemeckého územia. Často bez ohľadu na čokoľvek.
Ďalšie, aspoň virtuálne stretnutie so Strednou skupinou vojsk, ako sa vojenské zoskupenie asi 90-tisíc vojakov, „dočasne umiestnených“ v Československu, nazývalo, som zažil v druhej polovici osemdesiatych rokov na obrazovke farebnej televízie Tesla Orava. Otec, ktorý mal ako koníčka všetko okolo televízorov a rádií, k anténe na prvý a druhý program prirobil ešte jednu, na ktorej sme potom chytali „Moskvu“. Teda zo ZSSR prenášané vysielanie sovietskej televízie pre tunajších vojakov Červenej armády. V tom čase som už dávno pravidelne o deviatej večer ladil na rádiu vo svojej izbe Hlas Ameriky a občas Slobodnú Európu a moskovská televízia bola niečo podobné. Kým u nás stále vládol Husák a Biľak, v Moskve už bola dvojka Gorbačov-Ševarnadze a namiesto normalizácie perestrojka. Oproti komunálnej satire Dvořáka a Bohdalovej v Televarieté vyzerali estrády sovietskej televízie ako prehliadka slobody. A Gorbačova som mal v tých svojich štrnástich rokoch celkom rád, bola to konečne nádej, niečo, čo dávalo zmysel všade visiacim heslám „Sovietsky zväz, náš vzor“.
Sovietov som nevidel ani v novembri 1989. Napodiv som z nich ani nemal strach. Aj za to mohol „klaďas“ Gorbačov. Strach, ako sa neskôr ukázalo, odôvodnený, sme mali z československých policajtov a našej vlastnej československej armády.
A potom, pred dvadsiatimi rokmi, sovietski vojaci odišli a zmizli. Zostali tu pusté kasárne, obrovské letiská, vojenské priestory zaneriadené ruskou vojenskou „disciplínou“ a šlendriánstvom. Okupanti odišli, bez toho, že by som bol za tých dvadsaťštyri rokov svojho života čo i jediného z nich tu a naživo videl. Ale pocit, že tu boli, sa aj tak podobá pocitu majiteľa vykradnutého bytu, ktorý navštívil nepozvaný návštevník. Dvadsať rokov po okupácii, dvadsať rokov bez okupácie, dvadsať rokov slobody. Áno, to je malý stredoeurópsky zázrak. Na to, aby si to človek uvedomil, nemusel tých sovietskych vojakov vidieť. Stačilo vedieť, že tu boli. Stačí vedieť, že sú už – a nadobro – preč. Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.