Do dnešného dňa ekonomická stabilita úplne absentuje. Eurozóna je opäť na pokraji priepasti. A navyše sa naďalej tvrdí, že stabilitu je možné a nutné si draho kupovať. Momentálne prerokúvaný návrh ministerstva financií navýšiť garancie v dočasnom eurovale (EFSF) je krokom nesprávnym. Je nutné ho jasne odmietnuť a konečne celkom otvorene povedať, že euroval nie je a ani do budúcnosti nebude žiadnym reálnym riešením. V skutočnosti ide totiž o systém ochrany vybraných subjektov vo vybranom sektore, hoci na prvý pohľad slúži predovšetkým na záchranu nezodpovedných vlád, ktoré si navyše zachrániť nezaslúžia.
Čo konkrétne to znamená pre Slovensko? Záväzok, že v prípade najhoršieho scenára prispejeme sumou na úrovni asi tretiny nášho rozpočtu, respektíve viac ako desiatimi percentami nášho ročného HDP. A to na riešenie problému, ktorý sme nespôsobili! .krajina rozprávok
Paródia európskej solidarity a absurdný scenár, ktorý by bol ešte pred pár rokmi nemysliteľný, sú dnes realitou. Celá táto záležitosť sa neustále spája s Gréckom a jeho momentálnymi problémami, no v skutočnosti ide o prípravu dostatočnej úverovej kapacity eurovalu na situáciu, keď sa do problémov dostanú krajiny ako Španielsko či Taliansko. Dôvody sú nasledovné.
Dnešná Európa je zjavne krajinou moderných rozprávok a zázrakov, kde najvzácnejším artiklom, za ktorým sa každý pachtí, je stabilita. Tá sa vraj dá len tak vytvoriť. Tvrdia to naši kúzelníci, európski politici. Je však nutné veľa platiť a priebežne si priplácať, no so zľavou vám vraj radi predajú aj dôveru. Dôveru v systém budovania eurovalov, hĺbenia eurohrádzí a stavania eurobunkrov.
Je ťažké z tohto príbehu precitnúť do reality a uvedomiť si, že práve kríza dôvery bola na počiatku všetkých súčasných problémov. K vytúženej stabilite sa nedopracujeme vzájomným klamaním, či vytváraním ilúzie, že sme si všetci rovní z hľadiska rizika či bohatstva. A že na našu spoločnú kreditku si ktorýkoľvek člen nášho zoskupenia bude môcť aj v budúcnosti neobmedzene nakúpiť, čo potrebuje.
Grécko je krajinou medzi dvoma mlynskými kolesami. Z jednej strany tlačí EÚ spolu s bankami na reformy, privatizáciu štátneho majetku a prísľuby škrtov na výdavkovej stránke rozpočtu. Všetko to má viesť k udržateľnosti verejných financií. Z druhej strany tlačia voliči, demonštranti v uliciach a pravicová opozícia. Doteraz vládnuci socialisti sa s ňou najnovšie dohodli na spoločnom postupe s cieľom robiť reformy a vyjsť v ústrety veriteľom i politickým tlakom z EÚ.
No ak by európskym politikom skutočne záležalo na osude Grécka, dávno by už konali a riešili skutočný problém. Teda umožniť krajine reštrukturalizáciu celkového dlhu, nechať ju opustiť eurozónu a tým aj EÚ a euro. Celkový dlh Grécka bol už v roku 2010 na úrovni necelých 300 miliárd eur a takzvaná pomoc Grécku tento problém len prehĺbila až na dnešnú úroveň. Teda o 50 miliárd eur vyššiu. Politická vôľa na riešenie problému pred rokom chýbala, keďže v prípade vyhlásenia defaultu by si stratu priznali a pripísali najmä najväčšie nemecké a francúzske banky. S odstupom roka odmietavé stanovisko k reštrukturalizácii dlhu Grécka už počuť len zo strany Francúzska a ECB, keďže práve im zostal v rukách takpovediac čierny Peter. Práve oni sú v tomto prípade najviac ohrozenými veriteľmi. Výsledkom takého konania je v súčasnosti napríklad dvojnásobná riziková prirážka na dlhopis Grécka aj oproti takej krajine, akou je trebárs Pakistan. .dobrovoľná spoluúčasť?
Presadenie dohody o „dobrovoľnej spoluúčasti súkromného sektora“ v tomto kontexte znamená opäť „žiadnu spoluúčasť súkromného sektora“. Veď ktorá banka by dobrovoľne akceptovala stratu a voči Grécku by za momentálnej situácie prechovávala dôveru? Potreba Grécka na splátky istiny a úroku z celkového dlhu na najbližší rok a pol je na úrovni 130 miliárd eur a efektívna úverová kapacita dočasného eurovalu je v súčasnosti 230 miliárd eur. To znamená, že Grécko by si pokojne mohlo požičať touto formou bez akéhokoľvek navýšenia garancií v eurovale zo strany všetkých ostatných krajín eurozóny. Akú inú motiváciu by teda mohli mať európski politici na presne opačný krok? Možno je to strach, že v poslednom období dosiahli rizikové prirážky na španielske dlhopisy historické maximá, každý druhý mladý človek v Španielsku je nezamestnaný a protesty spojené s násilnosťami sa tam stávajú novým národným športom. Alebo je to skôr strach z toho, že grécky problém, spolu s írskym a portugalským, môže spôsobiť dominový efekt a položiť eurozónu na lopatky?
Aktuálna expozícia európskych bánk v štátoch PIIGS, alebo ak chcete jednotlivé kocky domina, je nasledovná. V Grécku ide o 122 miliárd eur, v Portugalsku je to 203 miliárd, v Írsku približne 480 miliárd, v Španielsku dokonca necelých 700 miliárd eur a v Taliansku takmer 820 miliárd. Pričom celkový dlh je v skutočnosti oveľa väčší a napríklad pri posledných dvoch menovaných krajinách výrazne presahuje hranicu bilión eur. Hráme sa s ohňom a u susedov už horí.
Riešenie celého problému nie je vôbec jednoduché, no dá sa prirovnať k pomerne triviálnej situácií: Európska únia sa rozhodla, že ide okúpať Gréka, no to, čo sa momentálne deje, je len nekonečné nalievanie vody do deravej vane. Áno, dá sa to zopakovať aj viackrát a pravidelne zvyšovať dávky vody. Lenže okúpať ho takýmto spôsobom je nielen nemožné, ale navyše vytopíte susedov. Ak je zámerom EÚ skutočne pomôcť, požičia Grékovi len na mydlo a uterák, aby sa umyl sám. A pošle ho z vane do sprchy. .riešenia?
Je to už pár mesiacov. Písal sa október 2010 a prezident ECB Jean-Claude Trichet dostal v jednom rozhovore otázku, či sa skončila kríza eura. Jeho odpoveď vskutku zarazila, keďže poprel, že by tu nejaká kríza eura vôbec bola. Problém označil za dlhovú krízu konkrétnych krajín, ktoré nedodržiavajú Pakt stability a rastu, no ako vidíme, mýlil sa a riešenie doteraz neponúkol.
Ale aké riešenie pre budúcnosť EÚ a eurozóny dnes vôbec možno ponúknuť? V zásade existujú štyri scenáre. Prvým je prechod k fiškálnej únií. Teda prehĺbenie integrácie, pričom na takýto krok chýba politická vôľa (trvalý euroval stále nie je definitívny). Druhou možnosťou je opačný scenár. Teda buď rozpad EÚ, alebo postupná dezintegrácia na úroveň colnej únie. Treťou možnosťou je zachovať status quo a s dlhovým bremenom Európy sa vyrovnať na národnej úrovni. Najmä cez zvyšovanie daňového a odvodového zaťaženia alebo zavedením celoeurópskych daní. Poslednou, štvrtou možnosťou je opäť ponechať všetko ostatné nezmenené okrem hlavnej politiky ECB, teda boja s infláciou. Keďže dlh je vyjadrený nominálne a v eurách, postupné zrýchlenie tempa rastu inflácie by zredukovalo jeho reálnu hodnotu v každej z krajín, hoci v rôznej miere. To, ktorá cesta sa nakoniec zvolí, uvidíme už v najbližších rokoch.
Svoj názor na to, akou cestou by sa Európa mala vydať, si dovolím opísať takpovediac v automobilovej terminológií: Som toho názoru, že je potrebné čo najskôr nahodiť spiatočku, vyhodiť z nášho auta čiernych pasažierov, vycúvať tak pol kilometra späť a tentoraz už na križovatke integrácie odbočiť správne. Tá cesta, ktorou sa totiž uberáme teraz, je cestou do slepej uličky kolapsu celej eurozóny a tým, žiaľ, aj rozpadu EÚ ako takej. Ak niekto tvrdí, že benzínu máme stále dosť a tú stenu pred nami prosto prebúrame, lebo sa vezieme na vystuženom terénnom vozidle nemeckej výroby a máme slepé odhodlanie prejsť cez fiškálnu úniu až k tej politickej, tak sa veľmi mýli. Realita nás všetkých dobehne a náraz bude tvrdý.
Grécko je podľa všetkého len predohrou a hlavné dejstvo ešte len príde v súvislosti so Španielskom či Talianskom. Čoskoro tak možno očakávať stretnutie mnohých spotených pánov v drahých oblekoch, koncentrovaných v jednej miestnosti. Zhodou okolností pôjde o ministrov financií a vrcholných predstaviteľov EÚ, hľadajúcich „riešenie“, ktoré neprichádza, lebo stále neprecitli zo sna a nevidia alebo nechcú vidieť problém. Sen o Európe, ktorá bude raz politicky jednotnou, najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta so spoločnou menou a zahraničnou politikou, sa mení na nočnú moru dlhovej krízy a ekonomického nacionalizmu zúčastnených. Autor je finančný ekonóm a ekonomický analytik
Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10
Čo konkrétne to znamená pre Slovensko? Záväzok, že v prípade najhoršieho scenára prispejeme sumou na úrovni asi tretiny nášho rozpočtu, respektíve viac ako desiatimi percentami nášho ročného HDP. A to na riešenie problému, ktorý sme nespôsobili! .krajina rozprávok
Paródia európskej solidarity a absurdný scenár, ktorý by bol ešte pred pár rokmi nemysliteľný, sú dnes realitou. Celá táto záležitosť sa neustále spája s Gréckom a jeho momentálnymi problémami, no v skutočnosti ide o prípravu dostatočnej úverovej kapacity eurovalu na situáciu, keď sa do problémov dostanú krajiny ako Španielsko či Taliansko. Dôvody sú nasledovné.
Dnešná Európa je zjavne krajinou moderných rozprávok a zázrakov, kde najvzácnejším artiklom, za ktorým sa každý pachtí, je stabilita. Tá sa vraj dá len tak vytvoriť. Tvrdia to naši kúzelníci, európski politici. Je však nutné veľa platiť a priebežne si priplácať, no so zľavou vám vraj radi predajú aj dôveru. Dôveru v systém budovania eurovalov, hĺbenia eurohrádzí a stavania eurobunkrov.
Je ťažké z tohto príbehu precitnúť do reality a uvedomiť si, že práve kríza dôvery bola na počiatku všetkých súčasných problémov. K vytúženej stabilite sa nedopracujeme vzájomným klamaním, či vytváraním ilúzie, že sme si všetci rovní z hľadiska rizika či bohatstva. A že na našu spoločnú kreditku si ktorýkoľvek člen nášho zoskupenia bude môcť aj v budúcnosti neobmedzene nakúpiť, čo potrebuje.
Grécko je krajinou medzi dvoma mlynskými kolesami. Z jednej strany tlačí EÚ spolu s bankami na reformy, privatizáciu štátneho majetku a prísľuby škrtov na výdavkovej stránke rozpočtu. Všetko to má viesť k udržateľnosti verejných financií. Z druhej strany tlačia voliči, demonštranti v uliciach a pravicová opozícia. Doteraz vládnuci socialisti sa s ňou najnovšie dohodli na spoločnom postupe s cieľom robiť reformy a vyjsť v ústrety veriteľom i politickým tlakom z EÚ.
No ak by európskym politikom skutočne záležalo na osude Grécka, dávno by už konali a riešili skutočný problém. Teda umožniť krajine reštrukturalizáciu celkového dlhu, nechať ju opustiť eurozónu a tým aj EÚ a euro. Celkový dlh Grécka bol už v roku 2010 na úrovni necelých 300 miliárd eur a takzvaná pomoc Grécku tento problém len prehĺbila až na dnešnú úroveň. Teda o 50 miliárd eur vyššiu. Politická vôľa na riešenie problému pred rokom chýbala, keďže v prípade vyhlásenia defaultu by si stratu priznali a pripísali najmä najväčšie nemecké a francúzske banky. S odstupom roka odmietavé stanovisko k reštrukturalizácii dlhu Grécka už počuť len zo strany Francúzska a ECB, keďže práve im zostal v rukách takpovediac čierny Peter. Práve oni sú v tomto prípade najviac ohrozenými veriteľmi. Výsledkom takého konania je v súčasnosti napríklad dvojnásobná riziková prirážka na dlhopis Grécka aj oproti takej krajine, akou je trebárs Pakistan. .dobrovoľná spoluúčasť?
Presadenie dohody o „dobrovoľnej spoluúčasti súkromného sektora“ v tomto kontexte znamená opäť „žiadnu spoluúčasť súkromného sektora“. Veď ktorá banka by dobrovoľne akceptovala stratu a voči Grécku by za momentálnej situácie prechovávala dôveru? Potreba Grécka na splátky istiny a úroku z celkového dlhu na najbližší rok a pol je na úrovni 130 miliárd eur a efektívna úverová kapacita dočasného eurovalu je v súčasnosti 230 miliárd eur. To znamená, že Grécko by si pokojne mohlo požičať touto formou bez akéhokoľvek navýšenia garancií v eurovale zo strany všetkých ostatných krajín eurozóny. Akú inú motiváciu by teda mohli mať európski politici na presne opačný krok? Možno je to strach, že v poslednom období dosiahli rizikové prirážky na španielske dlhopisy historické maximá, každý druhý mladý človek v Španielsku je nezamestnaný a protesty spojené s násilnosťami sa tam stávajú novým národným športom. Alebo je to skôr strach z toho, že grécky problém, spolu s írskym a portugalským, môže spôsobiť dominový efekt a položiť eurozónu na lopatky?
Aktuálna expozícia európskych bánk v štátoch PIIGS, alebo ak chcete jednotlivé kocky domina, je nasledovná. V Grécku ide o 122 miliárd eur, v Portugalsku je to 203 miliárd, v Írsku približne 480 miliárd, v Španielsku dokonca necelých 700 miliárd eur a v Taliansku takmer 820 miliárd. Pričom celkový dlh je v skutočnosti oveľa väčší a napríklad pri posledných dvoch menovaných krajinách výrazne presahuje hranicu bilión eur. Hráme sa s ohňom a u susedov už horí.
Riešenie celého problému nie je vôbec jednoduché, no dá sa prirovnať k pomerne triviálnej situácií: Európska únia sa rozhodla, že ide okúpať Gréka, no to, čo sa momentálne deje, je len nekonečné nalievanie vody do deravej vane. Áno, dá sa to zopakovať aj viackrát a pravidelne zvyšovať dávky vody. Lenže okúpať ho takýmto spôsobom je nielen nemožné, ale navyše vytopíte susedov. Ak je zámerom EÚ skutočne pomôcť, požičia Grékovi len na mydlo a uterák, aby sa umyl sám. A pošle ho z vane do sprchy. .riešenia?
Je to už pár mesiacov. Písal sa október 2010 a prezident ECB Jean-Claude Trichet dostal v jednom rozhovore otázku, či sa skončila kríza eura. Jeho odpoveď vskutku zarazila, keďže poprel, že by tu nejaká kríza eura vôbec bola. Problém označil za dlhovú krízu konkrétnych krajín, ktoré nedodržiavajú Pakt stability a rastu, no ako vidíme, mýlil sa a riešenie doteraz neponúkol.
Ale aké riešenie pre budúcnosť EÚ a eurozóny dnes vôbec možno ponúknuť? V zásade existujú štyri scenáre. Prvým je prechod k fiškálnej únií. Teda prehĺbenie integrácie, pričom na takýto krok chýba politická vôľa (trvalý euroval stále nie je definitívny). Druhou možnosťou je opačný scenár. Teda buď rozpad EÚ, alebo postupná dezintegrácia na úroveň colnej únie. Treťou možnosťou je zachovať status quo a s dlhovým bremenom Európy sa vyrovnať na národnej úrovni. Najmä cez zvyšovanie daňového a odvodového zaťaženia alebo zavedením celoeurópskych daní. Poslednou, štvrtou možnosťou je opäť ponechať všetko ostatné nezmenené okrem hlavnej politiky ECB, teda boja s infláciou. Keďže dlh je vyjadrený nominálne a v eurách, postupné zrýchlenie tempa rastu inflácie by zredukovalo jeho reálnu hodnotu v každej z krajín, hoci v rôznej miere. To, ktorá cesta sa nakoniec zvolí, uvidíme už v najbližších rokoch.
Svoj názor na to, akou cestou by sa Európa mala vydať, si dovolím opísať takpovediac v automobilovej terminológií: Som toho názoru, že je potrebné čo najskôr nahodiť spiatočku, vyhodiť z nášho auta čiernych pasažierov, vycúvať tak pol kilometra späť a tentoraz už na križovatke integrácie odbočiť správne. Tá cesta, ktorou sa totiž uberáme teraz, je cestou do slepej uličky kolapsu celej eurozóny a tým, žiaľ, aj rozpadu EÚ ako takej. Ak niekto tvrdí, že benzínu máme stále dosť a tú stenu pred nami prosto prebúrame, lebo sa vezieme na vystuženom terénnom vozidle nemeckej výroby a máme slepé odhodlanie prejsť cez fiškálnu úniu až k tej politickej, tak sa veľmi mýli. Realita nás všetkých dobehne a náraz bude tvrdý.
Grécko je podľa všetkého len predohrou a hlavné dejstvo ešte len príde v súvislosti so Španielskom či Talianskom. Čoskoro tak možno očakávať stretnutie mnohých spotených pánov v drahých oblekoch, koncentrovaných v jednej miestnosti. Zhodou okolností pôjde o ministrov financií a vrcholných predstaviteľov EÚ, hľadajúcich „riešenie“, ktoré neprichádza, lebo stále neprecitli zo sna a nevidia alebo nechcú vidieť problém. Sen o Európe, ktorá bude raz politicky jednotnou, najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta so spoločnou menou a zahraničnou politikou, sa mení na nočnú moru dlhovej krízy a ekonomického nacionalizmu zúčastnených. Autor je finančný ekonóm a ekonomický analytik
Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.