Podľa magazínu NME sa v posledných siedmich dňoch predalo z Iverovho nového albumu iba o tisíc kusov menej ako z albumu Lady Gaga. Keď si uvedomíme, že táto tichá intímna hudba dokáže konkurovať gigantickej komerčnej speváčke, tak si človek môže vydýchnuť, že v populárnej hudbe to nie je stratené.
Bon Iver je zjav. Po svete chodia tisíce pesničkárov, ale on sa dosť vymyká. Ešte pred štyri rokmi o ňom nikto nepočul, ale keď vyšiel debutový album For Emma, Forever Ago (2008), tak sa o ňom začalo písať ako o novom Neilovi Youngovi, aj keď po hudobnej stránke až na spoločnú lásku k vysokému hlasu toho nemajú obaja veľa spoločného.
O jeho debute sa popísalo veľa, pretože bol za ním pozoruhodný príbeh. Album nahral úplne sám v zrube medzi horami, kde spolu s otcom ako dieťa chodil poľovať na divú zver. Krátko predtým ho opustila jeho priateľka, a tak mu zostali len piesne, na ktorých v posledých dvoch rokoch pracoval. Bon Iver, vlastne občianskym menom Justin Vernon, hral a skladal songy od svojich pätnástich rokov, ale príliš sa mu nedarilo. Dovtedy, kým našiel svoj hlas. Podľa vzoru svojich obľúbených soulmanov a džezových speváčok (Smokey Robinson, Mahalia Jacksonová) a začal spievať falsetovým čiže vysokým hlasom. Hovorí, že v tom momente sa pred ním otvoril nový svet. A pritom jeho hlas nie je dokonalý, ako spev kastrátov, znie divne, ale zároveň krásne.
Keď si vypočujete je debutový album a pripemeniete si zasnežený zrub a zlomené srdce, je to tam všetko cítiť. Akoby do pomaly plynúcich piesní dostal všetko z okolitej zimnej wisconsinskej prírody – od vetra cez pocit tepla uprostred zmrznutej pustiny až po tanec duchov v korunách stromov.
Keď album dokončil, poslal ho prestížnej nahrávacej značke 4AD, ktorá napriek neznámemu menu po ňom okamžite siahla. Doteraz sa z neho predalo viac ako pol milióna kusov.
Namiesto toho, aby sa Justin Vernon pustil do skladania nových piesní, dal si pauzu. Venoval sa rôznym bočným projektom a hosťoval na platniach iných umelcov. Tou najznámejšou a zároveň najbizarnejšou skúsenosťou bola spolupráca s hip-hopovým velikánom Kanye Westom, ktorý na svoj najnovší album nasamploval refrén z Iverovej skladby Woods z EP Blood Banks.
Pred rokom, keď spolu s bratom Nattom postavili vlastné štúdium v dome bývalej veterinárnej stanice, konečne začal pracovať na novom albume. Pôvodne ho chcel nahrať sám, ale postupne k nemu pribúdali rôzni hostia. Výsledok je trochu iný ako jeho predchodca, jeho pesničky neznejú tak osamelo, odovzdane a smutne. Vernom sa s jednotlivým trackmi pekne vyhral, nebál sa experimentovať a nehanbil sa za to, že záverečná pieseň Beth/Rest so synťákovým zvukom znie ako balada z osemdesiatych rokov.
Jednotlivé piesne pomenoval podľa miest. Niektorých skutočných, iných zase vymyslených. Hovorí, že nech hrá na hocijakom mieste na zemi, vždy si zo sebou berie kus rodného Wisconsinu. Sedí to. Nie je pesničkárom v klasickom zmysle slova, Iverove skladby vôbec neznejú tradične, aby sme moli povedať, že tento druh hudby sa hráva vo Wisconsine. Ale miesto, kde vznikli, v jeho pesničkách bytostne cítiť. Keď sa pesničkárovi podarí zhmotniť svet okolo seba do jeho vecí, je to pre neho asi najväčšia pochvala.
Bon Iver je zjav. Po svete chodia tisíce pesničkárov, ale on sa dosť vymyká. Ešte pred štyri rokmi o ňom nikto nepočul, ale keď vyšiel debutový album For Emma, Forever Ago (2008), tak sa o ňom začalo písať ako o novom Neilovi Youngovi, aj keď po hudobnej stránke až na spoločnú lásku k vysokému hlasu toho nemajú obaja veľa spoločného.
O jeho debute sa popísalo veľa, pretože bol za ním pozoruhodný príbeh. Album nahral úplne sám v zrube medzi horami, kde spolu s otcom ako dieťa chodil poľovať na divú zver. Krátko predtým ho opustila jeho priateľka, a tak mu zostali len piesne, na ktorých v posledých dvoch rokoch pracoval. Bon Iver, vlastne občianskym menom Justin Vernon, hral a skladal songy od svojich pätnástich rokov, ale príliš sa mu nedarilo. Dovtedy, kým našiel svoj hlas. Podľa vzoru svojich obľúbených soulmanov a džezových speváčok (Smokey Robinson, Mahalia Jacksonová) a začal spievať falsetovým čiže vysokým hlasom. Hovorí, že v tom momente sa pred ním otvoril nový svet. A pritom jeho hlas nie je dokonalý, ako spev kastrátov, znie divne, ale zároveň krásne.
Keď si vypočujete je debutový album a pripemeniete si zasnežený zrub a zlomené srdce, je to tam všetko cítiť. Akoby do pomaly plynúcich piesní dostal všetko z okolitej zimnej wisconsinskej prírody – od vetra cez pocit tepla uprostred zmrznutej pustiny až po tanec duchov v korunách stromov.
Keď album dokončil, poslal ho prestížnej nahrávacej značke 4AD, ktorá napriek neznámemu menu po ňom okamžite siahla. Doteraz sa z neho predalo viac ako pol milióna kusov.
Namiesto toho, aby sa Justin Vernon pustil do skladania nových piesní, dal si pauzu. Venoval sa rôznym bočným projektom a hosťoval na platniach iných umelcov. Tou najznámejšou a zároveň najbizarnejšou skúsenosťou bola spolupráca s hip-hopovým velikánom Kanye Westom, ktorý na svoj najnovší album nasamploval refrén z Iverovej skladby Woods z EP Blood Banks.
Pred rokom, keď spolu s bratom Nattom postavili vlastné štúdium v dome bývalej veterinárnej stanice, konečne začal pracovať na novom albume. Pôvodne ho chcel nahrať sám, ale postupne k nemu pribúdali rôzni hostia. Výsledok je trochu iný ako jeho predchodca, jeho pesničky neznejú tak osamelo, odovzdane a smutne. Vernom sa s jednotlivým trackmi pekne vyhral, nebál sa experimentovať a nehanbil sa za to, že záverečná pieseň Beth/Rest so synťákovým zvukom znie ako balada z osemdesiatych rokov.
Jednotlivé piesne pomenoval podľa miest. Niektorých skutočných, iných zase vymyslených. Hovorí, že nech hrá na hocijakom mieste na zemi, vždy si zo sebou berie kus rodného Wisconsinu. Sedí to. Nie je pesničkárom v klasickom zmysle slova, Iverove skladby vôbec neznejú tradične, aby sme moli povedať, že tento druh hudby sa hráva vo Wisconsine. Ale miesto, kde vznikli, v jeho pesničkách bytostne cítiť. Keď sa pesničkárovi podarí zhmotniť svet okolo seba do jeho vecí, je to pre neho asi najväčšia pochvala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.