.molotov
Nové veci sú fajn, ale osobnejšie je to pri starých veciach, ktoré som počúval, keď som hudbu vnímal najintenzívnejšie. Toto je z môjho z môjho uhla pohľadu na Pohode najfascinujúcejšie, ako a kde sa dotkne mojej súkromnej hudobnej vkusovej histórie. Nech očakávam hocikoho, Pohoda síce očakávania nenaplní, ale prekvapí a vždy je to nadmieru príjemné prekvapenie.
dEUS a Molotov? Neverím! Dobre, dEUS sa podpísali, Worst Case Scenario asi už navždy zostane najzásadnejším belgickým príspevkom do Zlatého fondu svetovej popmusic, ale Molotov? Skutočne tú kapelu pozná ešte ktosi? Isteže pozná, žartujem, ale aj tak, najbližšie k skutočnému prerazeniu mimo Mexika a okolitých lokalít mali v roku 1997, hneď po vydaní debutového albumu ¿Dónde Jugarán las Niñas?, ktorý sa dostal do globálnej distribúcie a všimol si ho azda každý, kto sa občas len tak naslepo prehrabával v CD-čkach a vyberal podľa obalu. Cover so slečnou v školskej uniforme, v poloľahu na zadnom sedadle auta s nohavičkami veľavravne stiahnutými pod kolená bol dostatočne vyzývavý na to, aby človek zistil, čo za muziku sa za tým obalom skrýva. Rachot so španielskymi vokálmi, láska na prvé počutie, ako väčšinou, keď sa rap ozve inak ako po anglicky. Čosi írečité a zvukomalebné, ten mäkký spevný jazyk v kontraste s hutnou basovou linkou, metalovými rifmi gitary a bicími. Hneď na prvom albume síce Molotov „nespievajú“ iba po španielsky, zostáva im však veľmi zreteľný prízvuk aj vtedy, keď sa pokúšajú o angličtinu (aj keď ide skôr o spanglish) a s ním i kľúčový prvok ich hudobnej poetiky. V prvom pláne to evokuje Rage Against the Machine, až má človek chuť skombinovať sombrero s vkusným tričkom s Che Guevarom, ale potom to prestane byť také jednoduché. Molotov totiž exotizujú svoj rap-metal, alebo ako sa to volá, s prvkami indiánskeho folklóru. Žiadne etno ani world music, ale na ozvláštnenie to stačí. Molotov vyleteli, ak nejaký filmár potreboval ilustrovať mestský kolorit latinsko-amerických mládežníkov z gangov, použil na to práve čosi od nich, po druhom albume – Apocalypshit, sa však Molotov o masový globálny prienik pokúšať prestali a azda i vďaka tomu si uchovali čosi nesmierne cenné. Autentickosť. Získali síce latinoamerickú Grammy, ale koho to zaujíma? Počuť ich na Pohode bude sviatkom. .dEUS
Pozícia dEUS je v čomsi podobná, tiež kapela, ktorej sa podarilo udržať alternatívny ráz napriek koketérii s mainstreamom, a tiež kapela, o ktorej bolo najviac počuť s vydaním debutu, tu sa však paralely končia. dEUS sú v zásade gitarovka, ale to, čo je dôležitejšie, sú virtuózne ambície kľúčových postáv kapely, predovšetkým frontmana Toma Barmana. dEUS majú vďaka tomu čosi, čo ich relatívne zásadným spôsobom odlišuje. Vedia hrať, respektíve nepotrebujú pri hraní klamať, nemusia predstierať, že sú lepšími muzikantmi, ako počujeme. A má to iný program ako generovať alternatívne hity, skôr ide o hudobný výraz, v ktorom je permanentne prítomné hľadanie. Volalo sa to rôzne, fusion, crossover, dokonca art rock, prog-rock, či experimentálny rok, v podstate šlo však vždy o to isté, oslobodiť popmusic od bremena jednoduchej piesňovej formy, sofistikovať ju, zmeniť jej primárne zábavnú funkciu na čosi dôležitejšie. Vo výsledku to znamená, že dEUS sa neopočúva. Allmusic.com ich kontextovo ukotvuje kdesi medzi Pavement a Björk na jednej strane, Franka Zappu, Bauhaus a Sonic Youth na strane druhej, ale veľa váhy by som tomu neprikladal, mne napríklad asociujú úplne neuveriteľne Primus, hoci o farebnej podobnosti hovoriť nemôžeme.
Tieto dve kapely na Pohode uvidím určite, to ostatné akosi vyplynie, mimoriadne sa teším predovšetkým na to, že na Pohode budem tento rok úplne celkom. Žiadne bývanie v penzióne v meste, nie, na staré kolená idem do stanu v Kempingski, čo znamená, že rekonvalescencia bude asi tento rok dlhšia, ale nevadí, prvýkrát mi totiž možno nebude ľúto, že Pohoda sa po troch dňoch končí. Daniel Pastirčák/
Nechať si ujsť Portishead by bola vážna chyba, prehliadnuť, že zahrá obnovený Lamb neodpustiteľná nedbalosť. Určite bude príjemné počuť naživo WWW alebo hravé pesničky v nezrozumiteľnej reči od ďalších Čechov s prostým menom Dva. Nechať sa prekvapiť tým, čo som nepočul, a po Pohode už budem počúvať. Odskočiť si na debatu so zaujímavými ľuďmi. Čo nám na Pohode povie arcibiskup Bezák? Stretnúť sa s premiérkou, ktorá vo mne zachraňuje posledné zvyšky viery, že politika nemusí byť len špinavou hrou. Pohodu netreba zmeškať, Pohoda je iná.
Nové veci sú fajn, ale osobnejšie je to pri starých veciach, ktoré som počúval, keď som hudbu vnímal najintenzívnejšie. Toto je z môjho z môjho uhla pohľadu na Pohode najfascinujúcejšie, ako a kde sa dotkne mojej súkromnej hudobnej vkusovej histórie. Nech očakávam hocikoho, Pohoda síce očakávania nenaplní, ale prekvapí a vždy je to nadmieru príjemné prekvapenie.
dEUS a Molotov? Neverím! Dobre, dEUS sa podpísali, Worst Case Scenario asi už navždy zostane najzásadnejším belgickým príspevkom do Zlatého fondu svetovej popmusic, ale Molotov? Skutočne tú kapelu pozná ešte ktosi? Isteže pozná, žartujem, ale aj tak, najbližšie k skutočnému prerazeniu mimo Mexika a okolitých lokalít mali v roku 1997, hneď po vydaní debutového albumu ¿Dónde Jugarán las Niñas?, ktorý sa dostal do globálnej distribúcie a všimol si ho azda každý, kto sa občas len tak naslepo prehrabával v CD-čkach a vyberal podľa obalu. Cover so slečnou v školskej uniforme, v poloľahu na zadnom sedadle auta s nohavičkami veľavravne stiahnutými pod kolená bol dostatočne vyzývavý na to, aby človek zistil, čo za muziku sa za tým obalom skrýva. Rachot so španielskymi vokálmi, láska na prvé počutie, ako väčšinou, keď sa rap ozve inak ako po anglicky. Čosi írečité a zvukomalebné, ten mäkký spevný jazyk v kontraste s hutnou basovou linkou, metalovými rifmi gitary a bicími. Hneď na prvom albume síce Molotov „nespievajú“ iba po španielsky, zostáva im však veľmi zreteľný prízvuk aj vtedy, keď sa pokúšajú o angličtinu (aj keď ide skôr o spanglish) a s ním i kľúčový prvok ich hudobnej poetiky. V prvom pláne to evokuje Rage Against the Machine, až má človek chuť skombinovať sombrero s vkusným tričkom s Che Guevarom, ale potom to prestane byť také jednoduché. Molotov totiž exotizujú svoj rap-metal, alebo ako sa to volá, s prvkami indiánskeho folklóru. Žiadne etno ani world music, ale na ozvláštnenie to stačí. Molotov vyleteli, ak nejaký filmár potreboval ilustrovať mestský kolorit latinsko-amerických mládežníkov z gangov, použil na to práve čosi od nich, po druhom albume – Apocalypshit, sa však Molotov o masový globálny prienik pokúšať prestali a azda i vďaka tomu si uchovali čosi nesmierne cenné. Autentickosť. Získali síce latinoamerickú Grammy, ale koho to zaujíma? Počuť ich na Pohode bude sviatkom. .dEUS
Pozícia dEUS je v čomsi podobná, tiež kapela, ktorej sa podarilo udržať alternatívny ráz napriek koketérii s mainstreamom, a tiež kapela, o ktorej bolo najviac počuť s vydaním debutu, tu sa však paralely končia. dEUS sú v zásade gitarovka, ale to, čo je dôležitejšie, sú virtuózne ambície kľúčových postáv kapely, predovšetkým frontmana Toma Barmana. dEUS majú vďaka tomu čosi, čo ich relatívne zásadným spôsobom odlišuje. Vedia hrať, respektíve nepotrebujú pri hraní klamať, nemusia predstierať, že sú lepšími muzikantmi, ako počujeme. A má to iný program ako generovať alternatívne hity, skôr ide o hudobný výraz, v ktorom je permanentne prítomné hľadanie. Volalo sa to rôzne, fusion, crossover, dokonca art rock, prog-rock, či experimentálny rok, v podstate šlo však vždy o to isté, oslobodiť popmusic od bremena jednoduchej piesňovej formy, sofistikovať ju, zmeniť jej primárne zábavnú funkciu na čosi dôležitejšie. Vo výsledku to znamená, že dEUS sa neopočúva. Allmusic.com ich kontextovo ukotvuje kdesi medzi Pavement a Björk na jednej strane, Franka Zappu, Bauhaus a Sonic Youth na strane druhej, ale veľa váhy by som tomu neprikladal, mne napríklad asociujú úplne neuveriteľne Primus, hoci o farebnej podobnosti hovoriť nemôžeme.
Tieto dve kapely na Pohode uvidím určite, to ostatné akosi vyplynie, mimoriadne sa teším predovšetkým na to, že na Pohode budem tento rok úplne celkom. Žiadne bývanie v penzióne v meste, nie, na staré kolená idem do stanu v Kempingski, čo znamená, že rekonvalescencia bude asi tento rok dlhšia, ale nevadí, prvýkrát mi totiž možno nebude ľúto, že Pohoda sa po troch dňoch končí. Daniel Pastirčák/
Nechať si ujsť Portishead by bola vážna chyba, prehliadnuť, že zahrá obnovený Lamb neodpustiteľná nedbalosť. Určite bude príjemné počuť naživo WWW alebo hravé pesničky v nezrozumiteľnej reči od ďalších Čechov s prostým menom Dva. Nechať sa prekvapiť tým, čo som nepočul, a po Pohode už budem počúvať. Odskočiť si na debatu so zaujímavými ľuďmi. Čo nám na Pohode povie arcibiskup Bezák? Stretnúť sa s premiérkou, ktorá vo mne zachraňuje posledné zvyšky viery, že politika nemusí byť len špinavou hrou. Pohodu netreba zmeškať, Pohoda je iná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.