.znalec Slovenska, dnes už politik v. v., ale ustavične sa zamýšľajúci občan František Mikloško nevidí v súčasnosti také výzvy, akými boli hoci: porážka komunistického režimu a nastolenie demokratickej spoločnosti, zápas o dosiahnutie členstva v takých exkluzívnych svetových organizáciách, ako sú Atlantická aliancia, EÚ a v rámci nej hoci eurozóna. Áno, také ciele nevyhnutne museli mobilizovať spoločenské a politické elity a s nimi celú spoločnosť alebo jej podstatnú časť. Dnes tieto, povedzme, výdobytky už máme. Čo máme robiť ďalej? .v dolinách
Iste, ciele takého charakteru, pred akými sme stáli pred necelými desiatimi rokmi, sa v ich jasnej, jednoznačnej podobe v dohľadnom čase pravdepodobne nevyskytnú, hoci ktohovie, aký osud nás čaká spolu s eurozónou a hoci aj celou EÚ. Akokoľvek, v naozaj osudových európskych chvíľach sa síce aj my budeme musieť nejako rozhodovať a konať, no vždy to budú voľby a činy v súručenstve s oveľa väčšími, mocnejšími krajinami, čo predznačí aj naše smerovanie. Pravda, aj na takýto vývin s možnými dramatickými momentmi by sme sa mali intelektuálne a mentálne pripravovať, aby sa naša taktika v zložitých medzinárodných chvíľach neriadila podľa jedinej dávnej rady, a síce vo veľkej európskej mele sa rýchlo schovať pod stôl. Totiž aj pod tým stolom si nás mocní nájdu.
Ja mám však na mysli vlastne len zdanlivo nové výzvy (pripusťme, že) v pokojnom čase, ktorý by sa nemal pre nás zmeniť na pokojné alebo aj nepokojné (z dôvodu ťažšieho zažívania) driemanie. A tu sa mi ponúka opäť staré známe, vo svete neraz vyskúšané, ale u nás, s našou pomerne krátkodychou náturou a výdržou len ťažko osvojované organické, systematické a vytrvalé budovanie nového sveta, postupne presahujúceho, teda historicky a spoločensky transcendentujúceho náš včerajší a dnešný svet. Viem, že je to až priveľmi všeobecný návod, znejúci ako lacná floskula, takže sa ho pokúsim aspoň trochu rozviesť.
Na prvom mieste pestovanie čo najširšej otvorenosti ako základného prístupu k nášmu aj tomu širokému svetu vôkol nás. Prekonávať postupne naše mentálne „dolinôčky“, ktoré nás už dávno nechránia (ak to vôbec niekedy robili), zato obmedzujú naše duševné či psychické prostredie. To predovšetkým znamená meniť (zámerne som sa vyhol slovesu zmeniť) výchovu a vzdelávanie nastupujúcich generácií. To sa už sčasti deje, aj keď spôsobom, ktorý prekážal aj nezabudnuteľnému Vladimírovi Iľjičovi – krok vpred, dva kroky vzad. Som presvedčený, že dnešná politická a spoločenská elita by si mala dať tú námahu a rozhýbať čo najsilnejšie cirkuláciu mladších generácií medzi domovom a svetom; samozrejme s tým, že ten domov bude pretvárať na čoraz atraktívnejší pre návrat rozhľadenejších a vari aj múdrejších mladých ľudí.
Do týchto generácií vkladám, napriek doterajším sklamaniam, nádej, že začnú so skutočne aktívnou a nápaditou premenou Slovenska, teda nielen v duchu večného dobiehania – raz v stavaní čmudiacich fabrík ťažkého priemyslu a panelákových sídlisk, potom v stavaní montážnych tovární – ale vo vytváraní naozaj vlastného prínosu pre svoju krajinu a európsku civilizáciu v sfére duchovnej a materiálnej kultúry, ešte vždy neobyčajne rozsiahlej. Mimochodom, už neraz sa to podarilo aj niektorým menším európskym národom. .zmena je možná
Nemusia to teda byť hneď ambície „americké“ či „francúzske“, hoci vždy platí, že skutočne veľké úspechy sa dosahujú len s ešte väčšími zámermi a ambíciami. Ak sa podarí všetkým, ktorí sú dnes na to povolaní, podchytiť, naštartovať talentovaných, ambicióznych jednotlivcov, skupiny, možno celé vrstvy spoločnosti, potom tí sami môžu následne strhnúť ďalšie, aj staršie generácie, pretože sa dajú osloviť tvorivým, invenčným pohybom v dlhodobej perspektíve. A ten môže postupne, no účinne „transcendovať“, zmeniť k lepšiemu už naše pozemské bytie. Autor je historik, pracuje v Historickom ústave SAV.
Iste, ciele takého charakteru, pred akými sme stáli pred necelými desiatimi rokmi, sa v ich jasnej, jednoznačnej podobe v dohľadnom čase pravdepodobne nevyskytnú, hoci ktohovie, aký osud nás čaká spolu s eurozónou a hoci aj celou EÚ. Akokoľvek, v naozaj osudových európskych chvíľach sa síce aj my budeme musieť nejako rozhodovať a konať, no vždy to budú voľby a činy v súručenstve s oveľa väčšími, mocnejšími krajinami, čo predznačí aj naše smerovanie. Pravda, aj na takýto vývin s možnými dramatickými momentmi by sme sa mali intelektuálne a mentálne pripravovať, aby sa naša taktika v zložitých medzinárodných chvíľach neriadila podľa jedinej dávnej rady, a síce vo veľkej európskej mele sa rýchlo schovať pod stôl. Totiž aj pod tým stolom si nás mocní nájdu.
Ja mám však na mysli vlastne len zdanlivo nové výzvy (pripusťme, že) v pokojnom čase, ktorý by sa nemal pre nás zmeniť na pokojné alebo aj nepokojné (z dôvodu ťažšieho zažívania) driemanie. A tu sa mi ponúka opäť staré známe, vo svete neraz vyskúšané, ale u nás, s našou pomerne krátkodychou náturou a výdržou len ťažko osvojované organické, systematické a vytrvalé budovanie nového sveta, postupne presahujúceho, teda historicky a spoločensky transcendentujúceho náš včerajší a dnešný svet. Viem, že je to až priveľmi všeobecný návod, znejúci ako lacná floskula, takže sa ho pokúsim aspoň trochu rozviesť.
Na prvom mieste pestovanie čo najširšej otvorenosti ako základného prístupu k nášmu aj tomu širokému svetu vôkol nás. Prekonávať postupne naše mentálne „dolinôčky“, ktoré nás už dávno nechránia (ak to vôbec niekedy robili), zato obmedzujú naše duševné či psychické prostredie. To predovšetkým znamená meniť (zámerne som sa vyhol slovesu zmeniť) výchovu a vzdelávanie nastupujúcich generácií. To sa už sčasti deje, aj keď spôsobom, ktorý prekážal aj nezabudnuteľnému Vladimírovi Iľjičovi – krok vpred, dva kroky vzad. Som presvedčený, že dnešná politická a spoločenská elita by si mala dať tú námahu a rozhýbať čo najsilnejšie cirkuláciu mladších generácií medzi domovom a svetom; samozrejme s tým, že ten domov bude pretvárať na čoraz atraktívnejší pre návrat rozhľadenejších a vari aj múdrejších mladých ľudí.
Do týchto generácií vkladám, napriek doterajším sklamaniam, nádej, že začnú so skutočne aktívnou a nápaditou premenou Slovenska, teda nielen v duchu večného dobiehania – raz v stavaní čmudiacich fabrík ťažkého priemyslu a panelákových sídlisk, potom v stavaní montážnych tovární – ale vo vytváraní naozaj vlastného prínosu pre svoju krajinu a európsku civilizáciu v sfére duchovnej a materiálnej kultúry, ešte vždy neobyčajne rozsiahlej. Mimochodom, už neraz sa to podarilo aj niektorým menším európskym národom. .zmena je možná
Nemusia to teda byť hneď ambície „americké“ či „francúzske“, hoci vždy platí, že skutočne veľké úspechy sa dosahujú len s ešte väčšími zámermi a ambíciami. Ak sa podarí všetkým, ktorí sú dnes na to povolaní, podchytiť, naštartovať talentovaných, ambicióznych jednotlivcov, skupiny, možno celé vrstvy spoločnosti, potom tí sami môžu následne strhnúť ďalšie, aj staršie generácie, pretože sa dajú osloviť tvorivým, invenčným pohybom v dlhodobej perspektíve. A ten môže postupne, no účinne „transcendovať“, zmeniť k lepšiemu už naše pozemské bytie. Autor je historik, pracuje v Historickom ústave SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.