Môžeme povedať, že je to stred mesta. Pred 200 rokmi to bol jeho okraj. Protestanti si mohli postaviť kostol iba za hradbami mesta. Dnes je vedľa impozantnej klasicistickej budovy kostola evanjelická škola a bývalá fara, dnešné Evanjelické múzeum, tzv. evanjelický ostrov (Insula lutherana).
Tento komplex v plnej miere zodpovedá kategórii „miesta pamäti“. Jednak z hľadiska cirkevného, národného a stredoeurópskeho. V dejinách Uhorska mala evanjelická cirkev svojráznu úlohu. V 19. storočí to bola popri kalvínoch menšia protestantská cirkev so svojráznym trojjazyčným spoločenstvom (nemeckým, slovenským a maďarským) a s bohatou tradíciou kultúrnej pestrofarebnosti. Na hlavnom priečelí budovy je pamätná tabuľa Lajosa Kossutha (krstili tu jeho synov) a Imricha Thökölyho (tu ho vystavili na katafalku predtým, než ho znova pochovali v Kežmarku). Nové tabule v troch jazykoch hlásajú spomínané dvestoročné jubileum.
Na múre múzea si možno všimnúť ešte aj čerstvú dvojjazyčnú pamätnú tabuľu Jána Kollára. Autor Slávy dcéry tu pôsobil tridsať rokov ako kňaz a od roku 1835 býval v tomto dome. Slovenským a českým hosťom zvyčajne hovorievam, že po obede sa dvojctihodný pán spravidla vybral na prechádzku smerom k dnešnému Námestiu Vörösmartyho. Na tomto mieste hlásali Božie slovo v troch jazykoch. Pamätnú tabuľu má Kollárov spolukňaz, neskorší evanjelický biskup József Székács (1809 – 1876, všestranný spisovateľ, prekladateľ srbskej historickej epiky), ktorý kázal po maďarsky, podobne ako ďalší kňaz Vilmos Győry (1838 – 1885, historik, básnik, prekladateľ). Tá azda chýba nemeckému kazateľovi Michaelovi Langovi, ktorý počas veľkej povodne roku 1838 otvoril Boží chrám poškodeným. Tieto nové pamätné tabule symbolizujú spolupatričnosť stredoeurópskych kultúr. Hádam sa budú pokladať za príklad hodný nasledovania. Aj Mór Jókai by si zaslúžil pamätnú tabuľu v hlavnom meste Slovenska, na budove bývalého evanjelického lýcea.
Pamätná tabuľa apoštola Slovanov mala svojich odporcov aj v Maďarsku. Do maďarského hodnotenia Kollárovej osobnosti sa vplietlo mnoho predsudkov. Kollár v svojich sonetoch nezaobchádzal s Maďarmi v rukavičkách. Ale máme sklony zabúdať, že naša moderná národná identita sa v nemalej miere formulovala v znamení protikladov.
Tento komplex v plnej miere zodpovedá kategórii „miesta pamäti“. Jednak z hľadiska cirkevného, národného a stredoeurópskeho. V dejinách Uhorska mala evanjelická cirkev svojráznu úlohu. V 19. storočí to bola popri kalvínoch menšia protestantská cirkev so svojráznym trojjazyčným spoločenstvom (nemeckým, slovenským a maďarským) a s bohatou tradíciou kultúrnej pestrofarebnosti. Na hlavnom priečelí budovy je pamätná tabuľa Lajosa Kossutha (krstili tu jeho synov) a Imricha Thökölyho (tu ho vystavili na katafalku predtým, než ho znova pochovali v Kežmarku). Nové tabule v troch jazykoch hlásajú spomínané dvestoročné jubileum.
Na múre múzea si možno všimnúť ešte aj čerstvú dvojjazyčnú pamätnú tabuľu Jána Kollára. Autor Slávy dcéry tu pôsobil tridsať rokov ako kňaz a od roku 1835 býval v tomto dome. Slovenským a českým hosťom zvyčajne hovorievam, že po obede sa dvojctihodný pán spravidla vybral na prechádzku smerom k dnešnému Námestiu Vörösmartyho. Na tomto mieste hlásali Božie slovo v troch jazykoch. Pamätnú tabuľu má Kollárov spolukňaz, neskorší evanjelický biskup József Székács (1809 – 1876, všestranný spisovateľ, prekladateľ srbskej historickej epiky), ktorý kázal po maďarsky, podobne ako ďalší kňaz Vilmos Győry (1838 – 1885, historik, básnik, prekladateľ). Tá azda chýba nemeckému kazateľovi Michaelovi Langovi, ktorý počas veľkej povodne roku 1838 otvoril Boží chrám poškodeným. Tieto nové pamätné tabule symbolizujú spolupatričnosť stredoeurópskych kultúr. Hádam sa budú pokladať za príklad hodný nasledovania. Aj Mór Jókai by si zaslúžil pamätnú tabuľu v hlavnom meste Slovenska, na budove bývalého evanjelického lýcea.
Pamätná tabuľa apoštola Slovanov mala svojich odporcov aj v Maďarsku. Do maďarského hodnotenia Kollárovej osobnosti sa vplietlo mnoho predsudkov. Kollár v svojich sonetoch nezaobchádzal s Maďarmi v rukavičkách. Ale máme sklony zabúdať, že naša moderná národná identita sa v nemalej miere formulovala v znamení protikladov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.