Hrach na stenu: Slovenské súdnictvo

Domáci pán, brat Zuzany Čaputovej, rozlieval víno a nezabudol spomenúť značku, druh a ročník. Bavili sme sa – ako ináč – o pezinskej skládke. Ako je možné, že krajská prokuratúra beztrestne vymenila negatívne stanovisko na Ministerstve životného prostredia za pozitívne a dnešný zastupujúci generálny prokurátor Ladislav Tichý to označil za doplnenie pôvodného stanoviska. Aj o tom, že kauza pezinskej skládky sa ešte neskončila, že odpad sa síce nevozí na novú, ale zato opäť na starú skládku a na životnom prostredí sedí v Pezinku stále ten istý človek ako za Ficovej vlády.   .kauzy a kult kargo
Neuveriteľných káuz neubúda. Michal Kováč má zaplatiť vyše 3 000 eur za to, že Lexova SIS uniesla gangsterským spôsobom jeho syna. Rozsudok v kauze Cervanová, ktorým sa na Slovensku vyčerpali všetky opravné možnosti, priklincoval, že podľa slovenského súdnictva sa celá kauza odohrala tak, ako sa odohrať nemohla. Posledný posudok dekana Labaša v kauze Hedvigy Malinovej je doslova absurdný. Oplzlé súkromné radovánky v štýle okresných komunistických papalášov, na ktorých sú „náhodou“ aj zastupujúci generálny prokurátor Tichý a predseda senátu Najvyššieho súdu v kauze Cervanová Michálik, sú už len nahliadnutím do útrob našej súdnej mašinérie.
V jednej chvíli Zuzana Čaputová spomenie príbeh: „V oblastiach Novej Guiney a južného Pacifiku sú domorodé kmene, ktoré prevádzkujú takzvané kargo kulty. Tie sa vyvinuli ako reakcia na prvé strety domorodých kultúr s vyspelými západnými konzumnými spoločnosťami, predovšetkým v období druhej svetovej vojny. Počas vojny videli domorodci v Pacifiku pravidelne pristávať lietadlá, naložené nákladom dobrého tovaru. Vojna sa skončila, ale oni chceli, aby lietadlá pristávali aj naďalej a privážali ďalší dobrý tovar. Urobili preto uprostred pralesa čistinu (pristávaciu dráhu), zapálili okolo nej ohne (navádzacie zariadenie), postavili na vyvýšenom mieste drevenú búdku (kontrolnú vežu), posadili do nej domorodca s kokosmi na ušiach (kontrolný personál) a na strechu búdky napichali bambusové tyče ako antény. A odvtedy čakajú na pristátie lietadla s kargom. Domorodci urobili všetko dobre; vonkajšia forma je perfektná. Lietadlá s kargom však nie a nie pristať.“
Zasmiali sme sa, aj keď nebolo veľmi na čom. Mali sme za sebou fatálnu voľbu generálneho prokurátora. Práve o nej rozhoduje prezident, ktorý stojí na začiatku ponovembrového radu generálnych prokurátorov zvláštneho razenia. Ale viete, ako je to s tými anekdotickými príbehmi o uvarenej žabe či pacifickom kargu. Tak troška odľahčujú ťaživú, takmer neriešiteľnú situáciu.  Tento príklad použil Michal Bobek v súvislosti so situáciou slovenského súdnictva. S tým, že nové inštitúcie sa napĺňajú starými postupmi a zneužívajú ich rovnakým či ešte horším spôsobom, ako tie predchádzajúce.   .studená zákopová vojna
Problém je však ešte komplikovanejší. Na Slovensku ide doslova o studenú vojnu inštitúcií a zákopovú vojnu o ich personálne obsadenie. Prvý, kto to chápal naozaj jasnozrivo, bol Ernest Valko. Videl, ako sa Mečiarov a Ficov režim opevňuje v staronových inštitúciách, vedel, prečo jačia pri každej zmene, akoby im šlo o život. Uvedomujú si totiž oveľa lepšie ako ponovembrové elity, že na Slovensku sa nadlho rozhoduje medzi vládou práva a vládou nad právom. To je odpoveď na otázku, prečo im (ale aj časti ponovembrovej politickej špičky) súčasná situácia tak vyhovuje: lebo umožňuje pakt politickej (ich) a súdnej moci.
Ernest behal po voľbách v roku 2010 od čerta k diablovi – či od čertice k diablici – a navrhoval riešenia. V poslednom čase bol veľmi skeptický. Napriek všetkej skepse existujú aj tak len dve riešenia – zviesť súbežne zápas o charakter súdnych inštitúcií a o to, aby otvorene nehanebné správanie narážalo na všeobecné odsúdenie, ktoré by ho poslalo na smetisko dejín. Viem, je to ťažšie ako ťažké, ale inú cestu nepoznám. Autor je poslanec NR SR.