Think-tank je mimoriadne neslovenské slovo. Ale ustanovizne označené týmto anglickým spojením sa na Slovensku v 90. rokoch uchytili a prejavili veľmi životaschopne. Na začiatku tretieho tisícročia stáli ľudia zo slovenských think-tankov za viacerými významnými reformami. Ale práve vtedy sa, paradoxne, vynorili problémy.
S prekladom slovka „think-tank“ majú ťažkosti aj iné jazyky, a tak sa tento anglicizmus bežne používa aj v okolitých krajinách. Anglické slovníky hovoria, že ide o „skupinu expertov, ktorí poskytujú rady a myšlienky v politických, sociálnych alebo ekonomických otázkach“.
Odborníci definujú think-tanky ako nezávislé, zvyčajne súkromné výskumné ústavy zamerané na politiku. Ich úlohou by mal byť výskum určitej oblasti politiky, aktívne vzdelávanie spoločnosti, ale aj radenie politikom či vplyv na mienkotvorné elity. Pôsobia ako zdroj informácií, argumentov, ideí či hodnôt. Občas – najmä na Západe – pripomínajú think-tanky akési univerzity bez študentov. Ani politológovia sa však nezhodujú celkom v otázke, do akej miery majú byť think-tanky nezávislé.
Zaujímavé je, že väčšina think-tankov je orientovaná skôr doprava a rešpektovaných ľavicových think-tankov je menej. Má to svoje celkom logické vysvetlenie.
Prvé naozajstné think-tanky vznikli v USA. Ten celkom prvý založil v roku 1916 podnikateľ Robert S. Brookings, ktorý chcel, aby sa ekonomické myslenie prejavovalo aj pri správe vecí verejných. Aj viacero ďalších think-tankov vzniklo nezávisle a fungovali zo súkromných zdrojov, ktorých darcovia zvyčajne nezastávali ľavicové názory. Silné pravicové think-tanky vznikli v poslednej tretine dvadsiateho storočia (Heritage Foundation) aj preto, že americké univerzity ovládli ľavicoví intelektuáli a ich kolegovia s opačnými hodnotovými postojmi boli na školách nežiaduci. Preto si zakladali „univerzity bez študentov“. Podobne tomu bolo napokon aj na Slovensku.
.kam inam?
V postkomunistickej Európe sa začalo think-tankom, pochopiteľne, dariť až v 90. rokoch. Súviselo to aj s dostatkom peňazí, ktoré prišli najmä z USA. Think-tankom sa síce darilo aj v Česku, Poľsku či Maďarsku, ale mimoriadne dobrú pôdu našli na Slovensku. Na prvý pohľad je jasné, že ich prosperite pomohla Mečiarova vláda aj preto, že do štátnych služieb neprilákala schopných expertov na sociálne či ekonomické vedy. Viacerí ľudia – cítiac, že ide o budúcnosť – uprednostnili think-tank aj pred biznisom. Ale bol tu aj iný problém. Ľudia, ktorí chceli robiť kvalitný výskum v oblasti sociálnych vied, nemali šancu a ani ambíciu presadiť sa v zaspatej Slovenskej akadémii vied. Uplatnenie nenašli ani na vysokých školách, kde často prežívali generácie socialistických pedagógov a vedcov.
Sociálne vedy v čase komunizmu, najmä na Slovensku, fakticky neexistovali. Kým v Česku sa pestovali aspoň v disente, u nás bola v tomto smere púšť. Na našich univerzitách nevznikalo zaujímavé vedecké prostredie, ktoré by lákalo šikovných ľudí (výnimkou bola počas mečiarizmu iba Trnavská univerzita). A tak pre mnohých politológov, sociológov či ekonómov neostávala iná cesta ako založiť nezávislé výskumné centrá – think-tanky.
.m.E.S.A. 10 a ďalší
Už v roku 1992 vznikol významný ekonomický think-tank – Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy M.E.S.A 10. Jeho šéfom bol Ivan Mikloš. Okrem neho bol výraznou tvárou tohto think-tanku aj Viktor Nižňanský, ktorý sa venoval reforme verejnej správy.
Začiatkom 90. rokov vzniká Nadácia F. A. Hayeka, ktorá sa profiluje ako inštitúcia šíriaca idey klasického liberalizmu.
Prelomový rok 1993, keď vzniklo samostatné Slovensko a zo štátnych služieb, univerzít či diplomacie muselo odísť viacero výrazných osobností, priniesol vznik viacerých nezávislých inštitúcií. Iveta Radičová Nadáciu S.P.A.C.E., ktorá sa postupne formuje na výskumnú organizáciu v oblasti sociálnej politiky. Ďalšia žena – Magda Vášáryová iniciuje zároveň vznik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Eugen Jurzyca a Andrej Juris zakladajú Centrum pre hospodársky rozvoj.
V roku 1996 – teda v čase vulgárnych útokov na maďarskú menšinu – vzniká ambiciózny Fórum Inštitút, združujúci výrazných maďarských intelektuálov. Za svoj cieľ si inštitút dal výskum spoločnosti maďarskej menšiny, ale aj iných menšín na Slovensku. V roku 1997 vznikol ďalší inštitút, ktorý sa definoval ako think-tank – Inštitút pre verejné otázky (IVO), ktorý inicioval sociológ Martin Bútora.
Toto boli základné slovenské think-tanky 90. rokov, v ktorých sa robili dôležité výskumné práce najmä v oblasti sociálnych a ekonomických vied. Stovky štátom platených ľudí za podobné úlohy (na SAV a na univerzitách) neboli dostatočnou konkurenciou pre niekoľko desiatok ľudí, ktoré združovali prvé slovenské think-tanky. Sociológ Michal Vašečka, ktorý pracoval v tom čase v IVO, dnes hovorí: „Tie think-tanky boli schopné prelomiť blokádu, ktorú vtedy pevne držala v rukách koalícia. Vtedy aj tie – z dnešného pohľadu už aj smiešne a nekvalitné – ‚public policy papers´ mali zásadný charakter.“
Mimoriadnym počinom bolo prvé vydanie Súhrnnej správy Slovensko 1995, pri ktorej sa podarilo editorom spojiť viacero odborníkov a vytvoriť reprezentatívnu štúdiu o stave spoločnosti, ktorá nemala obdobu v produkcii akademickej obci.
.zlatá éra?
Keď v roku 1998 padla Mečiarova vláda a nastúpila Dzurindova vláda, mala vďaka práci think-tankov na stole viacero rozpracovaných reforiem. Hoci vinou spoluvládnutia s postkomunistickou SDĽ, ale aj strachom z reforiem, sa väčšina z nich najprv odsúvala.
Ľudia z think-tankov mali veľký vplyv. Ivan Mikloš bol podpredsedom vlády, Martin Bútora sa stal veľvyslancom v USA a Magda Vášáryová veľvyslankyňou v Poľsku. Viktor Nižňanský sa stal vládnym splnomocnencom. Pre think-tanky bolo najmä obdobie 1998 – 2002 zlatou érou. Ich viacročná práca v treťom sektore sa zúročovala v štátnej sfére. Zároveň sa začínali ukazovať prvé náznaky problémov slovenských think-tankov, ktoré mali korene v predvolebnej antimečiarovskej kampani.
.byť demokrat nestačí
Nešlo ani tak o krízu financovania, o ktorej sa vtedy často hovorilo najmä v súvislosti s odchodom viacerých amerických nadácií, ktoré na Slovensku pôsobili. Výzvou, pred ktorou sa najmä neekonomické think-tanky ocitli, bolo riešenie problému – v čom má byť ich ďalší zmysel?
V čase mečiarizmu existovala jasná frontová línia. Na jednej strane stála garnitúra s autoritárskym štýlom vládnutia a na druhej ideovo pestré spektrum tých, ktorí ju kritizovali. Preto aj mnohí ľudia z think-tankov necítili potrebu vyjasniť si ideovú orientáciu užšie než len tak, že sa prihlásia k všeobecným hodnotám liberálnej demokracie. Svoje poslanie, nepochybne správne, videli najmä v politickej porážke autoritatívneho režimu.
Po roku 1998 však verejná diskusia začala byť oveľa rozmanitejšia a think-tanky si museli odpovedať: Kto sme a aká bude naša ďalšia úloha? „Viaceré pochopili, že ak chcú v novom prostredí obstáť, musia sa vyprofilovať aj hodnotovo. Minimálne dospieť k základnej zhode, ako pristupovať k problémom verejnej politiky,“ hovorí Vašečka. Nie všetky think-tanky sa vydali touto cestou.
Dobrým príkladom je v poslednom období kľúčový produkt IVO, publikácia Súhrnná správa o stave spoločnosti. „My sa nedefinujeme priamo ako think-tank, ktorý má nejakú ideologickú konotáciu. Je tu prirodzená inklinácia k liberálnej agende, ktorú však nechápeme útržkovito. Nemáme žiadne väzby k politickým stranám, ale pred voľbami sme spolupracovali s ľuďmi, ktorí sa angažovali v stredo-pravej časti politického spektra,“ hovorí na margo ideovej orientácie IVO jeho prezident Grigorij Mesežnikov. Fakt, že zo Súhrnnej správy sa nedá vyčítať, aké riešenia spoločenských problémov IVO uprednostňuje, oslabuje vplyv tejto inštitúcie na diskusiu o najaktuálnejších témach slovenskej verejnej politiky. Hoci z pohľadu hodnotenia politickej každodennosti patrí IVO stále k vplyvným think-tankom.
.zvody z Bruselu
Odchod amerických nadácií postavil slovenské think-tanky pred ďalší problém. So vstupom Slovenska do EÚ sa otvorili bohaté možnosti nahradiť americké doláre bruselskými eurami. Európske peniaze nie sú samy osebe problémom, horšie je, keď organizácia s vidinou ich získania prispôsobí svoje zameranie prioritám Bruselu. Tie totiž majú od reálnych problémov Slovenska často dosť ďaleko.
Po európskych peniazoch siahli mnohé slovenské think-tanky. Časť svojich aktivít z nich financuje aj euroskeptický Konzervatívny inštitút. „Aj keď vnímam tento problém, zatiaľ sme sa neuchádzali o finančnú pomoc, ktorá by bola v rozpore s naším presvedčením. Nešli by sme do tém, ktoré by sa týkali chápania rodovej rovnosti, ktorá vychádza z predstavy EÚ o pozitívnej diskriminácii,“ hovorí prezident inštitútu Peter Zajac.
Práve posun k týmto témam sa dal v posledných rokoch sledovať v prípade IVO. Pripúšťa to aj Mesežnikov, ale dodáva, že ide o prirodzený proces. „V našom prípade nejde o to, že sme sa snažili prispôsobiť módnemu trendu. Máme sociologičky, ktoré sa tomu venujú od začiatku. Zora Bútorová bola ešte v 90. rokoch spolueditorkou publikácie Ona a on na Slovensku, čiže táto problematika tu žila aj vtedy, len teraz je to intenzívnejšie.“
.ideológia vs. výskum
Hoci niektorým think-tankom sa vyčíta ideologická nevyhranenosť, v prostredí tých ekonomických, prebieha práve opačná debata. Donedávna sa na to, že mediálny priestor v počte citácií celkom ovládli liberálne orientované inštitúcie, nesťažoval nikto – azda okrem ľavicových intelektuálov z týždenníka Slovo.
Minulý rok však rozčeril hladinu mladý ekonóm Martin Filko. Na stránkach Trendu kritizoval biednu úroveň ekonomickej diskusie, na ktorej sa podľa neho podieľajú aj „nedovzdelané think-tanky“. Filko, okrem iného doktorand na renomovanej katedre Erazmovej univerzity v Rotterdame, si spolu s ďalšími mladými ekonómami študujúcimi v zahraničí založil blog Radostná veda (na www.etrend.sk). Pre .týždeň Filko vysvetľuje: „Ja ľuďom z týchto think-tankov nevyčítam, že majú vyhranené ideologické presvedčenie, ale to, že väčšina z nich nepozná aktuálny stav ekonomickej diskusie o problémoch, ku ktorým sa v médiách vyjadrujú. Ekonóm od hayekovcov napríklad povie, že musíme radikálne zvýšiť mieru platieb v zdravotníctve, pretože silné populačné ročníky zo 70. rokov o viac ako desať rokov spôsobia krach zdravotníckych financií. Pričom práve o tomto probléme bola hádam najväčšia akademická diskusia v 90. rokoch, ktorá túto statickú intuíciu vôbec nepotvrdila. Je veľa príkladov, keď títo ekonómovia, považovaní za expertov, dávajú verejné odporúčania, ktoré zodpovedajú iba ich ideologickému presvedčeniu, nie však ekonomickému poznaniu.“
Martinovi Filkovi preto prekáža, aký veľký mediálny priestor majú ekonómovia, ktorí vykladajú ekonomické procesy podľa diel liberálnych klasikov Misesa a Hayeka. „Samozrejme, ich diela sú veľmi zaujímavé, ale od ich časov sa veľa zmenilo. Ak ľudia z think-tankov nečítajú akademickú literatúru, nemajú predplatené vedecké časopisy, nie div, že sa budú dopúšťať celkom pomýlených odporúčaní pre verejnú politiku.“ Podľa Filka bolo akceptovateľné, ak pred desiatimi rokmi novinári oslovovali týchto ľudí, keďže okrem nich bol na výber iba komunistický ekonóm zo SAV či mečiarovský amatér z Nezesu. „Dnes je však situácia celkom iná,“ pokračuje Filko, „máme erudovaných ekonómov, napríklad v Klube ekonomických analytikov, ktorí sa vedia vyjadriť kvalifikovane. Je chyba novinárov, že si takýchto ekonómov aktívne nevyhľadávajú.“
Martin Filko vniesol do slovenského diskurzu tému, s ktorou sa musia dosiaľ nespochybňované liberálne think-tanky, propagujúce čo najmenší štát, vyrovnať: dá sa stavať iba na ideologickom presvedčení? Filko tvrdí, že nie a že to deformuje odbornú debatu. Filkova kritika rozdeľuje aj renomovaných slovenských ekonómov.
Na obranu „ideologických“ think-tankov sa stavia Peter Pažitný z Health Policy Institute (HPI), ktorý sa sám v oblasti zdravotníckej politiky opiera aj o poznanie aktuálneho výskumu. „Hayek jednoducho neuznával mainstreamovú ekonomickú analýzu a v tomto zmysle idú tieto think-tanky verne podľa neho. Je to plne legitímne a podľa mňa to nedeformuje ekonomickú diskusiu, keďže Hayekove dedukcie boli pre ekonómiu veľmi prínosné.“
.model budúcnosti?
Za žraloka medzi našimi think-tankmi sa dá označiť práve zdravotnícky HPI Petra Pažitného, ktorý sa významne spolupodieľal na Zajacovej reforme zdravotníctva. Jeho tím ôsmich ľudí, ktorí sa dali dokopy pred dva a pol rokmi, je unikátny v tom, že vytvorili inštitút zameraný iba na jednu oblasť verejnej politiky. V tomto odborne silnom zložení tak HPI dokáže zahŕňať súčasné vedenie ministerstva hromadnými pripomienkami k návrhom.
Vplyv tohto inštitútu, ktorý sa pri súčasnom zložení vlády prejavuje najmä v médiách, je dokonca silnejší za našimi hranicami. Prvá časť zdravotníckej reformy, ktorá bola v Česku schválená, je do značnej miery aj dielom slovenského HPI. Pažitného pomerne často citujú aj v maďarských médiách, kde kritizuje súčasnú podobu zdravotníckej politiky. Pritom Pažitný s kolegom Tomášom Szalayom svojho času osobne dve hodiny vysvetľovali premiérovi Ferenzovi Gyurcsánymu, aké zásady by mala zdravotnícka reforma obsahovať. Pažitný je presvedčený, že zameranie jeho HPI by mohlo byť vzorom pre budúcu podobu think-tankov. „Špecializované inštitúcie dosahujú v danej oblasti celkom pochopiteľne kvalitnejšie výsledky, ich produkty by mohli byť teda veľmi zaujímavé pre trh. Viem si predstaviť, že také automobilky či IT-firmy by dnes vedeli investovať do rôznych vzdelávacích projektov. Vyprofilovaný školský think-tank by sa tu teda uživil.“
Zuzana Humajová z Konzervatívneho inštitútu, ktorá sa venuje práve školskej politike, s Pažitným súhlasí: „Tiež si myslím, že špecializované think-tanky, kde sa ľudia rovnakej krvnej skupiny koncentrujú na danú oblasť, majú budúcnosť.“ Po zdravotníckom inštitúte, ktorý svojou úrovňou presahuje slovenské hranice, tak možno čoskoro vznikne aj školský.
Eugen Jurzyca, šéf INEKO, ktorý sa venuje viacerým oblastiam, však v úzkej špecializácii nevidí víťazný trend: „Kým v Nemecku či USA majú sto odborníkov na jeden problém, tak my máme sto problémov na jedného odborníka, jednoducho sme menšia krajina. My budeme naďalej fungovať flexibilne, budeme sa pohybovať od témy k téme.“
.martin Hanus, .jozef Majchrák
S prekladom slovka „think-tank“ majú ťažkosti aj iné jazyky, a tak sa tento anglicizmus bežne používa aj v okolitých krajinách. Anglické slovníky hovoria, že ide o „skupinu expertov, ktorí poskytujú rady a myšlienky v politických, sociálnych alebo ekonomických otázkach“.
Odborníci definujú think-tanky ako nezávislé, zvyčajne súkromné výskumné ústavy zamerané na politiku. Ich úlohou by mal byť výskum určitej oblasti politiky, aktívne vzdelávanie spoločnosti, ale aj radenie politikom či vplyv na mienkotvorné elity. Pôsobia ako zdroj informácií, argumentov, ideí či hodnôt. Občas – najmä na Západe – pripomínajú think-tanky akési univerzity bez študentov. Ani politológovia sa však nezhodujú celkom v otázke, do akej miery majú byť think-tanky nezávislé.
Zaujímavé je, že väčšina think-tankov je orientovaná skôr doprava a rešpektovaných ľavicových think-tankov je menej. Má to svoje celkom logické vysvetlenie.
Prvé naozajstné think-tanky vznikli v USA. Ten celkom prvý založil v roku 1916 podnikateľ Robert S. Brookings, ktorý chcel, aby sa ekonomické myslenie prejavovalo aj pri správe vecí verejných. Aj viacero ďalších think-tankov vzniklo nezávisle a fungovali zo súkromných zdrojov, ktorých darcovia zvyčajne nezastávali ľavicové názory. Silné pravicové think-tanky vznikli v poslednej tretine dvadsiateho storočia (Heritage Foundation) aj preto, že americké univerzity ovládli ľavicoví intelektuáli a ich kolegovia s opačnými hodnotovými postojmi boli na školách nežiaduci. Preto si zakladali „univerzity bez študentov“. Podobne tomu bolo napokon aj na Slovensku.
.kam inam?
V postkomunistickej Európe sa začalo think-tankom, pochopiteľne, dariť až v 90. rokoch. Súviselo to aj s dostatkom peňazí, ktoré prišli najmä z USA. Think-tankom sa síce darilo aj v Česku, Poľsku či Maďarsku, ale mimoriadne dobrú pôdu našli na Slovensku. Na prvý pohľad je jasné, že ich prosperite pomohla Mečiarova vláda aj preto, že do štátnych služieb neprilákala schopných expertov na sociálne či ekonomické vedy. Viacerí ľudia – cítiac, že ide o budúcnosť – uprednostnili think-tank aj pred biznisom. Ale bol tu aj iný problém. Ľudia, ktorí chceli robiť kvalitný výskum v oblasti sociálnych vied, nemali šancu a ani ambíciu presadiť sa v zaspatej Slovenskej akadémii vied. Uplatnenie nenašli ani na vysokých školách, kde často prežívali generácie socialistických pedagógov a vedcov.
Sociálne vedy v čase komunizmu, najmä na Slovensku, fakticky neexistovali. Kým v Česku sa pestovali aspoň v disente, u nás bola v tomto smere púšť. Na našich univerzitách nevznikalo zaujímavé vedecké prostredie, ktoré by lákalo šikovných ľudí (výnimkou bola počas mečiarizmu iba Trnavská univerzita). A tak pre mnohých politológov, sociológov či ekonómov neostávala iná cesta ako založiť nezávislé výskumné centrá – think-tanky.
.m.E.S.A. 10 a ďalší
Už v roku 1992 vznikol významný ekonomický think-tank – Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy M.E.S.A 10. Jeho šéfom bol Ivan Mikloš. Okrem neho bol výraznou tvárou tohto think-tanku aj Viktor Nižňanský, ktorý sa venoval reforme verejnej správy.
Začiatkom 90. rokov vzniká Nadácia F. A. Hayeka, ktorá sa profiluje ako inštitúcia šíriaca idey klasického liberalizmu.
Prelomový rok 1993, keď vzniklo samostatné Slovensko a zo štátnych služieb, univerzít či diplomacie muselo odísť viacero výrazných osobností, priniesol vznik viacerých nezávislých inštitúcií. Iveta Radičová Nadáciu S.P.A.C.E., ktorá sa postupne formuje na výskumnú organizáciu v oblasti sociálnej politiky. Ďalšia žena – Magda Vášáryová iniciuje zároveň vznik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Eugen Jurzyca a Andrej Juris zakladajú Centrum pre hospodársky rozvoj.
V roku 1996 – teda v čase vulgárnych útokov na maďarskú menšinu – vzniká ambiciózny Fórum Inštitút, združujúci výrazných maďarských intelektuálov. Za svoj cieľ si inštitút dal výskum spoločnosti maďarskej menšiny, ale aj iných menšín na Slovensku. V roku 1997 vznikol ďalší inštitút, ktorý sa definoval ako think-tank – Inštitút pre verejné otázky (IVO), ktorý inicioval sociológ Martin Bútora.
Toto boli základné slovenské think-tanky 90. rokov, v ktorých sa robili dôležité výskumné práce najmä v oblasti sociálnych a ekonomických vied. Stovky štátom platených ľudí za podobné úlohy (na SAV a na univerzitách) neboli dostatočnou konkurenciou pre niekoľko desiatok ľudí, ktoré združovali prvé slovenské think-tanky. Sociológ Michal Vašečka, ktorý pracoval v tom čase v IVO, dnes hovorí: „Tie think-tanky boli schopné prelomiť blokádu, ktorú vtedy pevne držala v rukách koalícia. Vtedy aj tie – z dnešného pohľadu už aj smiešne a nekvalitné – ‚public policy papers´ mali zásadný charakter.“
Mimoriadnym počinom bolo prvé vydanie Súhrnnej správy Slovensko 1995, pri ktorej sa podarilo editorom spojiť viacero odborníkov a vytvoriť reprezentatívnu štúdiu o stave spoločnosti, ktorá nemala obdobu v produkcii akademickej obci.
.zlatá éra?
Keď v roku 1998 padla Mečiarova vláda a nastúpila Dzurindova vláda, mala vďaka práci think-tankov na stole viacero rozpracovaných reforiem. Hoci vinou spoluvládnutia s postkomunistickou SDĽ, ale aj strachom z reforiem, sa väčšina z nich najprv odsúvala.
Ľudia z think-tankov mali veľký vplyv. Ivan Mikloš bol podpredsedom vlády, Martin Bútora sa stal veľvyslancom v USA a Magda Vášáryová veľvyslankyňou v Poľsku. Viktor Nižňanský sa stal vládnym splnomocnencom. Pre think-tanky bolo najmä obdobie 1998 – 2002 zlatou érou. Ich viacročná práca v treťom sektore sa zúročovala v štátnej sfére. Zároveň sa začínali ukazovať prvé náznaky problémov slovenských think-tankov, ktoré mali korene v predvolebnej antimečiarovskej kampani.
.byť demokrat nestačí
Nešlo ani tak o krízu financovania, o ktorej sa vtedy často hovorilo najmä v súvislosti s odchodom viacerých amerických nadácií, ktoré na Slovensku pôsobili. Výzvou, pred ktorou sa najmä neekonomické think-tanky ocitli, bolo riešenie problému – v čom má byť ich ďalší zmysel?
V čase mečiarizmu existovala jasná frontová línia. Na jednej strane stála garnitúra s autoritárskym štýlom vládnutia a na druhej ideovo pestré spektrum tých, ktorí ju kritizovali. Preto aj mnohí ľudia z think-tankov necítili potrebu vyjasniť si ideovú orientáciu užšie než len tak, že sa prihlásia k všeobecným hodnotám liberálnej demokracie. Svoje poslanie, nepochybne správne, videli najmä v politickej porážke autoritatívneho režimu.
Po roku 1998 však verejná diskusia začala byť oveľa rozmanitejšia a think-tanky si museli odpovedať: Kto sme a aká bude naša ďalšia úloha? „Viaceré pochopili, že ak chcú v novom prostredí obstáť, musia sa vyprofilovať aj hodnotovo. Minimálne dospieť k základnej zhode, ako pristupovať k problémom verejnej politiky,“ hovorí Vašečka. Nie všetky think-tanky sa vydali touto cestou.
Dobrým príkladom je v poslednom období kľúčový produkt IVO, publikácia Súhrnná správa o stave spoločnosti. „My sa nedefinujeme priamo ako think-tank, ktorý má nejakú ideologickú konotáciu. Je tu prirodzená inklinácia k liberálnej agende, ktorú však nechápeme útržkovito. Nemáme žiadne väzby k politickým stranám, ale pred voľbami sme spolupracovali s ľuďmi, ktorí sa angažovali v stredo-pravej časti politického spektra,“ hovorí na margo ideovej orientácie IVO jeho prezident Grigorij Mesežnikov. Fakt, že zo Súhrnnej správy sa nedá vyčítať, aké riešenia spoločenských problémov IVO uprednostňuje, oslabuje vplyv tejto inštitúcie na diskusiu o najaktuálnejších témach slovenskej verejnej politiky. Hoci z pohľadu hodnotenia politickej každodennosti patrí IVO stále k vplyvným think-tankom.
.zvody z Bruselu
Odchod amerických nadácií postavil slovenské think-tanky pred ďalší problém. So vstupom Slovenska do EÚ sa otvorili bohaté možnosti nahradiť americké doláre bruselskými eurami. Európske peniaze nie sú samy osebe problémom, horšie je, keď organizácia s vidinou ich získania prispôsobí svoje zameranie prioritám Bruselu. Tie totiž majú od reálnych problémov Slovenska často dosť ďaleko.
Po európskych peniazoch siahli mnohé slovenské think-tanky. Časť svojich aktivít z nich financuje aj euroskeptický Konzervatívny inštitút. „Aj keď vnímam tento problém, zatiaľ sme sa neuchádzali o finančnú pomoc, ktorá by bola v rozpore s naším presvedčením. Nešli by sme do tém, ktoré by sa týkali chápania rodovej rovnosti, ktorá vychádza z predstavy EÚ o pozitívnej diskriminácii,“ hovorí prezident inštitútu Peter Zajac.
Práve posun k týmto témam sa dal v posledných rokoch sledovať v prípade IVO. Pripúšťa to aj Mesežnikov, ale dodáva, že ide o prirodzený proces. „V našom prípade nejde o to, že sme sa snažili prispôsobiť módnemu trendu. Máme sociologičky, ktoré sa tomu venujú od začiatku. Zora Bútorová bola ešte v 90. rokoch spolueditorkou publikácie Ona a on na Slovensku, čiže táto problematika tu žila aj vtedy, len teraz je to intenzívnejšie.“
.ideológia vs. výskum
Hoci niektorým think-tankom sa vyčíta ideologická nevyhranenosť, v prostredí tých ekonomických, prebieha práve opačná debata. Donedávna sa na to, že mediálny priestor v počte citácií celkom ovládli liberálne orientované inštitúcie, nesťažoval nikto – azda okrem ľavicových intelektuálov z týždenníka Slovo.
Minulý rok však rozčeril hladinu mladý ekonóm Martin Filko. Na stránkach Trendu kritizoval biednu úroveň ekonomickej diskusie, na ktorej sa podľa neho podieľajú aj „nedovzdelané think-tanky“. Filko, okrem iného doktorand na renomovanej katedre Erazmovej univerzity v Rotterdame, si spolu s ďalšími mladými ekonómami študujúcimi v zahraničí založil blog Radostná veda (na www.etrend.sk). Pre .týždeň Filko vysvetľuje: „Ja ľuďom z týchto think-tankov nevyčítam, že majú vyhranené ideologické presvedčenie, ale to, že väčšina z nich nepozná aktuálny stav ekonomickej diskusie o problémoch, ku ktorým sa v médiách vyjadrujú. Ekonóm od hayekovcov napríklad povie, že musíme radikálne zvýšiť mieru platieb v zdravotníctve, pretože silné populačné ročníky zo 70. rokov o viac ako desať rokov spôsobia krach zdravotníckych financií. Pričom práve o tomto probléme bola hádam najväčšia akademická diskusia v 90. rokoch, ktorá túto statickú intuíciu vôbec nepotvrdila. Je veľa príkladov, keď títo ekonómovia, považovaní za expertov, dávajú verejné odporúčania, ktoré zodpovedajú iba ich ideologickému presvedčeniu, nie však ekonomickému poznaniu.“
Martinovi Filkovi preto prekáža, aký veľký mediálny priestor majú ekonómovia, ktorí vykladajú ekonomické procesy podľa diel liberálnych klasikov Misesa a Hayeka. „Samozrejme, ich diela sú veľmi zaujímavé, ale od ich časov sa veľa zmenilo. Ak ľudia z think-tankov nečítajú akademickú literatúru, nemajú predplatené vedecké časopisy, nie div, že sa budú dopúšťať celkom pomýlených odporúčaní pre verejnú politiku.“ Podľa Filka bolo akceptovateľné, ak pred desiatimi rokmi novinári oslovovali týchto ľudí, keďže okrem nich bol na výber iba komunistický ekonóm zo SAV či mečiarovský amatér z Nezesu. „Dnes je však situácia celkom iná,“ pokračuje Filko, „máme erudovaných ekonómov, napríklad v Klube ekonomických analytikov, ktorí sa vedia vyjadriť kvalifikovane. Je chyba novinárov, že si takýchto ekonómov aktívne nevyhľadávajú.“
Martin Filko vniesol do slovenského diskurzu tému, s ktorou sa musia dosiaľ nespochybňované liberálne think-tanky, propagujúce čo najmenší štát, vyrovnať: dá sa stavať iba na ideologickom presvedčení? Filko tvrdí, že nie a že to deformuje odbornú debatu. Filkova kritika rozdeľuje aj renomovaných slovenských ekonómov.
Na obranu „ideologických“ think-tankov sa stavia Peter Pažitný z Health Policy Institute (HPI), ktorý sa sám v oblasti zdravotníckej politiky opiera aj o poznanie aktuálneho výskumu. „Hayek jednoducho neuznával mainstreamovú ekonomickú analýzu a v tomto zmysle idú tieto think-tanky verne podľa neho. Je to plne legitímne a podľa mňa to nedeformuje ekonomickú diskusiu, keďže Hayekove dedukcie boli pre ekonómiu veľmi prínosné.“
.model budúcnosti?
Za žraloka medzi našimi think-tankmi sa dá označiť práve zdravotnícky HPI Petra Pažitného, ktorý sa významne spolupodieľal na Zajacovej reforme zdravotníctva. Jeho tím ôsmich ľudí, ktorí sa dali dokopy pred dva a pol rokmi, je unikátny v tom, že vytvorili inštitút zameraný iba na jednu oblasť verejnej politiky. V tomto odborne silnom zložení tak HPI dokáže zahŕňať súčasné vedenie ministerstva hromadnými pripomienkami k návrhom.
Vplyv tohto inštitútu, ktorý sa pri súčasnom zložení vlády prejavuje najmä v médiách, je dokonca silnejší za našimi hranicami. Prvá časť zdravotníckej reformy, ktorá bola v Česku schválená, je do značnej miery aj dielom slovenského HPI. Pažitného pomerne často citujú aj v maďarských médiách, kde kritizuje súčasnú podobu zdravotníckej politiky. Pritom Pažitný s kolegom Tomášom Szalayom svojho času osobne dve hodiny vysvetľovali premiérovi Ferenzovi Gyurcsánymu, aké zásady by mala zdravotnícka reforma obsahovať. Pažitný je presvedčený, že zameranie jeho HPI by mohlo byť vzorom pre budúcu podobu think-tankov. „Špecializované inštitúcie dosahujú v danej oblasti celkom pochopiteľne kvalitnejšie výsledky, ich produkty by mohli byť teda veľmi zaujímavé pre trh. Viem si predstaviť, že také automobilky či IT-firmy by dnes vedeli investovať do rôznych vzdelávacích projektov. Vyprofilovaný školský think-tank by sa tu teda uživil.“
Zuzana Humajová z Konzervatívneho inštitútu, ktorá sa venuje práve školskej politike, s Pažitným súhlasí: „Tiež si myslím, že špecializované think-tanky, kde sa ľudia rovnakej krvnej skupiny koncentrujú na danú oblasť, majú budúcnosť.“ Po zdravotníckom inštitúte, ktorý svojou úrovňou presahuje slovenské hranice, tak možno čoskoro vznikne aj školský.
Eugen Jurzyca, šéf INEKO, ktorý sa venuje viacerým oblastiam, však v úzkej špecializácii nevidí víťazný trend: „Kým v Nemecku či USA majú sto odborníkov na jeden problém, tak my máme sto problémov na jedného odborníka, jednoducho sme menšia krajina. My budeme naďalej fungovať flexibilne, budeme sa pohybovať od témy k téme.“
.martin Hanus, .jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.