Radosť som im nepokazil, ale ešte v ten večer som pokazil ten fotoaparát a otec ma zbil remeňom z nohavíc. A potom som musel na dvore kľačať na polene. Ale vtedy na Vianoce ma zbil viac ako inokedy, lebo keď si remeň odpásal, nohavice mu spadli. Človek by neveril, že taká prostá záležitosť je taká smiešna. Tie gate mu boli tesné, tak si ich dal rozšíriť v páse u Harminca, to bol krajčír na našej ulici. Ten mu do nohavíc všil klin, ale väčší, ako bolo treba, a tak mu gate spadli. Musel som sa smiať, aj keď som vedel, že sa smiať nemám. To otca tak nasralo, že ma nechal kľačať na polene skoro až do rána. Mama ho prehovorila , že v noci je na dvore zima, tak som to dokľačal v kuchyni. Ale späť k foťáku. Rozobral som ho dôkladne, aj Mihalec, ktorý mal fotoateliér na námestí, mal čo robiť, aby ho zložil. Potom ho otec zamkol do pivnice (teda foťák, nie Mihalca) a dosť dlho trvalo, kým som sa k nemu zase dostal. Ale potom som fotil ako divý. V škole, na ulici a niekedy aj v kostole, odfotil som Zoru Janákovú, lenže odzadu, lebo sa nechcela otočiť. Neskoršie som fotky aj vyvolával. V špajzi, tam bola úplná tma, nebolo tam okno. Takže, a teraz sa dostávam k téme, keď som zakúpil prvý televízor, hneď som ho rozobral, značka Rubín, ale s Galvákom sa nám ho podarilo zložiť. Ale mám takú chorobu, že keď sa na telku dívam, nevnímam to, čo dávajú, ale vŕta mi v hlave, ako to nafilmovali. Teraz som sa díval párkrát na jeden seriál, ide denne, vôbec neviem, o čom to je, ale furt tam jedia. Rozprávajú sa a žerú. Vraj sa pri nakrúcaní také scény opakujú aj desať ráz, takže tí herci majú o stravu postarané. Niečo také by sme potrebovali aj my dôchodcovia. Dobrú chuť, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.