.oni sa mieru, ako by si ho predstavoval Clinton a zrejme aj jeho manželka, bránia. Clintonova ruská poznámka podráždila tuším každého, kto sa k nej chcel vyjadriť: ruských lídrov v Izraeli, premiéra Netanjahua aj mnohých komentátorov. .russian power
Padali slová o predsudkoch, rasizme a poškodzovaní dobrého priateľstva medzi židovským štátom a Spojenými štátmi. Nech je to akokoľvek, je pravda, že si Rusi z poslednej prisťahovaleckej vlny z 90. rokov minulého storočia priniesli nielen svoju kultúru, ale aj špecifické politické názory. A posunuli tak Izrael doprava. Čo nemusí byť prekážkou mieru, ako sa snaží prejudikovať Clinton. Môže to však byť problém, lebo tunajší Rusi sa inštinktívne utiekajú k nacionalistickej, populistickej pravici. Aj keď nie vždy je to tak.
Ak sa chceme vyhnúť Clintonovmu nemiestnemu zjednodušovaniu, treba povedať, že medzi Rusmi sú aj voliči ľavice amedzi Izraelčanmi neruského pôvodu sú voliči „ruskej“ strany Náš domov Izrael, ktorú vedie pravicový populista a minister zahraničia Avigdor Lieberman. Aj to ukazuje, že ruská integrácia nielen do izraelského umenia či medicíny, ale aj do politiky pokročila. A počuť názory, že o pár rokov bude izraelským premiérom či premiérkou niekto z takzvanej prisťahovaleckej vlny Glasnosť, ktorú spustil pokus Michaila Gorbačova reformovať nereformovateľné.
V posledných parlamentných voľbách v Izraeli skončila Liebermanova strana na treťom mieste a nechala za sebou labouristov, ktorí desaťročia ovládali Izrael. Či už ako najsilnejšia strana, alebo zásadný koaličný partner. Dnes sa pravicový premiér Netanjahu utieka skôr k Liebermanovi ako k ľavicovému ministrovi obrany Ehudovi Barakovi. Tak mu velí parlamentná matematika, ale aj ideologické nastavenie.
Je to jednoducho Russian power, ako nástup veľkohubého Liebermana hodnotia komentátori. Niektorí, hlavne tí starší, však spomínajú, že je škoda, že Rusov zastupuje práve Lieberman. Považujú to za vulgarizáciu ruského segmentu izraelskej spoločnosti. .mafián Lieberman?
Nuž, Avigdor Lieberman nie je Natan Šaransky ani Juli Edelstein. Títo bývalí soviet - ski disidenti boli v 90. rokoch minulého storočia ruskými politickými lídrami.
Obaja zažili sovietske pracovné tábory pre svoju snahu dostať sa do Izraela, obaja majú za sebou históriu občianskej neposlušnosti, politického aktivizmu a na to sa viažuci istý morálny status. Šaransky a Edelstein založili prvé ruské politické zoskupenie v Izraeli preto, ako to povedal Šaransky, aby očistili ruskú komunitu od nálepky „mafiánov a prostitútok“.
Avigdora Liebermana označením mafián častujú nielen jeho politickí protivníci. Často sa píše, že keď bol v Izraeli bez práce, živil sa ako vyhadzovač v študentskom klube. To je pravda, ale Liebermanovi kritici zabúdajú, že do roka už spravoval ako hlavný manažér celú sieť týchto klubov. Liebermanovi sa dá vyčítať mnohé. To, že je ctižiadostivý, však nepopiera nikto.
Preto sa aj stal lídrom Rusov v Izraeli on, a nie Natan Šaransky. Keď bol Šaransky príliš mäkký, Lieberman si založil vlastnú politickú stranu. V politických názoroch sa veľmi nelíšia, Lieberman má však populistické schopnosti, ktoré intelektuálnemu šachistovi Šaranskemu chýbajú. Preto dnes Šaransky pracuje skôr pre tretí sektor a Lieberman vedie izraelskú diplomaciu. Aj keď mnohí by na jeho mieste videli radšej práve Šaranského. Ani on by však nebol ľahkým partnerom na vyjednávanie. Šaransky si, rovnako ako Lieberman, myslí, že Palestínčania by mohli mať aj vlastný štát, no rozhodne nie na úkor Izraela. Jednoducho: treba vyjednávať o každú piaď izraelskej zeme. Tej zeme, ktorú Boh sľúbil židom. Hoci ruskí politici sa zväčša označujú za sekulárnych, biblickú rétoriku o vyvolenom národe si osvojili rýchlo a zapojili ju do svojej agendy. .z menšiny a proti menšine
Lieberman ju tam zapojil až tak pevne, že ho označujú za rasistu. V Moldavsku narodený syn vojaka sa preslávil svojimi protiarabskými výrokmi, návrhmi na výmenu obyvateľstva a aj sústavným (do istej miery oprávneným) spochybňovaním lojality izraelských Arabov k štátu. Lojalita je Liebermanovým kľúčovým slovom. Sám pritom pochádza z komunity, ktorá stáročia trpela podozreniami, že nie je dostatočne oddaná materskej krajine. Židov stále upodozrievali zo sprisahaní, hrania na dve strany, spolčovania s nepriateľom. Liebermanov otec strávil sedem rokov v gulagu, kam ho poslal Stalin pre údajné snahy o destabilizáciu režimu. Bolo to v časoch, keď sovietsky líder trpel paranojou zo židov. Lieberman nemohol študovať medzinárodné právo, lebo to bolo podľa sovietskeho režimu nebezpečné. Skončil tak na poľnohospodárskej univerzite.
Napriek svojmu životnému príbehu stavil na lojalitu. A hoci vyrastal v prostredí, kde bol trpenou menšinou, teraz sa obúva do menšiny. Rovnako uplatňuje princíp kolektívnej viny, ako ho uplatňovali na ňom a jeho rodine. Mnohým Izraelčanom nerus - kého pôvodu, ktorí nepoznajú kontext ani dejiny, je tvrdo hovoriaci Lieberman sympatický. Navrhuje jednoduché riešenia zložitých problémov, nepoklonkuje sa Američanom, neštíti sa poučovať v Izraeli nie príliš obľúbených eudiplomatov a arabských lídrov častuje nelichotivými poznámkami. Navrhuje tiež väčšiu sekularizáciu Izraela, čo síce nie je príliš pravicová agenda, ale Liebermanovi to neprekáža. Jeho ideoló - giou sú netradičné riešenia, čo sám priznáva. Netradičné je však aj financovanie jeho životného štýlu i jeho strany. Jeho údajné finančné podfuky však celkom tradične nie - kto nevie došetriť tak, aby bolo zrejmé, či je minister skorumpovaný, alebo nie. .obdiv voči Putinovi
Izraelskí Rusi v Liebermanovi, ktorý sa aj výzorovo štylizuje do polohy báťušku cára, vidia oporu. Sú z veľkej krajiny a nevidia dôvod, prečo by sa mal aj tak malý Izrael ešte zmenšiť. Sú pod vplyvom ruskojazyčných médií, neraz až nacionalistických, v ktorých zaznievajú názory na hrane. Zákona aj slušnosti.
Izraelskí Rusi sú podľa viacerých prieskumov najmenej pripravení na územné ústupky Arabom, sú pomerne netolerantní k ortodoxným, lebo tí podľa nich odčerpávajú peniaze na pomoc prisťahovalcom a chceli by, aby bol Izrael menej závislý od Spojených štátov. Mnohí obdivujú Vladimira Putina, napríklad aj pre jeho politiku voči Čečensku či Gruzínsku. Súhlasia s ním dokonca aj v kauzách, ktoré sú očividne namierené proti podnikateľom židovského pôvodu.
Rusi tiež nemajú skúsenosť spolužitia s Arabmi, nepoznajú tunajšiu mentalitu, priniesli si z domova isté predsudky, ktoré len podporujú ľudia ako Lieberman. Za to, že sa ocitli v takomto vákuu, však môžu aj tradičné izraelské politické strany. Vždy pred voľbami natlačia letáky v ruštine, najmú si ruských hovorcov, popijú zo samovaru, navštívia ruský domov dôchodcov a vytasia dve-tri ruské slovíčka, čo si pamätajú od babky alebo pratety. Na kandidátku si tiež dajú pár Rusov, ale na ťažšie zvoliteľné miesta. To Rusov, ktorí majú stále velikášske spôsoby, poburuje, lebo majú pocit, že tejto krajine dávajú viac, ako od nej dostávajú. To je presne to, na čo hrá Lieberman. A tak sa z neho stal smutný príspevok Rusov do izraelskej politiky.
Rusi však brzdou mieru s Palestínčanmi určite nie sú. Izrael síce zmenili, ale ani keby ich prišlo trojnásobne viac, nezmenili by prioritu židovského štátu – jeho neochotu vzdať sa toho, čo považuje za bezpečnostné záruky svojej existencie. Anastasia Michaeli/
Má 35 rokov, je poslankyňou za Liebermanovu stranu. Mimoriadne ambiciózna, výrečná Anastasia s krásou modelky si zapísala v Knessete dve prvenstvá. Je prvou konvertitkou, ktorá sa dostala do parlamentu, a prvou ženou, čo porodila dieťa počas výkonu mandátu. Svoje ôsme dieťa. Jej izraelské rovesníčky zo sekulárneho prostredia majú v tomto veku maximálne tri deti a o ďalších príliš neuvažujú. Anastasia rodí, aby Izraelu dávala nových vojakov. Podľa nej je to cesta, ako zachovať židovskú väčšinu v Izraeli. Jej deti sú vychovávané podľa ruskej školy. Neodvrávať, nepýtať sa, poslúchať a neobťažovať rodičov.
Michaeliová sa narodila v Sovietskom zväze, živila sa ako modelka, keď spoznala svojho manžela, izraelského zápasníka estónskeho pôvodu. Presťahovala sa s ním do Izraela, konvertovala na judaizmus, vyštudovala, pracovala ako televízna moderátorka na ruskej satelitnej stanici. Medzitým takmer každý rok rodila. A perlila. Keď v roku 2007 sedela v izraelskej porote Eurovízie, napadla víťazov národného kola s tým, že vyzerajú „príliš arabsky“ a že nejdú Izrael reprezentovať len umelecky, ale aj inak.
Jej poznámka otvorila veľkú debatu o ruskom šovinizme. Rusi z poslednej imigračnej vlny tradične zaznávajú Izraelčanov neeurópskeho pôvodu, ktorí majú poväčšine výzor, ktorý Michaeliová označila za „arabský“. Napriek tomu sa Michaeliová prepracovala až do parlamentu. Je nekritickou obdivovateľkou Liebermana a odmieta, že by bola v parlamente pre svoju krásu. .autorka je publicistka, žije v Izraeli
Padali slová o predsudkoch, rasizme a poškodzovaní dobrého priateľstva medzi židovským štátom a Spojenými štátmi. Nech je to akokoľvek, je pravda, že si Rusi z poslednej prisťahovaleckej vlny z 90. rokov minulého storočia priniesli nielen svoju kultúru, ale aj špecifické politické názory. A posunuli tak Izrael doprava. Čo nemusí byť prekážkou mieru, ako sa snaží prejudikovať Clinton. Môže to však byť problém, lebo tunajší Rusi sa inštinktívne utiekajú k nacionalistickej, populistickej pravici. Aj keď nie vždy je to tak.
Ak sa chceme vyhnúť Clintonovmu nemiestnemu zjednodušovaniu, treba povedať, že medzi Rusmi sú aj voliči ľavice amedzi Izraelčanmi neruského pôvodu sú voliči „ruskej“ strany Náš domov Izrael, ktorú vedie pravicový populista a minister zahraničia Avigdor Lieberman. Aj to ukazuje, že ruská integrácia nielen do izraelského umenia či medicíny, ale aj do politiky pokročila. A počuť názory, že o pár rokov bude izraelským premiérom či premiérkou niekto z takzvanej prisťahovaleckej vlny Glasnosť, ktorú spustil pokus Michaila Gorbačova reformovať nereformovateľné.
V posledných parlamentných voľbách v Izraeli skončila Liebermanova strana na treťom mieste a nechala za sebou labouristov, ktorí desaťročia ovládali Izrael. Či už ako najsilnejšia strana, alebo zásadný koaličný partner. Dnes sa pravicový premiér Netanjahu utieka skôr k Liebermanovi ako k ľavicovému ministrovi obrany Ehudovi Barakovi. Tak mu velí parlamentná matematika, ale aj ideologické nastavenie.
Je to jednoducho Russian power, ako nástup veľkohubého Liebermana hodnotia komentátori. Niektorí, hlavne tí starší, však spomínajú, že je škoda, že Rusov zastupuje práve Lieberman. Považujú to za vulgarizáciu ruského segmentu izraelskej spoločnosti. .mafián Lieberman?
Nuž, Avigdor Lieberman nie je Natan Šaransky ani Juli Edelstein. Títo bývalí soviet - ski disidenti boli v 90. rokoch minulého storočia ruskými politickými lídrami.
Obaja zažili sovietske pracovné tábory pre svoju snahu dostať sa do Izraela, obaja majú za sebou históriu občianskej neposlušnosti, politického aktivizmu a na to sa viažuci istý morálny status. Šaransky a Edelstein založili prvé ruské politické zoskupenie v Izraeli preto, ako to povedal Šaransky, aby očistili ruskú komunitu od nálepky „mafiánov a prostitútok“.
Avigdora Liebermana označením mafián častujú nielen jeho politickí protivníci. Často sa píše, že keď bol v Izraeli bez práce, živil sa ako vyhadzovač v študentskom klube. To je pravda, ale Liebermanovi kritici zabúdajú, že do roka už spravoval ako hlavný manažér celú sieť týchto klubov. Liebermanovi sa dá vyčítať mnohé. To, že je ctižiadostivý, však nepopiera nikto.
Preto sa aj stal lídrom Rusov v Izraeli on, a nie Natan Šaransky. Keď bol Šaransky príliš mäkký, Lieberman si založil vlastnú politickú stranu. V politických názoroch sa veľmi nelíšia, Lieberman má však populistické schopnosti, ktoré intelektuálnemu šachistovi Šaranskemu chýbajú. Preto dnes Šaransky pracuje skôr pre tretí sektor a Lieberman vedie izraelskú diplomaciu. Aj keď mnohí by na jeho mieste videli radšej práve Šaranského. Ani on by však nebol ľahkým partnerom na vyjednávanie. Šaransky si, rovnako ako Lieberman, myslí, že Palestínčania by mohli mať aj vlastný štát, no rozhodne nie na úkor Izraela. Jednoducho: treba vyjednávať o každú piaď izraelskej zeme. Tej zeme, ktorú Boh sľúbil židom. Hoci ruskí politici sa zväčša označujú za sekulárnych, biblickú rétoriku o vyvolenom národe si osvojili rýchlo a zapojili ju do svojej agendy. .z menšiny a proti menšine
Lieberman ju tam zapojil až tak pevne, že ho označujú za rasistu. V Moldavsku narodený syn vojaka sa preslávil svojimi protiarabskými výrokmi, návrhmi na výmenu obyvateľstva a aj sústavným (do istej miery oprávneným) spochybňovaním lojality izraelských Arabov k štátu. Lojalita je Liebermanovým kľúčovým slovom. Sám pritom pochádza z komunity, ktorá stáročia trpela podozreniami, že nie je dostatočne oddaná materskej krajine. Židov stále upodozrievali zo sprisahaní, hrania na dve strany, spolčovania s nepriateľom. Liebermanov otec strávil sedem rokov v gulagu, kam ho poslal Stalin pre údajné snahy o destabilizáciu režimu. Bolo to v časoch, keď sovietsky líder trpel paranojou zo židov. Lieberman nemohol študovať medzinárodné právo, lebo to bolo podľa sovietskeho režimu nebezpečné. Skončil tak na poľnohospodárskej univerzite.
Napriek svojmu životnému príbehu stavil na lojalitu. A hoci vyrastal v prostredí, kde bol trpenou menšinou, teraz sa obúva do menšiny. Rovnako uplatňuje princíp kolektívnej viny, ako ho uplatňovali na ňom a jeho rodine. Mnohým Izraelčanom nerus - kého pôvodu, ktorí nepoznajú kontext ani dejiny, je tvrdo hovoriaci Lieberman sympatický. Navrhuje jednoduché riešenia zložitých problémov, nepoklonkuje sa Američanom, neštíti sa poučovať v Izraeli nie príliš obľúbených eudiplomatov a arabských lídrov častuje nelichotivými poznámkami. Navrhuje tiež väčšiu sekularizáciu Izraela, čo síce nie je príliš pravicová agenda, ale Liebermanovi to neprekáža. Jeho ideoló - giou sú netradičné riešenia, čo sám priznáva. Netradičné je však aj financovanie jeho životného štýlu i jeho strany. Jeho údajné finančné podfuky však celkom tradične nie - kto nevie došetriť tak, aby bolo zrejmé, či je minister skorumpovaný, alebo nie. .obdiv voči Putinovi
Izraelskí Rusi v Liebermanovi, ktorý sa aj výzorovo štylizuje do polohy báťušku cára, vidia oporu. Sú z veľkej krajiny a nevidia dôvod, prečo by sa mal aj tak malý Izrael ešte zmenšiť. Sú pod vplyvom ruskojazyčných médií, neraz až nacionalistických, v ktorých zaznievajú názory na hrane. Zákona aj slušnosti.
Izraelskí Rusi sú podľa viacerých prieskumov najmenej pripravení na územné ústupky Arabom, sú pomerne netolerantní k ortodoxným, lebo tí podľa nich odčerpávajú peniaze na pomoc prisťahovalcom a chceli by, aby bol Izrael menej závislý od Spojených štátov. Mnohí obdivujú Vladimira Putina, napríklad aj pre jeho politiku voči Čečensku či Gruzínsku. Súhlasia s ním dokonca aj v kauzách, ktoré sú očividne namierené proti podnikateľom židovského pôvodu.
Rusi tiež nemajú skúsenosť spolužitia s Arabmi, nepoznajú tunajšiu mentalitu, priniesli si z domova isté predsudky, ktoré len podporujú ľudia ako Lieberman. Za to, že sa ocitli v takomto vákuu, však môžu aj tradičné izraelské politické strany. Vždy pred voľbami natlačia letáky v ruštine, najmú si ruských hovorcov, popijú zo samovaru, navštívia ruský domov dôchodcov a vytasia dve-tri ruské slovíčka, čo si pamätajú od babky alebo pratety. Na kandidátku si tiež dajú pár Rusov, ale na ťažšie zvoliteľné miesta. To Rusov, ktorí majú stále velikášske spôsoby, poburuje, lebo majú pocit, že tejto krajine dávajú viac, ako od nej dostávajú. To je presne to, na čo hrá Lieberman. A tak sa z neho stal smutný príspevok Rusov do izraelskej politiky.
Rusi však brzdou mieru s Palestínčanmi určite nie sú. Izrael síce zmenili, ale ani keby ich prišlo trojnásobne viac, nezmenili by prioritu židovského štátu – jeho neochotu vzdať sa toho, čo považuje za bezpečnostné záruky svojej existencie. Anastasia Michaeli/
Má 35 rokov, je poslankyňou za Liebermanovu stranu. Mimoriadne ambiciózna, výrečná Anastasia s krásou modelky si zapísala v Knessete dve prvenstvá. Je prvou konvertitkou, ktorá sa dostala do parlamentu, a prvou ženou, čo porodila dieťa počas výkonu mandátu. Svoje ôsme dieťa. Jej izraelské rovesníčky zo sekulárneho prostredia majú v tomto veku maximálne tri deti a o ďalších príliš neuvažujú. Anastasia rodí, aby Izraelu dávala nových vojakov. Podľa nej je to cesta, ako zachovať židovskú väčšinu v Izraeli. Jej deti sú vychovávané podľa ruskej školy. Neodvrávať, nepýtať sa, poslúchať a neobťažovať rodičov.
Michaeliová sa narodila v Sovietskom zväze, živila sa ako modelka, keď spoznala svojho manžela, izraelského zápasníka estónskeho pôvodu. Presťahovala sa s ním do Izraela, konvertovala na judaizmus, vyštudovala, pracovala ako televízna moderátorka na ruskej satelitnej stanici. Medzitým takmer každý rok rodila. A perlila. Keď v roku 2007 sedela v izraelskej porote Eurovízie, napadla víťazov národného kola s tým, že vyzerajú „príliš arabsky“ a že nejdú Izrael reprezentovať len umelecky, ale aj inak.
Jej poznámka otvorila veľkú debatu o ruskom šovinizme. Rusi z poslednej imigračnej vlny tradične zaznávajú Izraelčanov neeurópskeho pôvodu, ktorí majú poväčšine výzor, ktorý Michaeliová označila za „arabský“. Napriek tomu sa Michaeliová prepracovala až do parlamentu. Je nekritickou obdivovateľkou Liebermana a odmieta, že by bola v parlamente pre svoju krásu. .autorka je publicistka, žije v Izraeli
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.