Agenda septembrovej schôdze NR SR definitívne vyvracia názor, podľa ktorého je tvrdenie „Keď zasadá parlament, majetky a slobody občanov sú v ohrození,“ iba okrídleným bonmotom. Po tom, čo zákaz zisku zdravotných poisťovní prešiel druhým čítaním, zápasí o holý život aj dôchodkové sporenie.
Konštatovanie nie je prehnané – aj keby nápady na zmeny boli menej iracionálne, skúsenosť napríklad z Maďarska ukazuje, že ak sa raz zasiahne do systému, ten sa už potom drancuje opakovane.
Jeden a pol milióna účastníkov sporenia sa dnes musí obávať o istotu podmienok, za ktorých vstupovali do systému. Slovensky špecifickým znakom tohto úderu je, že mimo fiškálnej zámienky, ktorou je deficit Sociálnej poisťovne a prijatie eura a premiérovho ideového zadania „Budeme ich žmýkať“ (myslí tým DSS) ani Fico, ani teta Tomanová nevedia, ako cieľ dosiahnuť.
Politicky zásadná je už len neuveriteľná miera improvizácie, ktorá pri vedomí, že sa rozhoduje o tokoch desiatok a v budúcnosti stoviek miliárd, vyráža dych.
Celé mesiace boli témou hlúpe návrhy typu zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu či úplatok pre navrátilcov do prvého piliera. Po tom, ako zapadli alebo sa korigovali na nepoznanie (nie zrušenie stropu, ale štvornásobok priemernej mzdy) vložili Fico s Počiatkom do rulety i základný nezmysel novely – „otvorenie“ sporivého piliera. Toto nóvum, od ktorého v zákone nič podstatnejšie nie je, by vraj vymenili za dočasné preskupenie odvodov z 9 : 9 na 12 : 6 v prospech Sociálnej poisťovne. To však bola realita asi dvoch dní – kým kockou opäť nevrhlo vyhlásenie ministra financií, že „obchod“ je podmienený garanciou výnosov na úrovni inflácie. Lenže, než vyšlo slnko, už i tento zvrat sa modifikoval v tom zmysle, že by sa týkal iba jedného z fondov...
Nemá zmysel rozoberať, ktorý nápad je najhorší a aká zmena by najmenej škodila, keďže zajtra môže byť všetko inak. Neuveriteľný zmätok, v akom sa striedajú, križujú, objavujú a zase miznú jednotlivé „idey“, opisuje celú vládnu garnitúru ako zbor totálne nezodpovedných hazardérov. Akoby hrali poker naslepo – veď dlhodobé dopady navrhovaných „opatrení“ by aj tímy expertov počítali mesiace. Tvoriť takéto ďalekosiahle zmeny „ad hoc“, metódou pokus-omyl, je v legislatívnom strese unikát, aký nevidieť nikde na svete. Z dôchodkov si politici robia trhací kalendár všade, ale vládne koalície chodia aspoň do parlamentov po dlhých rokovaniach a dohodnuté.
To, k čomu sa práve schyľuje v NR SR, teda „riešenie“ kardinálnych vecí, ako sú odvodové pomery, prestupové okná či investičné stratégie fondov cez pozmeňovacie návrhy poslancov, je v normálnej politike nemysliteľné.
.peter Schutz
Konštatovanie nie je prehnané – aj keby nápady na zmeny boli menej iracionálne, skúsenosť napríklad z Maďarska ukazuje, že ak sa raz zasiahne do systému, ten sa už potom drancuje opakovane.
Jeden a pol milióna účastníkov sporenia sa dnes musí obávať o istotu podmienok, za ktorých vstupovali do systému. Slovensky špecifickým znakom tohto úderu je, že mimo fiškálnej zámienky, ktorou je deficit Sociálnej poisťovne a prijatie eura a premiérovho ideového zadania „Budeme ich žmýkať“ (myslí tým DSS) ani Fico, ani teta Tomanová nevedia, ako cieľ dosiahnuť.
Politicky zásadná je už len neuveriteľná miera improvizácie, ktorá pri vedomí, že sa rozhoduje o tokoch desiatok a v budúcnosti stoviek miliárd, vyráža dych.
Celé mesiace boli témou hlúpe návrhy typu zvýšenie maximálneho vymeriavacieho základu či úplatok pre navrátilcov do prvého piliera. Po tom, ako zapadli alebo sa korigovali na nepoznanie (nie zrušenie stropu, ale štvornásobok priemernej mzdy) vložili Fico s Počiatkom do rulety i základný nezmysel novely – „otvorenie“ sporivého piliera. Toto nóvum, od ktorého v zákone nič podstatnejšie nie je, by vraj vymenili za dočasné preskupenie odvodov z 9 : 9 na 12 : 6 v prospech Sociálnej poisťovne. To však bola realita asi dvoch dní – kým kockou opäť nevrhlo vyhlásenie ministra financií, že „obchod“ je podmienený garanciou výnosov na úrovni inflácie. Lenže, než vyšlo slnko, už i tento zvrat sa modifikoval v tom zmysle, že by sa týkal iba jedného z fondov...
Nemá zmysel rozoberať, ktorý nápad je najhorší a aká zmena by najmenej škodila, keďže zajtra môže byť všetko inak. Neuveriteľný zmätok, v akom sa striedajú, križujú, objavujú a zase miznú jednotlivé „idey“, opisuje celú vládnu garnitúru ako zbor totálne nezodpovedných hazardérov. Akoby hrali poker naslepo – veď dlhodobé dopady navrhovaných „opatrení“ by aj tímy expertov počítali mesiace. Tvoriť takéto ďalekosiahle zmeny „ad hoc“, metódou pokus-omyl, je v legislatívnom strese unikát, aký nevidieť nikde na svete. Z dôchodkov si politici robia trhací kalendár všade, ale vládne koalície chodia aspoň do parlamentov po dlhých rokovaniach a dohodnuté.
To, k čomu sa práve schyľuje v NR SR, teda „riešenie“ kardinálnych vecí, ako sú odvodové pomery, prestupové okná či investičné stratégie fondov cez pozmeňovacie návrhy poslancov, je v normálnej politike nemysliteľné.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.