.architekt Boris Hochel začal už na gymnáziu s bratislavskými ochranármi zachraňovať drevenice. Práca s drevom ho fascinovala, podobne ako staré domy. „Všimol som si, že vidiecka architektúra, to sú úplné ekologické domy, ktoré využívajú iba prírodné materiály – kameň, drevo, slamu, hlinu. Zaujala ma možnosť uplatňovať to aj v novej architektúre,“ vysvetľuje Hochel.
Spoločne s architektkou Zuzanou Kierulfovou a inými podobne zmýšľajúci mladšími ľuďmi založili združenie ArTUR. Už päť rokov učia záujemcov stavať so slamenými balmi a hlinenými omietkami, chcú robiť aj akreditovane kurzy na prácu s hlinou. Neradi to o sebe hovoria, no ide o priekopnícky prístup. U nás sa stále hovorí o „experimentálnom stavaní“, inde v Európe (a vo svete) sa tak už stavia desiatky rokov. V Rakúsku je 104 domov z hliny a slamy, vo Veľkej Británii 500 a vo Francúzsku dokonca 700. Najstaršie hlineno-slamené domy v Amerike alebo vo Francúzsku majú viac ako sto rokov. A bez problémov slúžia svojmu účelu. Na Slovensku zatiaľ stojí prvých dvadsať takýchto domov, najväčšia „enkláva“ sa nachádza v legendárnej Zaježovej pri Zvolene, kde ich je päť.
Oba materiály majú výborné tepelno-izolačné aj protipožiarne vlastnosti. Ílovitá hlina je dostupná takmer všade, na jej ťažbu netreba vynaložiť veľa energie, podobne slamené baly sú vedľajším produktom pri pestovaní obilnín. Znovuobjavenie overených tradičných materiálov však u nás naráža – na normy a predpisy. Asi polovica takýchto domov nie je zatiaľ skolaudovaná. „Záleží na konkrétnom stavebnom úrade, či takú svojpomocnú stavbu povolí,“ hovorí Kierulfová a dodáva: „U nás sa môže stavať iba z oficiálne certifikovaných materiálov. A slamený bal ním nie je. Štátny skúšobný úrad si so slamou nevie rady. Pýta sa, či je to murovací, izolačný alebo výplňový materiál.“
Je pravda, že všetky domy tohto druhu majú nosnú drevenú konštrukciu. Prvým samonosným domom na Slovensku zo slamených balov je stavba s kupolou pri Senci, ktorú projektoval renomovaný nemecký architekt. Kancelárie v nej bude mať aj ArTUR. .sečovce: domček vtedy
Joža Kratochvíla som spoznal pred desiatimi rokmi na workshope poeticky nazvanom Komunikácia s koňom, kde bol inštruktorom istý Wanata z Rakovníka. Chlapík ako z českého westernu. Potom som Joža stretol pred Vianocami, ako kdesi pri Strážskom oberal s kamarátmi zo stromov imelo. A napokon som ho navštívil v jeho zrube, ktorý si vlastnoručne postavil na svojom „poľu“ na okraji lesíka pri Sečovciach. Exot? Ako sa to vezme. Materiál na domček, teda suché smrekové drevo a dosky, ho vyšiel na necelých päťtisíc korún. Zvyšok mal zadarmo: hlinu na ohádzanie vnútorných stien, mach aj trstinu na strechu, ktorú si sám nakosil.
„V ôsmich rokoch som si tu postavil prvý bunker. Vždy na jar som vyliezol na tamten topoľ a díval som sa, ako sa bažanty bijú o samice,“ vravel vtedy Jožo a poťahoval si z vlastnoručne vyrobenej fajky z dutej kosti krkavca vlastnoručne dopestovaný nefermentovaný tabak striekaný čerešňovým vývarom. Žil sám, iba so sučkou zvanou Zornička. Odvtedy sa toho veľa zmenilo. .sečovce: dom dnes
Jožo sa medzičasom zoznámil so sympatickou Moraváčkou Zdenkou. Pozval ju v roku 2005 do svojho štýlového príbytku („ten domec je iba pre chlopa“) a keďže ho má veľmi rada, neodmietla. Žili v chyžke spolu dva roky. „Myslela jsem, že to je na furt,“ priznáva úprimne Zdenka, keď dáva večeru štvorročnému synovi Jorikovi. Druhý, ešte menší potomok, je medzitým v kočíku pred domom. Romantické zátišie dokresľuje asi osem psov, kôň, poník a početná hydina. Kedysi mali aj kozu, dali ju však preč, pretože všetko obžierala, vedela sa odtrhnúť z kolíka a „neměla ráda holky“. No najmä, takú kozu treba dojiť dvakrát denne. „Keď som ako komparz natáčal na Spiši film Posledná légia, musel som sa kvôli koze vracať vždy skoro ráno a neskoro večer,“ spomína Jožo, ktorý vám s dlhými strapatými vlasmi aj pri malej dávke fantázie môže pripomínať stredovekého bojovníka alebo aspoň starého Slovana, čo tu prežíva desať storočí.
Vtedy, keď čakali prvé dieťa, sa Jožo zamyslel. A začal v roku 2007 stavať podľa svojho návrhu pomerne gigantický drevený dom s pôdorysom 16 x 8 metrov. Rýchlo však precitol. Raz si uvedomil, že „tú opachu“ – sedem a pol metra vysokú – nechce. V priebehu víkendu obdĺžnikovú konštrukciu rozobral a začal stavať nový dom, s pôdorysom kruhu. Kruh je totiž stabilnejší ako obdĺžnik alebo štvorec („kruh šebe nikto nevyvraci“). Okrem toho, pobyt v priestore bez uhlov a hrán pôsobí skutočne upokojujúco. „Neviem, či má kruh mystický alebo duchovný význam, no cítim sa v ňom lepšie,“ opisuje svoje pocity. Okrem toho, pri tých istých štvorcových metroch vnútorného priestoru mu vyšlo o sto štvorcových metrov strechy menej. Nezanedbateľný fakt z hľadiska nákladov, najmä ak ho celý dom vyšiel, ako hovorí, na smiešnych 5-tisíc eur plus svojpomocná práca, pri ktorej pomohli aj kamaráti. Najdrahší bol komín a krozubová vložka za tisíc eur.
Z diaľky toto obydlie pripomína čosi medzi zabudnutou kulisou z nakrúcania historického filmu a experimentálnym domom budúcnosti. Tak trochu indiánske „típí“ na Zemplíne má strechu z trstiny pokrytú izoláciou a drevenými doskami. Základom domu, ktorý nemá pevné základy, je drevená konštrukcia (hrazda vyplnená slamou) s kmeňom smreka uprostred, ktorý slúži aj ako „stred tohto vesmíru“. Výplne stien tvoria baly slamy 140 x 70 x 120 centimetrov. Z obidvoch strán, teda zvonku aj zvnútra, je nabitá hlina v hrúbke 15 až 20 centimetrov. Dom má, samozrejme, aj okná. No pevné. Vzduch cirkuluje cez rúru „desiatku“ v streche, neskôr Jožo urobí po stenách prieduchy. Možno zapochybujete o tepelných pomeroch v interiéri. Zbytočne, sú prekvapujúco dobré. „Udržiavame si tu 22 stupňov. Dub vytiahne za šesť hodín štyri stupne, vŕba za dve hodiny šesť stupňov. Keď je v zime mínus dvadsať, máme tu ráno 11 stupňov, aj keď v noci nekúrime. Steny som izoloval ovčou vlnou,“ vysvetľuje Jožo.
Pozoruhodný je aj interiér. Elektrinu si sem zaviedli až pred dvoma rokmi. Keď tu ráno sedíte pri čerstvo uvarenej káve, mlčíte a mobily ešte nezvonia, zaujme vás na stene čiernobiela fotografia z knihy majstra Karla Plicku. Je na nej gazda z Madačky, dedinky pri Lučenci. Starý muž s vrkočami pripomína severoamerických Indiánov. Vedľa je hlinený obraz štyroch letiacich žeriavov okolo slnka. Prečo štyroch? Taký je počet ročných období, období života aj základných rysov človeka. Nad vchodom do obydlia Jožo urobil pradávne vyobrazenie Slnka, takisto z hliny.
„Z môjho pohľadu je to všetko experiment. Nič zatiaľ nepuká ani nič nepadá. Statika je predimenzovaná. Ešte časom dorobím drevenú podlahu,“ teší sa zo svojho diela Jožo Kratochvíla. Aj Zdenka pôsobí veľmi spokojne. .spišské Podhradie: experiment
To, že slama, hlina a drevo sú lacné, lokálne dostupné a obnoviteľné materiály vedia ekologicky založení „fajnšmekri“ už dlho, prvýkrát sa však ako stavebný materiál použili aj pre sociálne slabšie skupiny v Spišskom Podhradí. Kvôli tej veci sa spojili tri organizácie – Člověk v tísni, pobočka Slovensko, Kolpingovo dielo a mesto. Od leta 2007 sa uskutočnila séria tréningov, zameraných na overenie možnosti svojpomocnej výstavby takejto stavby. Architekti manželia Kierulfovci a Boris Hochel s kolegami z Aero ateliéru už predtým vyhotovili projekt „experimentálneho domu“, ktorý mal slúžiť ako ukážka, že tento typ stavby je v súlade s legislatívou. Mesto vybralo v roku 2006 rodinu Horváthovcov, ktorí sa na stavbe domu mali podieľať vlastnou prácou. Aj sa podieľali, podľa očakávaní to však nešlo celkom hladko (pozri rozhovor v rámčeku).
„Táto rodina mala v Podhradí vlastný domček, ktorý predali. Potom si kúpili v lese od jednej panej chatu, za ktorú však neplatili nájomné a tá pani si s tým nevedela rady. Skončilo to tak, že chatku rozobrali, nemali kde bývať a chytili sa tohto projektu,“ vysvetľuje primátor Spišského Podhradia Jozef Bača. Experimentálny dom už stojí na nemalú spokojnosť jeho 28 obyvateľov, stále však nie je skolaudovaný a má odpojenú elektrinu, pretože nájomníci (dom je podľa zmluvy päť rokov vlastníctvom európskeho projektu Equal, potom prejde do vlastníctva nájomníkov) za ňu neplatili. Pri otázke, či si vie predstaviť dodatočnú kolaudáciu, sa primátor Bača netvári príliš presvedčivo. Argumentuje najmä elektrikármi a požiarnikmi. Priznáva, že v unikátnom dome, ktorý navštevujú aj zahraničné televízne štáby, bol iba raz – keď sa staval.
Dom pritom podľa projektu spĺňa potrebné normy. Architekt Michal Sládek od marca 2008 robil stavbyvedúceho. O zmysle a výhodách stavby je presvedčený. „Nezávislé firmy robili analýzu rozpočtu a tepelnoizolačných vlastností. Preukázalo sa, že za menej peňazí než pri klasickej stavbe ide o dom s nižšími nákladmi na vykurovanie. A overil som si, že ak má aj nekvalifikovaná rodina, ktorá tam bude bývať, nad sebou stavebný dozor, zvládnu stavbu svojpomocne,“ tvrdí Sládek.
Očividne spokojní sú aj nájomníci a zrejme budúci majitelia domu, ktorý medzičasom tak trochu stratil „experimentálny výzor“ (zelená strecha ostala). Vďaka všadeprítomným káblom, satelitom či otlčeným omietkam splynul s okolím, no stále budí pozornosť. Až 28 ľudí býva v dvoch izbách a kuchyni. Ide o početné príbuzenstvo hlavy rodiny Bélu Horváha. „Stavba bola drina. Všetko ručná práca, bez miešačky, trápili sme sa. Bývame tu už štyri roky a dobre nám je. Perfektný domek, teplý v zime, chladný v lete. Susedia majú pliesne, my nie,“ pochvaľuje si Horváth.
Aj po štyroch rokoch od dokončenia tohto domu v rómskej komunite ide zatiaľ o slovenský unikát. A to je škoda.
Spoločne s architektkou Zuzanou Kierulfovou a inými podobne zmýšľajúci mladšími ľuďmi založili združenie ArTUR. Už päť rokov učia záujemcov stavať so slamenými balmi a hlinenými omietkami, chcú robiť aj akreditovane kurzy na prácu s hlinou. Neradi to o sebe hovoria, no ide o priekopnícky prístup. U nás sa stále hovorí o „experimentálnom stavaní“, inde v Európe (a vo svete) sa tak už stavia desiatky rokov. V Rakúsku je 104 domov z hliny a slamy, vo Veľkej Británii 500 a vo Francúzsku dokonca 700. Najstaršie hlineno-slamené domy v Amerike alebo vo Francúzsku majú viac ako sto rokov. A bez problémov slúžia svojmu účelu. Na Slovensku zatiaľ stojí prvých dvadsať takýchto domov, najväčšia „enkláva“ sa nachádza v legendárnej Zaježovej pri Zvolene, kde ich je päť.
Oba materiály majú výborné tepelno-izolačné aj protipožiarne vlastnosti. Ílovitá hlina je dostupná takmer všade, na jej ťažbu netreba vynaložiť veľa energie, podobne slamené baly sú vedľajším produktom pri pestovaní obilnín. Znovuobjavenie overených tradičných materiálov však u nás naráža – na normy a predpisy. Asi polovica takýchto domov nie je zatiaľ skolaudovaná. „Záleží na konkrétnom stavebnom úrade, či takú svojpomocnú stavbu povolí,“ hovorí Kierulfová a dodáva: „U nás sa môže stavať iba z oficiálne certifikovaných materiálov. A slamený bal ním nie je. Štátny skúšobný úrad si so slamou nevie rady. Pýta sa, či je to murovací, izolačný alebo výplňový materiál.“
Je pravda, že všetky domy tohto druhu majú nosnú drevenú konštrukciu. Prvým samonosným domom na Slovensku zo slamených balov je stavba s kupolou pri Senci, ktorú projektoval renomovaný nemecký architekt. Kancelárie v nej bude mať aj ArTUR. .sečovce: domček vtedy
Joža Kratochvíla som spoznal pred desiatimi rokmi na workshope poeticky nazvanom Komunikácia s koňom, kde bol inštruktorom istý Wanata z Rakovníka. Chlapík ako z českého westernu. Potom som Joža stretol pred Vianocami, ako kdesi pri Strážskom oberal s kamarátmi zo stromov imelo. A napokon som ho navštívil v jeho zrube, ktorý si vlastnoručne postavil na svojom „poľu“ na okraji lesíka pri Sečovciach. Exot? Ako sa to vezme. Materiál na domček, teda suché smrekové drevo a dosky, ho vyšiel na necelých päťtisíc korún. Zvyšok mal zadarmo: hlinu na ohádzanie vnútorných stien, mach aj trstinu na strechu, ktorú si sám nakosil.
„V ôsmich rokoch som si tu postavil prvý bunker. Vždy na jar som vyliezol na tamten topoľ a díval som sa, ako sa bažanty bijú o samice,“ vravel vtedy Jožo a poťahoval si z vlastnoručne vyrobenej fajky z dutej kosti krkavca vlastnoručne dopestovaný nefermentovaný tabak striekaný čerešňovým vývarom. Žil sám, iba so sučkou zvanou Zornička. Odvtedy sa toho veľa zmenilo. .sečovce: dom dnes
Jožo sa medzičasom zoznámil so sympatickou Moraváčkou Zdenkou. Pozval ju v roku 2005 do svojho štýlového príbytku („ten domec je iba pre chlopa“) a keďže ho má veľmi rada, neodmietla. Žili v chyžke spolu dva roky. „Myslela jsem, že to je na furt,“ priznáva úprimne Zdenka, keď dáva večeru štvorročnému synovi Jorikovi. Druhý, ešte menší potomok, je medzitým v kočíku pred domom. Romantické zátišie dokresľuje asi osem psov, kôň, poník a početná hydina. Kedysi mali aj kozu, dali ju však preč, pretože všetko obžierala, vedela sa odtrhnúť z kolíka a „neměla ráda holky“. No najmä, takú kozu treba dojiť dvakrát denne. „Keď som ako komparz natáčal na Spiši film Posledná légia, musel som sa kvôli koze vracať vždy skoro ráno a neskoro večer,“ spomína Jožo, ktorý vám s dlhými strapatými vlasmi aj pri malej dávke fantázie môže pripomínať stredovekého bojovníka alebo aspoň starého Slovana, čo tu prežíva desať storočí.
Vtedy, keď čakali prvé dieťa, sa Jožo zamyslel. A začal v roku 2007 stavať podľa svojho návrhu pomerne gigantický drevený dom s pôdorysom 16 x 8 metrov. Rýchlo však precitol. Raz si uvedomil, že „tú opachu“ – sedem a pol metra vysokú – nechce. V priebehu víkendu obdĺžnikovú konštrukciu rozobral a začal stavať nový dom, s pôdorysom kruhu. Kruh je totiž stabilnejší ako obdĺžnik alebo štvorec („kruh šebe nikto nevyvraci“). Okrem toho, pobyt v priestore bez uhlov a hrán pôsobí skutočne upokojujúco. „Neviem, či má kruh mystický alebo duchovný význam, no cítim sa v ňom lepšie,“ opisuje svoje pocity. Okrem toho, pri tých istých štvorcových metroch vnútorného priestoru mu vyšlo o sto štvorcových metrov strechy menej. Nezanedbateľný fakt z hľadiska nákladov, najmä ak ho celý dom vyšiel, ako hovorí, na smiešnych 5-tisíc eur plus svojpomocná práca, pri ktorej pomohli aj kamaráti. Najdrahší bol komín a krozubová vložka za tisíc eur.
Z diaľky toto obydlie pripomína čosi medzi zabudnutou kulisou z nakrúcania historického filmu a experimentálnym domom budúcnosti. Tak trochu indiánske „típí“ na Zemplíne má strechu z trstiny pokrytú izoláciou a drevenými doskami. Základom domu, ktorý nemá pevné základy, je drevená konštrukcia (hrazda vyplnená slamou) s kmeňom smreka uprostred, ktorý slúži aj ako „stred tohto vesmíru“. Výplne stien tvoria baly slamy 140 x 70 x 120 centimetrov. Z obidvoch strán, teda zvonku aj zvnútra, je nabitá hlina v hrúbke 15 až 20 centimetrov. Dom má, samozrejme, aj okná. No pevné. Vzduch cirkuluje cez rúru „desiatku“ v streche, neskôr Jožo urobí po stenách prieduchy. Možno zapochybujete o tepelných pomeroch v interiéri. Zbytočne, sú prekvapujúco dobré. „Udržiavame si tu 22 stupňov. Dub vytiahne za šesť hodín štyri stupne, vŕba za dve hodiny šesť stupňov. Keď je v zime mínus dvadsať, máme tu ráno 11 stupňov, aj keď v noci nekúrime. Steny som izoloval ovčou vlnou,“ vysvetľuje Jožo.
Pozoruhodný je aj interiér. Elektrinu si sem zaviedli až pred dvoma rokmi. Keď tu ráno sedíte pri čerstvo uvarenej káve, mlčíte a mobily ešte nezvonia, zaujme vás na stene čiernobiela fotografia z knihy majstra Karla Plicku. Je na nej gazda z Madačky, dedinky pri Lučenci. Starý muž s vrkočami pripomína severoamerických Indiánov. Vedľa je hlinený obraz štyroch letiacich žeriavov okolo slnka. Prečo štyroch? Taký je počet ročných období, období života aj základných rysov človeka. Nad vchodom do obydlia Jožo urobil pradávne vyobrazenie Slnka, takisto z hliny.
„Z môjho pohľadu je to všetko experiment. Nič zatiaľ nepuká ani nič nepadá. Statika je predimenzovaná. Ešte časom dorobím drevenú podlahu,“ teší sa zo svojho diela Jožo Kratochvíla. Aj Zdenka pôsobí veľmi spokojne. .spišské Podhradie: experiment
To, že slama, hlina a drevo sú lacné, lokálne dostupné a obnoviteľné materiály vedia ekologicky založení „fajnšmekri“ už dlho, prvýkrát sa však ako stavebný materiál použili aj pre sociálne slabšie skupiny v Spišskom Podhradí. Kvôli tej veci sa spojili tri organizácie – Člověk v tísni, pobočka Slovensko, Kolpingovo dielo a mesto. Od leta 2007 sa uskutočnila séria tréningov, zameraných na overenie možnosti svojpomocnej výstavby takejto stavby. Architekti manželia Kierulfovci a Boris Hochel s kolegami z Aero ateliéru už predtým vyhotovili projekt „experimentálneho domu“, ktorý mal slúžiť ako ukážka, že tento typ stavby je v súlade s legislatívou. Mesto vybralo v roku 2006 rodinu Horváthovcov, ktorí sa na stavbe domu mali podieľať vlastnou prácou. Aj sa podieľali, podľa očakávaní to však nešlo celkom hladko (pozri rozhovor v rámčeku).
„Táto rodina mala v Podhradí vlastný domček, ktorý predali. Potom si kúpili v lese od jednej panej chatu, za ktorú však neplatili nájomné a tá pani si s tým nevedela rady. Skončilo to tak, že chatku rozobrali, nemali kde bývať a chytili sa tohto projektu,“ vysvetľuje primátor Spišského Podhradia Jozef Bača. Experimentálny dom už stojí na nemalú spokojnosť jeho 28 obyvateľov, stále však nie je skolaudovaný a má odpojenú elektrinu, pretože nájomníci (dom je podľa zmluvy päť rokov vlastníctvom európskeho projektu Equal, potom prejde do vlastníctva nájomníkov) za ňu neplatili. Pri otázke, či si vie predstaviť dodatočnú kolaudáciu, sa primátor Bača netvári príliš presvedčivo. Argumentuje najmä elektrikármi a požiarnikmi. Priznáva, že v unikátnom dome, ktorý navštevujú aj zahraničné televízne štáby, bol iba raz – keď sa staval.
Dom pritom podľa projektu spĺňa potrebné normy. Architekt Michal Sládek od marca 2008 robil stavbyvedúceho. O zmysle a výhodách stavby je presvedčený. „Nezávislé firmy robili analýzu rozpočtu a tepelnoizolačných vlastností. Preukázalo sa, že za menej peňazí než pri klasickej stavbe ide o dom s nižšími nákladmi na vykurovanie. A overil som si, že ak má aj nekvalifikovaná rodina, ktorá tam bude bývať, nad sebou stavebný dozor, zvládnu stavbu svojpomocne,“ tvrdí Sládek.
Očividne spokojní sú aj nájomníci a zrejme budúci majitelia domu, ktorý medzičasom tak trochu stratil „experimentálny výzor“ (zelená strecha ostala). Vďaka všadeprítomným káblom, satelitom či otlčeným omietkam splynul s okolím, no stále budí pozornosť. Až 28 ľudí býva v dvoch izbách a kuchyni. Ide o početné príbuzenstvo hlavy rodiny Bélu Horváha. „Stavba bola drina. Všetko ručná práca, bez miešačky, trápili sme sa. Bývame tu už štyri roky a dobre nám je. Perfektný domek, teplý v zime, chladný v lete. Susedia majú pliesne, my nie,“ pochvaľuje si Horváth.
Aj po štyroch rokoch od dokončenia tohto domu v rómskej komunite ide zatiaľ o slovenský unikát. A to je škoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.