Afganistan má niekoľko tvárí, za týždeň sa mi podarilo spoznať tri. Jedna z nich sa nedá ani len odfotografovať. .tvár prvá: špinavá
Pristátie v Kábule je zážitok. Letisko uprostred kopcov si vyžaduje svojský štýl, pocitovo niečo ako séria voľných pádov s koordinovaným brzdením. Prvé, čo som si všimla na ulici, je, že 99 percent áut tvoria toyoty. Od najstarších rozheganých modelov po najnovšie terénne vozy vrátane tých obrnených.
Ostatné postrehy sa dali čakať. Množstvo ozbrojených chlapov, obzvlášť okolo letiska, ale rýchlo som pochopila, že teraz je to tak dobre – pre bezpečnosť. Na ministerstve zahraničných vecí ma pred odchodom varovali, že keď uvidím opancierované vozidlo, nech sa k nemu nepribližujem. Posádka by ma mohla považovať za teroristu – inými slovami, použitie strelnej zbrane takmer isté.
Kábul je rozťahané mesto, budovy sú nízke, ulice aj väčšina ciest rozbité. Všade prach, špina, aj budovy majú rany. Ľudia sa usmievajú len zriedka, množstvo detí žobre. Dopravné pravidlá takmer neexistujú. Niekto mal snahu nainštalovať semafory, ale sú vypnuté, nemá to cenu. Na jednej ceste luxusné vozy, kone, somáre, cyklisti aj chodci. Platí jediné pravidlo: najdrzejší má prednosť. Ale zápche sa vyhnúť nedá ani s majstrom drzosti za volantom. A to je príležitosť pre decká. Klopkajú na okno, mädlia rúčkami, prosia dolár. Taliansky kolega novinár otvoril okienko a dvom dievčatkám strčil do dlane po jednej bankovke. Jedno ušlo, druhé pýtalo viac. Kolóna sa pohla, no ono sa chytilo spätného zrkadla a poď ho utekať za autom. Keď už krpatá Kábulčanka nevládala, pustila sa a nahnevane tresla päsťou do karosérie. Tomu hovorím vďaka, alebo možno skôr číre zúfalstvo.
Potrebovala som zopár záberov z výšky, šofér Ahmad ma chcel vziať na televíznu vežu, no večer predtým mu dali z mediálneho centra NATO echo, že to nie je bezpečné. Náhradný program mal byť mestská záhrada, čo bolo neprijateľné. Chcela som predsa ukázať mesto, aké naozaj je, nie zelený fliačik parku. Po niekoľkých hodinách sa situácia zmenila. Ahmad dostal sms, že veža je bezpečná a môžeme si ísť vychutnať výhľad.
Kábul má aj nové štvrte, z helikoptéry som zazrela blok nových panelákov, ktoré vyzerali moderne a čisto. Aj keď nerozumiem, prečo ich natreli nabielo. Prachu nerozkážu, o pár rokov budú ufúľané zrejme rovnako ako celé mesto. .tvár druhá: betónová
Cestovala som na pozvanie NATO a s tým súvisela opatera príslušníkov ISAF aj hladký vchod do Security Zone. Niečo podobné je známe aj v irackom Bagdade či iných mestách ako chránená zelená zóna. Novinársky atraktívne miesto s neatraktívnymi opatreniami. Už pred vstupom som si prečítala červený nápis: žiadne kamery, žiadne fotoaparáty. Priestor je ohradený masívnymi betónovými múrmi a ostnatým plotom.
Ubytovali sme sa v penzióne neďaleko veliteľstva operácie ISAF. Areál chráni ozbrojená ochranka, nepustili by ma samu ani na kratučkú prechádzku. Výhľad z okna je rovnako čarovný ako zvyšok bezpečnostnej zóny. Ostnatý plot, betón, v diaľke pozorovacia veža.
V betónovej chránenej ohrádke sa nachádzajú ambasády a rôzne ministerstvá. Pri bráne do areálu rezortu obrany vyvolala nedôveru moja kamera. Zjavne sa už stretli s kamuflovanou bombou. Zapínať som ju musela už ani neviem koľkokrát, aby som dokázala, že je tam mechanizmus zachytávajúci pohyblivé obrázky, nie trhavina pachtiaca po ľudských životoch. Kontrolné bezpečnostné procedúry sú najprepracovanejšie pri vstupe na veliteľstvo ISAF. Z kovových turniketov sa až hlava zatočí. Na štvorcovom pôdoryse 500 krát 500 metrov žije asi
2 500 ľudí, vojakov aj civilov. Jediné miestečko, bez ktorého by im tam všetkým zrejme preskočilo, je zavlažovaná záhrada s kvetmi, mačkou, vtákmi a množstvom lavičiek a altánkov. .tvár tretia: nádherná
Možností cestovať po Afganistane nie je veľa. Lietadlo patrí k najbežnejším a najbezpečnejším dopravným prostriedkom, i keď komerčná letecká infraštruktúra je zatiaľ v žalostnom stave. Do provincie Bamyan sme leteli vrtuľníkom americkej ambasády. Ponad Kábul, ponad kopce najbizarnejších farieb, ponad snehom zaviate štíty. Privítanie v Bamyane bolo nečakane srdečné. Všetky deti aj niektorí dospelí majú tendenciu mávať cudzincom ako o život. Urastení novozélandskí vojaci z miestneho provinčného rekonštrukčného tímu nás prepravili k hotelu.
K hotelu, ktorý vonia ako dom mojej starej mamy v Liptovskej Tepličke. Stropy z drevených trámov, krásne prikrývky na posteliach, modré obliečky. Niektoré izby majú štandardné európske vybavenie. Zopár z nich prekvapí tureckým záchodom, na ktorý sa nedá sadnúť, ale dá sa naň zvyknúť. V televízore chytíte najznámejšie svetové kanály, až na to, že elektrinu púšťajú až o o šiestej popoludní. Mimochodom, energia je solárna vďaka kolektorom na streche. Myslenie personálu je liberálnejšie, vnútri si ženy môžu dokonca bez obáv zložiť šatku z hlavy.
Inak je tu zahaľovanie súčasťou prostredia. Ako hosť akceptujem zvyklosti, takže žiadne krátke rukávy a vlasy schované pod šatkou. A je to také nákazlivé, že keď som na šatku zabudla a vybehla pred hotel, normálne som sa zahanbila, akoby som ostala len v podprsenke. S opustením krajiny sa tie pocity vyparili.
Ak niekto pozná Bamyan, tak zrejme vďaka starobylým gigantickým sochám Buddhu, po ktorých ostali len výklenky. Talibanci ich zničili pred desiatimi rokmi. Dnes patrí miesto k prvým turistickým atrakciám. Miestny, údajne najlepší sprievodca Mochtar tam už povodil niekoľkých Kanaďanov, Američanov, Austrálčanov, Rusov či Nemcov. .a nakoniec raj
Ak by mal však niekto záujem o zimomriavky z panorám, odporúčam cestu striedavo po asfalte a po prachu do Band-e Amiru k jazerám. Alah, Boh či ako ho tu nazvať, použil na ne to najexkluzívnejšie zo spektra modrých farieb. Sú plné rýb, kúpajúcich sa ľudí, také sú čisté a navôkol sa vznáša číra pozitívna energia! Ľudia s úsmevom na tvári, chudobní ako kostolné myši, ale nikomu ani len nenapadlo žobrať. Policajti si tu krátia službu šliapaním do vodného bicykla v tvare labute. Neuveriteľné.
Privítal nás Naseem, ktorý pracuje ako miestny manažér medzinárodnej organizácie a zaviedol nás na obľúbené piknikové miesto. V tráve rozvoniava mäta, ktorú tam používajú najmä na ochucovanie jedál. Turistov je zatiaľ málo, málokto sa odváži a väčšina planéty ani netuší, že sú dôvody, prečo sa oplatí Afganistan navštíviť. Aspoň niektoré časti krajiny, ktorá je viac ako 13-násobne väčšia než naše Slovensko.
Naseem cerí na okolie zdravé biele zuby, nadšene rozhadzuje rukami a prosí, nech poviem svetu, že majú v Band-e Amire prvý národný park a ľudia tam môžu cestovať, aby si zaplávali (ženy a muži v oddelených častiach jazera), naplánovali túry, lozili po skalách a vychutnávali si uprostred ubolenej krajiny malý raj. Jazerá sa v zime premenia na obrovské klzisko, teploty klesnú na mínus dvadsať a vo veľkom sa šepká, že raz v horách investori postavia lyžiarske strediská. Možno o rok, ale lyžovať sa dá už teraz, oplatí sa vraj najmä v januári a februári.
Šéf maličkej cestovnej kancelárie v Bamyane Gul Hussian Baiazada s rukou na srdci sľubuje, že sa postarajú, aby sa tam cudzinci cítili bezpečne. Keď som si náš rozhovor prehrávala v Bratislave v strižni, tisli sa mi slzy do očí. Nemajú ani internetovú stránku, ani komerčné lety, ale desiatky pripravených turistických sprievodcov. Zatiaľ je to destinácia pre dobrodruhov. Autorka je reportérka TV Markíza.
Pristátie v Kábule je zážitok. Letisko uprostred kopcov si vyžaduje svojský štýl, pocitovo niečo ako séria voľných pádov s koordinovaným brzdením. Prvé, čo som si všimla na ulici, je, že 99 percent áut tvoria toyoty. Od najstarších rozheganých modelov po najnovšie terénne vozy vrátane tých obrnených.
Ostatné postrehy sa dali čakať. Množstvo ozbrojených chlapov, obzvlášť okolo letiska, ale rýchlo som pochopila, že teraz je to tak dobre – pre bezpečnosť. Na ministerstve zahraničných vecí ma pred odchodom varovali, že keď uvidím opancierované vozidlo, nech sa k nemu nepribližujem. Posádka by ma mohla považovať za teroristu – inými slovami, použitie strelnej zbrane takmer isté.
Kábul je rozťahané mesto, budovy sú nízke, ulice aj väčšina ciest rozbité. Všade prach, špina, aj budovy majú rany. Ľudia sa usmievajú len zriedka, množstvo detí žobre. Dopravné pravidlá takmer neexistujú. Niekto mal snahu nainštalovať semafory, ale sú vypnuté, nemá to cenu. Na jednej ceste luxusné vozy, kone, somáre, cyklisti aj chodci. Platí jediné pravidlo: najdrzejší má prednosť. Ale zápche sa vyhnúť nedá ani s majstrom drzosti za volantom. A to je príležitosť pre decká. Klopkajú na okno, mädlia rúčkami, prosia dolár. Taliansky kolega novinár otvoril okienko a dvom dievčatkám strčil do dlane po jednej bankovke. Jedno ušlo, druhé pýtalo viac. Kolóna sa pohla, no ono sa chytilo spätného zrkadla a poď ho utekať za autom. Keď už krpatá Kábulčanka nevládala, pustila sa a nahnevane tresla päsťou do karosérie. Tomu hovorím vďaka, alebo možno skôr číre zúfalstvo.
Potrebovala som zopár záberov z výšky, šofér Ahmad ma chcel vziať na televíznu vežu, no večer predtým mu dali z mediálneho centra NATO echo, že to nie je bezpečné. Náhradný program mal byť mestská záhrada, čo bolo neprijateľné. Chcela som predsa ukázať mesto, aké naozaj je, nie zelený fliačik parku. Po niekoľkých hodinách sa situácia zmenila. Ahmad dostal sms, že veža je bezpečná a môžeme si ísť vychutnať výhľad.
Kábul má aj nové štvrte, z helikoptéry som zazrela blok nových panelákov, ktoré vyzerali moderne a čisto. Aj keď nerozumiem, prečo ich natreli nabielo. Prachu nerozkážu, o pár rokov budú ufúľané zrejme rovnako ako celé mesto. .tvár druhá: betónová
Cestovala som na pozvanie NATO a s tým súvisela opatera príslušníkov ISAF aj hladký vchod do Security Zone. Niečo podobné je známe aj v irackom Bagdade či iných mestách ako chránená zelená zóna. Novinársky atraktívne miesto s neatraktívnymi opatreniami. Už pred vstupom som si prečítala červený nápis: žiadne kamery, žiadne fotoaparáty. Priestor je ohradený masívnymi betónovými múrmi a ostnatým plotom.
Ubytovali sme sa v penzióne neďaleko veliteľstva operácie ISAF. Areál chráni ozbrojená ochranka, nepustili by ma samu ani na kratučkú prechádzku. Výhľad z okna je rovnako čarovný ako zvyšok bezpečnostnej zóny. Ostnatý plot, betón, v diaľke pozorovacia veža.
V betónovej chránenej ohrádke sa nachádzajú ambasády a rôzne ministerstvá. Pri bráne do areálu rezortu obrany vyvolala nedôveru moja kamera. Zjavne sa už stretli s kamuflovanou bombou. Zapínať som ju musela už ani neviem koľkokrát, aby som dokázala, že je tam mechanizmus zachytávajúci pohyblivé obrázky, nie trhavina pachtiaca po ľudských životoch. Kontrolné bezpečnostné procedúry sú najprepracovanejšie pri vstupe na veliteľstvo ISAF. Z kovových turniketov sa až hlava zatočí. Na štvorcovom pôdoryse 500 krát 500 metrov žije asi
2 500 ľudí, vojakov aj civilov. Jediné miestečko, bez ktorého by im tam všetkým zrejme preskočilo, je zavlažovaná záhrada s kvetmi, mačkou, vtákmi a množstvom lavičiek a altánkov. .tvár tretia: nádherná
Možností cestovať po Afganistane nie je veľa. Lietadlo patrí k najbežnejším a najbezpečnejším dopravným prostriedkom, i keď komerčná letecká infraštruktúra je zatiaľ v žalostnom stave. Do provincie Bamyan sme leteli vrtuľníkom americkej ambasády. Ponad Kábul, ponad kopce najbizarnejších farieb, ponad snehom zaviate štíty. Privítanie v Bamyane bolo nečakane srdečné. Všetky deti aj niektorí dospelí majú tendenciu mávať cudzincom ako o život. Urastení novozélandskí vojaci z miestneho provinčného rekonštrukčného tímu nás prepravili k hotelu.
K hotelu, ktorý vonia ako dom mojej starej mamy v Liptovskej Tepličke. Stropy z drevených trámov, krásne prikrývky na posteliach, modré obliečky. Niektoré izby majú štandardné európske vybavenie. Zopár z nich prekvapí tureckým záchodom, na ktorý sa nedá sadnúť, ale dá sa naň zvyknúť. V televízore chytíte najznámejšie svetové kanály, až na to, že elektrinu púšťajú až o o šiestej popoludní. Mimochodom, energia je solárna vďaka kolektorom na streche. Myslenie personálu je liberálnejšie, vnútri si ženy môžu dokonca bez obáv zložiť šatku z hlavy.
Inak je tu zahaľovanie súčasťou prostredia. Ako hosť akceptujem zvyklosti, takže žiadne krátke rukávy a vlasy schované pod šatkou. A je to také nákazlivé, že keď som na šatku zabudla a vybehla pred hotel, normálne som sa zahanbila, akoby som ostala len v podprsenke. S opustením krajiny sa tie pocity vyparili.
Ak niekto pozná Bamyan, tak zrejme vďaka starobylým gigantickým sochám Buddhu, po ktorých ostali len výklenky. Talibanci ich zničili pred desiatimi rokmi. Dnes patrí miesto k prvým turistickým atrakciám. Miestny, údajne najlepší sprievodca Mochtar tam už povodil niekoľkých Kanaďanov, Američanov, Austrálčanov, Rusov či Nemcov. .a nakoniec raj
Ak by mal však niekto záujem o zimomriavky z panorám, odporúčam cestu striedavo po asfalte a po prachu do Band-e Amiru k jazerám. Alah, Boh či ako ho tu nazvať, použil na ne to najexkluzívnejšie zo spektra modrých farieb. Sú plné rýb, kúpajúcich sa ľudí, také sú čisté a navôkol sa vznáša číra pozitívna energia! Ľudia s úsmevom na tvári, chudobní ako kostolné myši, ale nikomu ani len nenapadlo žobrať. Policajti si tu krátia službu šliapaním do vodného bicykla v tvare labute. Neuveriteľné.
Privítal nás Naseem, ktorý pracuje ako miestny manažér medzinárodnej organizácie a zaviedol nás na obľúbené piknikové miesto. V tráve rozvoniava mäta, ktorú tam používajú najmä na ochucovanie jedál. Turistov je zatiaľ málo, málokto sa odváži a väčšina planéty ani netuší, že sú dôvody, prečo sa oplatí Afganistan navštíviť. Aspoň niektoré časti krajiny, ktorá je viac ako 13-násobne väčšia než naše Slovensko.
Naseem cerí na okolie zdravé biele zuby, nadšene rozhadzuje rukami a prosí, nech poviem svetu, že majú v Band-e Amire prvý národný park a ľudia tam môžu cestovať, aby si zaplávali (ženy a muži v oddelených častiach jazera), naplánovali túry, lozili po skalách a vychutnávali si uprostred ubolenej krajiny malý raj. Jazerá sa v zime premenia na obrovské klzisko, teploty klesnú na mínus dvadsať a vo veľkom sa šepká, že raz v horách investori postavia lyžiarske strediská. Možno o rok, ale lyžovať sa dá už teraz, oplatí sa vraj najmä v januári a februári.
Šéf maličkej cestovnej kancelárie v Bamyane Gul Hussian Baiazada s rukou na srdci sľubuje, že sa postarajú, aby sa tam cudzinci cítili bezpečne. Keď som si náš rozhovor prehrávala v Bratislave v strižni, tisli sa mi slzy do očí. Nemajú ani internetovú stránku, ani komerčné lety, ale desiatky pripravených turistických sprievodcov. Zatiaľ je to destinácia pre dobrodruhov. Autorka je reportérka TV Markíza.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.