S hodnotením nemáme dlhú tradíciu, teda ani konsenzus, ako to robiť spravodlivo. Vždy sa nájde niekto, kto ukáže na parciálny nedostatok metodiky a môže mať svoju pravdu. Potrebujeme systém, ktorý je robustný. Inak hrozí, že modifikácia, ktorá zohľadní „spravodlivú požiadavku“, súčasne inde zavedie novú nespravodlivosť. Robustný systém nepotrebuje drobné modifikácie, lebo neovplyvnia výsledok (to je definícia robustnosti systému).
Momentálne sa pokúšame hodnotiť najmä kvalitu vedeckej práce. Prečo diskutovať na túto tému, keď existuje scientometria? Lebo v rôznych tabuľkách zostavených podľa rôznych scientometrických parametrov (počet publikácií, počet citácií, impact ...) vychádzajú rôzne poradia aj najlepších európskych univerzít. Nakoniec teda treba osobné neexaktné rozhodnutie, na čo klásť dôraz. Žijeme v zajatí fetiša čísel (hovorí Vlado Balek), preto vymýšľame číselné vzorce na stanovenie poradia. Napríklad zatrieďujeme (podľa abstraktných ukazovateľov) publikácie do kvalitatívnych tried a priraďujeme im rôzne koeficienty. Potom vyrábame váženým sčítaním nejaké magické výsledné číslo.
Takéto číslo má istú výpovednú hodnotu. Ak niekomu vyjde 800 a inému 30, tak to ukazuje na kvalitatívny rozdiel. Aj s číslami sa môže podariť pracovať robustne. Napríklad rozdelením do tried A, B, C tak, aby nik nebol v blízkosti deliacej čiary a nedostal sa do nižšej triedy „pre pár bodov“. Potom môžeme diferencovať financovanie medzi triedami výrazne, vnútri triedy už nerozlišujúc.
Prečo však medzikrok s debatovateľnými číselnými ukazovateľmi? Pokúsme sa všetko urobiť len kvalitatívne. To je naozaj ľahká úloha. Len to chce osobnú guráž. Tvrdím, že panel 12 dôveryhodných ľudí, znalých pomerov, by vedel zatriediť do kategórií A, B a C (podľa vedeckej práce) všetky fakulty. Ľudia pravdu poznajú aj bez databázy publikácií, len tú pravdu nepomenujú. Horšie zaradené fakulty by isto protestovali. Je len otázka guráže rozhodnutie ustáť a nepokúšať sa argumentovať „fetišom čísel“.
Problém je nájsť na Slovensku 12 rozumne zorientovaných a nezávislých ľudí, lebo každý je trochu v konflikte záujmov. Reálnejším by bol panel domácich a zahraničných expertov, ktorí by však už museli dostať nejaké podklady.
Mám predstavu, aké podklady by to mohli byť. Napríklad zverejnenie (na internetovej stránke) 15 až 25 výsledkov (nielen článkov, hocičoho), ktoré si fakulta najviac váži spolu s vlastným hodnotením, prečo si tie veci váži, a s ich vlastným zaradením (a zdôvodnením toho zaradenia) do svetového kontextu v kategóriách „zlaté zrno“, I, II a „štandardná veda“. Na základe takej informácie je možné zaradiť fakulty (povedzme v trojročných intervaloch) do kategórií A, B, C. Zohľadnil by som nielen výsledky samotné, ale aj schopnosť kritickej autoreflexie v predložených hodnoteniach. Výsledky by nemuseli byť za posledný rok, fakulta nech si sama rozhodne, ako sa chce prezentovať. A nech je osud milostivý k fakulte, ktorá by si trúfla zaradiť 25 príspevkov do kategórie zlaté zrno. Nie je pravda, že by napríklad „slovenčinári“ nemohli mať „svetové“ zlaté zrno. Ak rozumne zdôvodnia, prečo má svetovo málo citovaná práca uverejnená v lokálnom časopise porovnateľnú kvalitu a predstavuje rovnaký tvorivý počin ako nejaké svetovo známe zlaté zrno z Británie, nevidím problém.
Vyzerá to ako trúfalosť, ako fyzik hovoriť o „slovenčine“, lenže nehovorím o slovenčine, ale o zlatom zrne. Trúfam si povedať, že zlaté zrno sa dá poznať „po výzore, vôni a chuti“. Podľa súčasných hlásení nadriadeným orgánom máme samé zlaté zrná. Jan Hus kedysi vraj povedal, že všetko záleží na tom, či pravda sa kladie na prvé, alebo až na druhé miesto. Nedokázal si predstaviť, že by pravda mohla prípadne byť až na treťom mieste.
Súčasná veda sa stala takmer priemyslovým odvetvím. Často s marketingom, zavádzajúcou reklamou, predstieranou najvyššou svetovou kvalitou. Aj výborné vedecké časopisy sú plné nepodstatných drobností, občasne až vedeckých smetí. Nedohadujme sa o tom, ako správne merať kopy smetí!
Druhou (ba skôr asi prvou) úlohou by bol pokus o hodnotenie kvality výučby, teda či učíme dobre, alebo zle. To je, obávam sa, ťažšie, hoci nejaké predstavy mám. O tom možno niekedy inokedy. Autor je fyzik.
Momentálne sa pokúšame hodnotiť najmä kvalitu vedeckej práce. Prečo diskutovať na túto tému, keď existuje scientometria? Lebo v rôznych tabuľkách zostavených podľa rôznych scientometrických parametrov (počet publikácií, počet citácií, impact ...) vychádzajú rôzne poradia aj najlepších európskych univerzít. Nakoniec teda treba osobné neexaktné rozhodnutie, na čo klásť dôraz. Žijeme v zajatí fetiša čísel (hovorí Vlado Balek), preto vymýšľame číselné vzorce na stanovenie poradia. Napríklad zatrieďujeme (podľa abstraktných ukazovateľov) publikácie do kvalitatívnych tried a priraďujeme im rôzne koeficienty. Potom vyrábame váženým sčítaním nejaké magické výsledné číslo.
Takéto číslo má istú výpovednú hodnotu. Ak niekomu vyjde 800 a inému 30, tak to ukazuje na kvalitatívny rozdiel. Aj s číslami sa môže podariť pracovať robustne. Napríklad rozdelením do tried A, B, C tak, aby nik nebol v blízkosti deliacej čiary a nedostal sa do nižšej triedy „pre pár bodov“. Potom môžeme diferencovať financovanie medzi triedami výrazne, vnútri triedy už nerozlišujúc.
Prečo však medzikrok s debatovateľnými číselnými ukazovateľmi? Pokúsme sa všetko urobiť len kvalitatívne. To je naozaj ľahká úloha. Len to chce osobnú guráž. Tvrdím, že panel 12 dôveryhodných ľudí, znalých pomerov, by vedel zatriediť do kategórií A, B a C (podľa vedeckej práce) všetky fakulty. Ľudia pravdu poznajú aj bez databázy publikácií, len tú pravdu nepomenujú. Horšie zaradené fakulty by isto protestovali. Je len otázka guráže rozhodnutie ustáť a nepokúšať sa argumentovať „fetišom čísel“.
Problém je nájsť na Slovensku 12 rozumne zorientovaných a nezávislých ľudí, lebo každý je trochu v konflikte záujmov. Reálnejším by bol panel domácich a zahraničných expertov, ktorí by však už museli dostať nejaké podklady.
Mám predstavu, aké podklady by to mohli byť. Napríklad zverejnenie (na internetovej stránke) 15 až 25 výsledkov (nielen článkov, hocičoho), ktoré si fakulta najviac váži spolu s vlastným hodnotením, prečo si tie veci váži, a s ich vlastným zaradením (a zdôvodnením toho zaradenia) do svetového kontextu v kategóriách „zlaté zrno“, I, II a „štandardná veda“. Na základe takej informácie je možné zaradiť fakulty (povedzme v trojročných intervaloch) do kategórií A, B, C. Zohľadnil by som nielen výsledky samotné, ale aj schopnosť kritickej autoreflexie v predložených hodnoteniach. Výsledky by nemuseli byť za posledný rok, fakulta nech si sama rozhodne, ako sa chce prezentovať. A nech je osud milostivý k fakulte, ktorá by si trúfla zaradiť 25 príspevkov do kategórie zlaté zrno. Nie je pravda, že by napríklad „slovenčinári“ nemohli mať „svetové“ zlaté zrno. Ak rozumne zdôvodnia, prečo má svetovo málo citovaná práca uverejnená v lokálnom časopise porovnateľnú kvalitu a predstavuje rovnaký tvorivý počin ako nejaké svetovo známe zlaté zrno z Británie, nevidím problém.
Vyzerá to ako trúfalosť, ako fyzik hovoriť o „slovenčine“, lenže nehovorím o slovenčine, ale o zlatom zrne. Trúfam si povedať, že zlaté zrno sa dá poznať „po výzore, vôni a chuti“. Podľa súčasných hlásení nadriadeným orgánom máme samé zlaté zrná. Jan Hus kedysi vraj povedal, že všetko záleží na tom, či pravda sa kladie na prvé, alebo až na druhé miesto. Nedokázal si predstaviť, že by pravda mohla prípadne byť až na treťom mieste.
Súčasná veda sa stala takmer priemyslovým odvetvím. Často s marketingom, zavádzajúcou reklamou, predstieranou najvyššou svetovou kvalitou. Aj výborné vedecké časopisy sú plné nepodstatných drobností, občasne až vedeckých smetí. Nedohadujme sa o tom, ako správne merať kopy smetí!
Druhou (ba skôr asi prvou) úlohou by bol pokus o hodnotenie kvality výučby, teda či učíme dobre, alebo zle. To je, obávam sa, ťažšie, hoci nejaké predstavy mám. O tom možno niekedy inokedy. Autor je fyzik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.