Americký prezident chce z Iraku stiahnuť časť vojakov, zvyšok by však mal v krajine zostať aj po tom, ako Bush v januári 2009 opustí Biely dom. Aká je to správa?
Diskusia, ktorou žil minulý týždeň Washington, bola pre tých, ktorí sa neživia medzinárodnou politikou, málo vzrušujúca. Možno v nej však nájsť výpoveď, ktorá je aj pre strednú Európu veľmi dôležitá – popri netrpezlivosti, ktorou sa vyznačujú demokracie, možno v tej americkej ešte stále nájsť aj výdrž a vytrvalosť. I keď ich predstavuje málo populárny prezident.
Prezident vystúpil po tom, čo americký Kongres obdržal viaceré správy o vývoji vojny, vrátane tej od generála Davida Petraeusa, veliteľa amerických síl v Iraku. Správy sa jemne líšili v dôrazoch, no hovorili v podstate to isté: zvýšenie počtu amerických vojakov v predchádzajúcich mesiacoch a niektoré zmeny v taktike viedli k poklesu násilia v krajine. Toto je dobrá správa.
Na politickej úrovni však vládnuci šiíti nepokročili v kompromisoch s menšinovými sunitmi a Kurdmi, predovšetkým v otázkach rozdeľovania príjmov z predaja ropy.
To vedie ku kľúčovej otázke: je bezpečnosť, ktorú sa konečne podarilo zvýšiť, jedinou podmienkou normalizácie pomerov? Alebo je to až politické urovnanie, ktorého sami Iračania zatiaľ nie sú schopní, ktoré je najdôležitejším predpokladom budúcej bezpečnosti?
Problémom je, že nejde „iba“ o prekonanie predsudkov, a nejde ani „iba“ o etnicko-náboženský konflikt. Ide o smrteľný zápas irackých skupín o moc a zdroje. Americkí demokrati (aj niektorí republikáni) preto tvrdia, že zvýšenie počtu vojakov v Iraku bolo zbytočné, keďže konflikt nemožno vyriešiť zvonka. Naopak, Biely dom a väčšina republikánov práve preto tvrdia, že treba vydržať a zostať v Iraku dlhšie. Opustiť krajinu teraz by podľa nich znamenalo vydať ju do rúk al-Káide, Iránu, a teda krvavému konfliktu.
New York Times k tomu poznamenal, že dnes už ani Biely dom nehovorí o víťazstve, ale o stabilite. Popri víťazstve už republikáni menej hovoria aj o nastolení demokracie v Iraku a na Blízkom východe vôbec. Napriek tomu minulotýždňové správy a Petraeusovo vystúpenie pomohli Bushovi a republikánskym kandidátom na prezidenta. „Je Amerika po štyroch rokoch vojny v Iraku bezpečnejšia?“ hromžil na generála v Kongrese prezidentov kritik John Warner. Odpoveď možno nájsť v protiotázke: čo by sa stalo, keby Američania do Iraku nešli alebo z neho dnes odišli?
Táto úroveň debaty však hovorí málo o tom, ako bude Washington v podobných prípadoch postupovať v budúcnosti. Amerika bola so Saddámovým režimom v konflikte dlhé roky, k jeho zvrhnutiu by však nebolo prišlo bez útokov al-Káidy na New York a Washington. Čo by sa bolo stalo, keby útočníci už vtedy mali jadrové či chemické zbrane, pýtali sa bezpečnostní odborníci. Výsledok bol jednoduchý: radikálne neslobodné režimy, ktoré využívajú terorizmus, poškuľujú po zbraniach hromadného ničenia a nie je v nich šanca na zmenu, sú pre Ameriku obrovským rizikom. Saddámov Irak bol na prvom mieste.
Zbrane hromadného ničenia sa tam nenašli, krajina upadla do vnútorného konfliktu, al-Káida a čoraz radikálnejší Irán sa nezdajú oslabení. Aká je toto správa? Záleží to od toho, či budú demokracie netrpezlivé.
.daniel Bútora
Diskusia, ktorou žil minulý týždeň Washington, bola pre tých, ktorí sa neživia medzinárodnou politikou, málo vzrušujúca. Možno v nej však nájsť výpoveď, ktorá je aj pre strednú Európu veľmi dôležitá – popri netrpezlivosti, ktorou sa vyznačujú demokracie, možno v tej americkej ešte stále nájsť aj výdrž a vytrvalosť. I keď ich predstavuje málo populárny prezident.
Prezident vystúpil po tom, čo americký Kongres obdržal viaceré správy o vývoji vojny, vrátane tej od generála Davida Petraeusa, veliteľa amerických síl v Iraku. Správy sa jemne líšili v dôrazoch, no hovorili v podstate to isté: zvýšenie počtu amerických vojakov v predchádzajúcich mesiacoch a niektoré zmeny v taktike viedli k poklesu násilia v krajine. Toto je dobrá správa.
Na politickej úrovni však vládnuci šiíti nepokročili v kompromisoch s menšinovými sunitmi a Kurdmi, predovšetkým v otázkach rozdeľovania príjmov z predaja ropy.
To vedie ku kľúčovej otázke: je bezpečnosť, ktorú sa konečne podarilo zvýšiť, jedinou podmienkou normalizácie pomerov? Alebo je to až politické urovnanie, ktorého sami Iračania zatiaľ nie sú schopní, ktoré je najdôležitejším predpokladom budúcej bezpečnosti?
Problémom je, že nejde „iba“ o prekonanie predsudkov, a nejde ani „iba“ o etnicko-náboženský konflikt. Ide o smrteľný zápas irackých skupín o moc a zdroje. Americkí demokrati (aj niektorí republikáni) preto tvrdia, že zvýšenie počtu vojakov v Iraku bolo zbytočné, keďže konflikt nemožno vyriešiť zvonka. Naopak, Biely dom a väčšina republikánov práve preto tvrdia, že treba vydržať a zostať v Iraku dlhšie. Opustiť krajinu teraz by podľa nich znamenalo vydať ju do rúk al-Káide, Iránu, a teda krvavému konfliktu.
New York Times k tomu poznamenal, že dnes už ani Biely dom nehovorí o víťazstve, ale o stabilite. Popri víťazstve už republikáni menej hovoria aj o nastolení demokracie v Iraku a na Blízkom východe vôbec. Napriek tomu minulotýždňové správy a Petraeusovo vystúpenie pomohli Bushovi a republikánskym kandidátom na prezidenta. „Je Amerika po štyroch rokoch vojny v Iraku bezpečnejšia?“ hromžil na generála v Kongrese prezidentov kritik John Warner. Odpoveď možno nájsť v protiotázke: čo by sa stalo, keby Američania do Iraku nešli alebo z neho dnes odišli?
Táto úroveň debaty však hovorí málo o tom, ako bude Washington v podobných prípadoch postupovať v budúcnosti. Amerika bola so Saddámovým režimom v konflikte dlhé roky, k jeho zvrhnutiu by však nebolo prišlo bez útokov al-Káidy na New York a Washington. Čo by sa bolo stalo, keby útočníci už vtedy mali jadrové či chemické zbrane, pýtali sa bezpečnostní odborníci. Výsledok bol jednoduchý: radikálne neslobodné režimy, ktoré využívajú terorizmus, poškuľujú po zbraniach hromadného ničenia a nie je v nich šanca na zmenu, sú pre Ameriku obrovským rizikom. Saddámov Irak bol na prvom mieste.
Zbrane hromadného ničenia sa tam nenašli, krajina upadla do vnútorného konfliktu, al-Káida a čoraz radikálnejší Irán sa nezdajú oslabení. Aká je toto správa? Záleží to od toho, či budú demokracie netrpezlivé.
.daniel Bútora
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.