Bolo jedno, či vládol baasistický diktátor, alebo bola krajina republikou či monarchiou. Hoci sa po celé desaťročia šepkali zvesti o náleziskách ropy na území irackého Kurdistanu, politika Bagdadu a medzinárodné sankcie zabránili výskumu a prípadnej ťažbe. .prekliata mapa
Dnes je tomu koniec. Napriek sporom s centrálnou vládou v Bagdade, kurdská regionálna vláda predala medzinárodným spoločnostiam práva na ťažbu a v irackom Kurdistane dnes pôsobí viac ako 40 rôznych firiem z vyše 12 krajín. Niektoré z nich už ťažia ropu, ďalšie majú za sebou výskum a prvé testovacie vrty. Napriek zlepšeniu úspech nikto negarantuje. Kurdi sú v pasci geografie. Napätie s Teheránom, Ankarou aj Bagdadom môže vypuknúť kedykoľvek a export ohroziť. Problémom zostáva aj korupcia. Zo strany kurdskej regionálnej vlády kontroluje konečnú podobu kontraktov s ropnými firmami iba päť-šesť ľudí. Kolujú príbehy o vydieraní, sprenevere a otvorených krádežiach. Výsledkom je, že mnohí investori sú nervózni. Iné firmy akceptujú toto riziko a spoliehajú sa na takzvané konzultačné firmy, často vedené bývalými americkými úradníkmi. .poučenie z Kuvajtu a Kiribati
Najlepšia vec, akú môžu Kurdi urobiť, je vytvorenie transparentne a nezávisle spravovaného fondu bohatstva. Ropa by mala byť zdrojom bohatstva pre budúce generácie, nielen výhodou, ktorú súčasná elita premení na luxusné autá, šperky a okázalé sídla.
Nórsko a Kuvajt vytvorili také fondy už pred viac ako 50 rokmi. Ich cieľom bolo presunúť príjem z ropy do investičných fondov, ktoré nielenže ešte zväčšia zisk, ale zabezpečia vlády pred prípadným znížením cien alebo vyčerpaním ropy. Malý pacifický štátik Kiribati kedysi exportoval obrovské množstvá fosfátov, ktoré pochádzali z vtáčieho trusu. Hoci sa surovina v roku 1979 vyčerpala, vláda sa zachránila pred ekonomickým kolapsom práve vytvorením fondu bohatstva. Dnes má tento fond hodnotu viac ako pol miliardy dolárov a osemnásobne prevyšuje HDP celej krajiny.
Fondy bohatstva vytvorili aj viaceré prosperujúce krajiny Blízkeho východu. V Spojených arabských emirátoch rástol fond v priebehu 30 rokov až do úrovne 800 miliárd dolárov. Dnes – vinou krízy – dosahuje hodnotu 627 miliárd dolárov. Hodnota fondu v Saudskej Arábii sa blíži k 500 miliardám dolárov, Kuvajt má 300 miliárd a Katar 85 miliárd dolárov. Kuvajt navyše ukladá desať percent zo svojich ziskov z ropy do Fondu pre budúce generácie, zvyšok investuje do automobilového priemyslu, bankovníctva, energetických firiem a realít v Európe, USA a Číne.
Ak sa Kurdistan poučí z kuvajtského príkladu a vytvorí podobný fond, môže tým zabezpečiť školné pre generácie kurdských študentov na najlepších univerzitách po celom svete. Na rozdiel od dnešnej situácie, keď rektori kurdských univerzít musia vládu prosiť o peniaze, aby mohli postaviť novú budovu alebo vybaviť laboratórium. Fond by dokázal zabezpečiť nielen súčasné potreby, ale okrem ich stability priniesť aj rozvoj. Zatiaľ čo dnes kurdskí politici špekulujú s investíciami do nehnuteľností v kurdských mestách Silejmani či Erbil (pričom často zabezpečujú pomoc pre utečencov z Kirkúku alebo chudobných Kurdov), pri investovaní do realít v New Yorku, Londýne alebo Pekingu sú dezorganizovaní a nejednotní. Väčšia transparentnosť je podmienkou zlepšenia situácie, minimálne preto, aby bolo jasné, že sa sledujú záujmy fondu, a nie jednotlivcov.
Biznismeni navštevujú kurdských politikov každý deň. Ich cieľom je zarobiť. A nie je na tom nič zlé. Kurdistan má niečo, čo chce predať a okolitý svet to chce kúpiť. Ak si však kurdskí politici budú myslieť, že takáto situácia sa nemôže zmeniť a bude trvať naveky, urobia Kurdom medvediu službu. Kurdistan má obrovský potenciál. Mnoho Kurdov už v tejto novej situácii rozprávkovo zbohatlo. Nastal čas, aby presunuli pozornosť od vlastných bankových účtov ku kolektívnemu prospechu. Autor pracuje v American Enterprise Institute vo Washingtone.
Dnes je tomu koniec. Napriek sporom s centrálnou vládou v Bagdade, kurdská regionálna vláda predala medzinárodným spoločnostiam práva na ťažbu a v irackom Kurdistane dnes pôsobí viac ako 40 rôznych firiem z vyše 12 krajín. Niektoré z nich už ťažia ropu, ďalšie majú za sebou výskum a prvé testovacie vrty. Napriek zlepšeniu úspech nikto negarantuje. Kurdi sú v pasci geografie. Napätie s Teheránom, Ankarou aj Bagdadom môže vypuknúť kedykoľvek a export ohroziť. Problémom zostáva aj korupcia. Zo strany kurdskej regionálnej vlády kontroluje konečnú podobu kontraktov s ropnými firmami iba päť-šesť ľudí. Kolujú príbehy o vydieraní, sprenevere a otvorených krádežiach. Výsledkom je, že mnohí investori sú nervózni. Iné firmy akceptujú toto riziko a spoliehajú sa na takzvané konzultačné firmy, často vedené bývalými americkými úradníkmi. .poučenie z Kuvajtu a Kiribati
Najlepšia vec, akú môžu Kurdi urobiť, je vytvorenie transparentne a nezávisle spravovaného fondu bohatstva. Ropa by mala byť zdrojom bohatstva pre budúce generácie, nielen výhodou, ktorú súčasná elita premení na luxusné autá, šperky a okázalé sídla.
Nórsko a Kuvajt vytvorili také fondy už pred viac ako 50 rokmi. Ich cieľom bolo presunúť príjem z ropy do investičných fondov, ktoré nielenže ešte zväčšia zisk, ale zabezpečia vlády pred prípadným znížením cien alebo vyčerpaním ropy. Malý pacifický štátik Kiribati kedysi exportoval obrovské množstvá fosfátov, ktoré pochádzali z vtáčieho trusu. Hoci sa surovina v roku 1979 vyčerpala, vláda sa zachránila pred ekonomickým kolapsom práve vytvorením fondu bohatstva. Dnes má tento fond hodnotu viac ako pol miliardy dolárov a osemnásobne prevyšuje HDP celej krajiny.
Fondy bohatstva vytvorili aj viaceré prosperujúce krajiny Blízkeho východu. V Spojených arabských emirátoch rástol fond v priebehu 30 rokov až do úrovne 800 miliárd dolárov. Dnes – vinou krízy – dosahuje hodnotu 627 miliárd dolárov. Hodnota fondu v Saudskej Arábii sa blíži k 500 miliardám dolárov, Kuvajt má 300 miliárd a Katar 85 miliárd dolárov. Kuvajt navyše ukladá desať percent zo svojich ziskov z ropy do Fondu pre budúce generácie, zvyšok investuje do automobilového priemyslu, bankovníctva, energetických firiem a realít v Európe, USA a Číne.
Ak sa Kurdistan poučí z kuvajtského príkladu a vytvorí podobný fond, môže tým zabezpečiť školné pre generácie kurdských študentov na najlepších univerzitách po celom svete. Na rozdiel od dnešnej situácie, keď rektori kurdských univerzít musia vládu prosiť o peniaze, aby mohli postaviť novú budovu alebo vybaviť laboratórium. Fond by dokázal zabezpečiť nielen súčasné potreby, ale okrem ich stability priniesť aj rozvoj. Zatiaľ čo dnes kurdskí politici špekulujú s investíciami do nehnuteľností v kurdských mestách Silejmani či Erbil (pričom často zabezpečujú pomoc pre utečencov z Kirkúku alebo chudobných Kurdov), pri investovaní do realít v New Yorku, Londýne alebo Pekingu sú dezorganizovaní a nejednotní. Väčšia transparentnosť je podmienkou zlepšenia situácie, minimálne preto, aby bolo jasné, že sa sledujú záujmy fondu, a nie jednotlivcov.
Biznismeni navštevujú kurdských politikov každý deň. Ich cieľom je zarobiť. A nie je na tom nič zlé. Kurdistan má niečo, čo chce predať a okolitý svet to chce kúpiť. Ak si však kurdskí politici budú myslieť, že takáto situácia sa nemôže zmeniť a bude trvať naveky, urobia Kurdom medvediu službu. Kurdistan má obrovský potenciál. Mnoho Kurdov už v tejto novej situácii rozprávkovo zbohatlo. Nastal čas, aby presunuli pozornosť od vlastných bankových účtov ku kolektívnemu prospechu. Autor pracuje v American Enterprise Institute vo Washingtone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.